Argumenty sa nedajú prekričať táraním

Slovensko, 18. 8. 2009 (Verejná správa 17/2008)

Súdny dvor Európskych spoločenstiev bol založený v roku 1952 ako integrálna inštitúcia rodiacich sa Európskych spoločenstiev. Slovensko ako členskú krajinu reprezentuje nielen sudca Ján Kľučka, ale aj generálny advokát prof. JUDr. Ján MAZÁK, PhD. (55). Tento špecialista na európske a občianske právo prešiel rôznymi právnickými profesiami, bol aj predsedom Ústavného súdu SR. Renomé získal aj svojou vedeckou a pedagogickou prácou. Pri nedávnej návšteve doma poskytol našej redakcii rozhovor o svojom pôsobení v Luxemburgu.

V máji sme si pripomenuli päť rokov členstva v Európskej únii, v júni sme zvolili trinásť poslancov Európskeho parlamentu za Slovensko. V oboch prípadoch sa veľmi málo hovorilo o úniovej legislatíve a jej prepojení s vnútroštátnymi právnymi poriadkami. Nehovorilo sa ani o tom, ako ovplyvní úniový právny poriadok, ako i postavenie a pôsobenie takej významnej inštitúcie, ako je Súdny dvor Európskych spoločenstiev, schválenie Lisabonskej zmluvy všetkými členmi únie. O čom by sa malo v tejto súvislosti viac hovoriť nielen v právnickej obci, ale aj v našej verejnosti?

Neraz som uvažoval nad otázkou, ako priblížiť takzvanú Lisabonskú zmluvu jej adresátom, ktorými v žiadnom prípade nie sú len politici a právnici, ale predovšetkým občania členských štátov únie. Ako člen Súdneho dvora Európskych spoločenstiev - v kratšej pragmatickej podobe Súdneho dvora - však mám obmedzené možnosti. Vysvetľovanie týchto, v podstate politických otázok, nepatrí k mojim úlohám a oprávneniam, skôr naopak. Napriek tomu obavy z Lisabonskej zmluvy vnímam viac ako nedostatok diskusie o jej obsahu, dosahu a perspektíve. V niektorých členských krajinách - nemyslím tým Írsko, kde Lisabonskú zmluvu odmietli ľudia v referende – sa otvorili dvere dokorán pre špekulácie a výhrady, ktoré niekedy sú na smiech, niekedy vzbudzujú rozpaky a občas vyvolávajú dojem, že nás niekto doslova a do písmena nútil vstúpiť do Európskej únie.

Základný spor okolo Lisabonskej zmluvy sa točí okolo kardinálneho problému Európskej únie, a tým je pomer medzi integračnou, nadnárodnou mocou a národnými záujmami a tradíciami. Nepremieta sa tento spor aj do vzťahu medzi úniovým zákonodarstvom a národnými právnymi poriadkami? Ako ho pociťujete na Súdnom dvore?

Tento spor, ako to nazývate, je skôr procesom, v ktorom sa hľadajú optimálne cesty ďalšej európskej integrácie, schodné pre všetkých. Pre tých, čo presadzujú viac národné alebo vnútroštátne záujmy a pociťujú isté ohrozenie zo strany únie a jej orgánov, aj pre tých, čo veria pôvodnému Schumannovmu plánu zameranému na udržanie mieru ako základného predpokladu dôstojnej ľudskej existencie a preto vedia, že niečo pre to treba obetovať a zniesť. Treba sa rozhodnúť, na ktorú stranu sa chceme pridať.

Vzťahy medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami a právom Európskej únie majú svoje pevné pravidlá. Skôr predchádzajú sporom alebo napätiam medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi alebo inými orgánmi verejnej moci, než by ich vyvolávali. Iste, nič nie je ideálne, ale v zásade to funguje a nespôsobuje to osobitné ťažkosti. Lisabonská zmluva zatiaľ priamo neovplyvňuje rozhodovanie Súdneho dvora, to ani nemôže, ale Súdny dvor je dobre pripravený na čas, keď sa zmluva stane platným a účinným základným dokumentom únie.

Urobiť z európskeho zákonodarstva a nadnárodného právneho poriadku spoločného menovateľa teraz už 27 národných právnych poriadkov a zákonodarstiev je veľkou výzvou pre právnickú prax i teóriu. Neobsahuje však aj veľké politické riziká a hrozbu, že integračný proces môže stratiť dych a prípadne utŕžiť aj nejaké trhliny?

Otázka vyzerá hrozivo, ale v reálnom svete to také dramatické nie je. Máme viac ako päťdesiatpäť rokov skúseností s používaním vnútroštátneho práva a komunitárneho práva v ich vzájomnej symbióze, napätí a občasných rozporov. Prax si s tým zatiaľ vždy poradila a aj vďaka dobrej teórii sa rovnováha v tomto komplikovanom svete práva udržiava na akceptovateľnej úrovni.

Všetkými integračnými nadnárodnými a medzinárodnými organizáciami zalomcovala svetová finančná a hospodárska kríza. Odrazilo sa to v poklese dôvery verejnosti a pokusoch revidovať platné kooperačné a koordinačné princípy. Neobišlo to ani Európsku úniu. Pocítili ste to aj v Luxemburgu?

Súdny dvor je inštitucionálnym vyjadrením súdnej moci Európskych spoločenstiev/Európskej únie. Jeho poslaním je zabezpečiť v rámci vymedzených právomocí dodržiavanie práva pri výklade a používaní zakladajúcich zmlúv. Toto zadanie sa nemení a ani sa meniť nemôže, a to ani pod vplyvom krízy. Hoci niektoré špecifické situácie, napríklad rozsah štátnej pomoci alebo diskriminačné intervencie, by sa mohli stať predmetom posudzovania v konaní pred Súdnym dvorom

Na ktoré momenty zviazanosti a zosúlaďovania úniového a nášho domáceho práva upozornila májová vedecká konferencia v Bratislave a vy osobne vo svojej prednáške? Ktorým by sa ešte bolo treba venovať?

Moja prednáška sa venovala naliehavému konaniu a ukázala, že Súdny dvor napriek tomu, že je súdom pre takmer pol miliardy ľudí, ak ide napríklad o ochranu detí a osobnú slobodu, je schopný konať a rozhodovať v mimoriadne krátkych lehotách, ktoré sa rátajú na týždne. Zo všetkých vystúpení bolo zrejmé, že právo Európskej únie je i naším právom. Preto ho všetky orgány verejnej moci vrátane súdov musia rešpektovať, ak nechcú, aby únia volala Slovensko ako členský štát na zodpovednosť za porušovanie komunitárneho práva.

Skúsme to podľa doterajších skúseností rozmeniť na drobné. Slovenský sudca nemôže napríklad odmietnuť rešpektovať rozhodnutie Európskej komisie hľadaním argumentov v domácom právnom poriadku. Rozhodnutie Komisie podľa článku 7 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi nášho štátu, napríklad aj pred Občianskym súdnym poriadkom alebo Obchodným zákonníkom. Ak náš súdny poriadok bráni plnému účinku konkrétneho rozhodnutia Komisie, potom treba dať prednosť tomuto rozhodnutiu a zásadne nepoužívať Občiansky súdny poriadok alebo iný zákon Slovenskej republiky. Základným dôvodom je prednosť práva Európskej únie pred našimi zákonmi, čo plynie nielen z našej ústavy, ale priamo z princípov úniového práva. A s tým sa nežartuje. Lebo v konečnom dôsledku za vzdorovitosť a ignorantstvo súdu zaplatíme my všetci, ak Súdny dvor odsúdi Slovenskú republiku za chybné rozhodnutie nášho súdu vrátane najvyššieho súdu.

Okolo doma pripravenej legislatívy býva veľa debát a sporov, viac politických ako odborných. Nad prevzatými úniovými právnymi predpismi však prechádzame mlčky, azda len s poznámkami na okraj, hoci výrazne môžu ovplyvniť naše pomery. Ako by sa dal vyrovnať takýto nepomer? Nesúvisí to prípadne s deficitom demokracie v rozhodovaní úniových orgánov, na ktorý upozorňujú kritici znútra i zvonka?

Hovoriť o deficite demokracie je značné zjednodušenie problému. V Európskej únii pôsobia dva zdroje demokracie - vnútroštátne demokratické poriadky a demokracia uplatňovaná občanmi členských štátov priamo na úrovni únie - pri voľbách do Európskeho parlamentu. Otázka preto znie, či nedostatok demokracie nie je len nedostatkom spolupráce medzi týmito dvoma zdrojmi.

Zvoľme inú optiku. Počas posledných dekád minulého storočia sa neustále posilňovalo postavenie a kompetencie Európskeho parlamentu. A výsledok? Čoraz menej ľudí sa zúčastňuje na voľbách do tohto základného orgánu únie - nehovorím o štátoch, kde je povinná účasť na voľbách - a vždy sa obávame ešte horšieho výsledku. Dôvod je prostý. Vlažný prístup vnútroštátnych demokratických inštitúcií k eurovoľbám, ponuka politikov druhého alebo tretieho sledu spôsobuje deficit demokracie, ktorý vzniká nie príliš šťastným prepojením spomenutých dvoch zdrojov vlády ľudu.

Tu by bolo azda treba udrieť aj na strunu politickej osvety, špeciálne v masmédiách. Nechýba pravidelný, systematický, zasvätený, ale pritom dostatočne popularizujúci pohľad aspoň na tie časti agendy Európskej únie a špeciálne Súdneho dvora, ktoré majú zjavný dopad aj na naše vnútroštátne pomery?

Zostaňme pri Súdnom dvore. Každý členský štát citlivo vníma návrhy svojho generálneho advokáta. U nás je to trochu inak. Hoci by som to nemal hovoriť práve ja, lebo ide v podstate o moju pozíciu, za tri roky môjho pôsobenia na Súdnom dvore sa objavila jediná správa v slovenskej dennej tlači, podľa ktorej som podporil povinný odchod do dôchodku. Po prvé, tak to nebolo, lebo moje návrhy boli o inom, o tom, že odchod do dôchodku nech si reguluje každý členský štát sám, ak má na to rozumné a prijateľné dôvody. Po druhé, tieto moje návrhy boli citované vo všetkých európskych médiách, komentovali ich autori odborných prác, použil ich vo dvoch rozsudkoch Federálny nemecký ústavný súd a nedávno v Prahe sa stali mottom veľkej medzinárodnej konferencie o diskriminácii. U nás ani slovo. Na žiadnej úrovni, ba ani na právnickej. Pritom ide o otázku, ktorá hýbe Európskou úniou a jej sociálnymi a dôchodkovými problémami. Príkladov by bolo oveľa viac. Teraz napríklad riešime otázky utečencov, čo tiež nie je zanedbateľný problém. Zostáva len dúfať, že niekto sa ujme serióznej informovanosti.

Súdny dvor Európskych spoločenstiev je akosi v úzadí iných eurointegračných inštitúcií. Pritom pre Slovensko nie je až takou vzdialenou inštitúciou, lebo rozhodoval aj o podaniach týkajúcich sa nášho štátu, právnických i fyzických osôb. O aké kauzy išlo?

Po viac ako piatich rokoch už máme prvé rozhodnutia Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa týkajúce sa určitým spôsobom Slovenska. Z pohľadu komunitárneho práva sa v týchto konaniach žiadne významnejšie otázky neriešili. Dá sa však povedať, že sa dopúšťame rovnakých prehreškov ako iné, napríklad aj takzvané staré členské štáty. Platí to najmä pre štátnu pomoc, verejné obstarávanie a hospodársku súťaž vo všeobecnosti. Ani proces preberania komunitárnej legislatívy nie je bez chýb, ale to je tiež fenomén známy všade v únii. V oblasti prejudiciálneho konania naše súdy nemožno označiť ako veľmi aktívne, keďže na Súdny dvor sa zatiaľ obrátili len s dvomi prejudiciálnymi otázkami.

V prvom prípade Súdny dvor odmietol odpoveď nášmu krajskému súdu, lebo nemá právomoc vykladať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V druhom prípade išlo o daň z pridanej hodnoty vo vzťahu k odmene súdneho exekútora, kde Súdny dvor jednoducho odkázal náš najvyšší súd na svoju stabilizovanú judikatúru, čiže na staršie rozhodnutia v rovnakej alebo podobnej veci. Inak žiadny ďalší náš súd nenabral odvahu spýtať sa Súdneho dvora na výklad alebo platnosť práva Európskych spoločenstiev.

Som presvedčený, že nie preto, lebo to nepotreboval, ale že sa obával, že by musel podľa podaného výkladu konať a rozhodnúť. Pritom niet sa čoho báť, ak sa aj niečo úplne nepodarí. Súdny dvor spolupracuje spôsobom, ktorý nie je vrchnostenský, ale rýdzo kolegiálny.

Naši občania si často mýlia Súdny dvor s Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. V akých prípadoch sa môže náš občan obrátiť na jeden alebo druhý súd?

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu bol zriadený v rámci Rady Európy . Je oprávnený konať a rozhodovať len o porušení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štrasburský súd je regionálnym, celoeurópskym ochrancom ľudských práv a slobôd.

Súdny dvor Európskych spoločenstiev sa chápe ako subregionálny súdny orgán, určený zásadne len pre členské štáty Európskej únie. Súdny dvor nie je viazaný rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva a formálnym dôvodom je to, že Európske spoločenstvá nie sú zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdny dvor tiež chráni základné práva a slobody, ale používa na to vlastné metódy, vo vlastných typoch konania. Prístup fyzických osôb k Súdnemu dvoru je iba sprostredkovaný, cez konania o prejudiciálnej otázke, ale aj to nie je pravé účastníctvo v konaní.

Inak povedané, na Súdny dvor sa občan nemôže obrátiť priamo, napríklad podaním žaloby. Iste, môže tak urobiť na Súde prvého stupňa, čo je súčasť systému Súdneho dvora, ale to je niečo úplne iné a tiež je to prísne limitované, nehovoriac o tom, že bezdôvodná žaloba je drahý špás.

Ste jedným z ôsmich generálnych advokátov Súdneho dvora. Vaša úloha sa však diametrálne líši od postavenia advokáta v národnom právnom systéme, čiže u nás doma. V čom spočíva vaše poslanie v Luxemburgu?

Dobre si pamätám, ako sa ma viacerí, aj právnici, pýtali po vymenovaní za generálneho advokáta Súdneho dvora Európskych spoločenstiev v apríli 2006, čo je to vlastne za funkcia. Taká otázka sa nedá zazlievať, lebo ide o právnické povolanie takmer neznáme v našich končinách. V istom slovenskom denníku ma pokojne vyhlásili za generálneho prokurátora Súdneho dvora. Popravde generálny advokát Súdneho dvora nie je v skutočnosti ani generálny, ani klasický advokát. Je to člen Súdneho dvora, ktorý má rovnaké postavenie ako sudca. Úlohou generálneho advokáta, ktorý bol pridelený na určitý prípad, je všestranne vec preskúmať po právnej stránke a vypracovať návrhy, ktoré obsahujú možný výrok Súdneho dvora i jeho odôvodnenie. Existujú však viaceré rozdiely. Generálni advokáti nehlasujú vo veci samej a nezúčastňujú sa preto na poradách a hlasovaniach komory či pléna, ale ich návrhy Súdny dvor zo štyroch pätín rešpektuje a uplatňuje. Rovnako nemajú právo voliť predsedu Súdneho dvora.

Žiada sa však povedať, že na rozdiel od sudcov, generálny advokát pripravuje návrhy na konania bez toho, aby mu do textu ktokoľvek mohol vstupovať s iným názorom. Súčasne je jediný, kto sa pod návrh podpíše, preto je každému jasné, čo si generálny advokát o veci myslí. Môže využívať, a ako ukazuje prax, aj využíva možnosť širších analýz, obiter dictum (odporúčanie ako sa vyhnúť v budúcnosti problémom), občas aj inšpiruje Súdny dvor k zmene alebo k doplneniu jeho stabilizovanej judikatúry.

Ako sa možno stať generálnym advokátom Súdneho dvora?

Do tejto pozície ma priviedla iba náhoda. V roku 2006 Slovensko dostalo po Rakúsku jednu z troch rotujúcich pozícií. Vláda ma navrhla a návrh bol schválený zástupcami vlád všetkých, vtedy dvadsiatich piatich členských štátov.

Do funkcie som nešiel nepripravený. Na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach sme už v roku 2004 vytvorili Ústav európskeho práva, kde som bol riaditeľom. Od júna 2004 vydávame s renomovaným právnickým vydavateľstvom časopis o Súdnom dvore a jeho judikatúre. Začal som sa venovať vzťahu európskeho práva a ústavného práva na Slovensku z pohľadu ústavného súdnictva. Napísali sme prvú slovenskú učebnicu základov európskeho práva, ktorá symbolicky vyšla 1. mája 2004, prvý deň nášho členstva v únii. K tomu patrilo štúdium jazykov, najprv angličtiny, potom francúzštiny. Teraz moje návrhy pripravujem nielen v anglickom, ale aj vo francúzskom jazyku.

Môžeme sa poučiť v niektorých našich vážnych dlhodobých vnútropolitických problémoch aj z káuz iných členských štátov?

Vždy. Poučenie z cudzích káuz je lacnejšie ako vlastné prehraté spory. Európska komisia je skvele pripravená stíhať členské štáty a preto sa treba vyvarovať siláckych vyhlásení, lebo tie končia na hraniciach takýchto „odvážnych“ štátov. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom nie je priestor na prázdne a krásne reči, ale iba na premyslené, silné a vážne argumenty, opierajúce sa o hlboké znalosti úniového práva a judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa svojou silou blíži záväzným právnym pravidlám.

Slovenské súdnictvo sa dostalo do mlyna politických zápasov, navyše je pod paľbou verejnej kritiky. Mnohí ho považujú za spoluvinníka poklesu autority práva a právnej istoty občanov. Ako vnímate tento problém z luxemburskej diaľky? Má Európsky súdny dvor podobné problémy, alebo rieši nejaké iné?

Najprv odpoviem na druhú časť otázky. Problémy, ktoré sa objavujú a prejavujú v slovenskej justícii, sú nepredstaviteľné na úrovni Súdneho dvora, ako aj ostatných dvoch komunitárnych súdov. Argumenty sa nedajú prekričať táraním o ničom. Ak tam tárate, rýchlo vás odhalia a doslova znemožnia. V mene princípov právneho štátu – nie je to nič osobné. Profesionálov na to je tu dosť a je nemysliteľné - na rozdiel od nás doma – použiť namiesto argumentu a vecných dôvodov demonštráciu moci, urážlivé, hanlivé a nedôstojné vyhlásenia na adresu oponentov.

A k našej spravodlivosti. Ak sa justícia namiesto skúmania príčin, prečo nemá dôveru a popularitu, oháňa len nezávislosťou, to nie je dobrý prístup. Potom vzniká otázka, prečo v jednej ankete anglickí sudcovia, teda sudcovia v silnom členskom štáte so starými právnickými tradíciami, kde si ľudia nekladú servítku pred ústa, ak majú kritizovať verejnú moc, získali v priemere osemdesiatpercentnú dôveryhodnosť. Jeden z respondentov to povedal jasne: sudcovia sú jediní právnici, ktorí dokážu ľudí chrániť pred prehmatmi výkonnej moci. Možno je to trochu nadnesené, ale platí to. Lepšie vysvedčenie o nezávislosti sudcov a dôvere k nim nedostanete na celom svete.

A ešte niečo. Hovoril som s viacerými sudcami, nielen s anglickými, ale napríklad zo severských krajín. Pojmy „úplatok“, „korupcia“, „nátlak“ poznajú z literatúry a médií, nie z vlastnej praxe a sú na to primerane hrdí. Čo je však ešte prekvapujúcejšie, súdia bez tieňa podozrenia o svojej nezávislosti a hlavne nestrannosti.

Z domova ste odchádzali z pozície predsedu Ústavného súdu SR. Mohli ste s nadhľadom hodnotiť našu právnu kultúru. Ako by dopadlo jej porovnanie s právnou kultúrou na pôde Súdneho dvora? Čo by ste z nej najradšej importovali na Slovensko?

Naša právna kultúra je plnohodnotná súčasť európskej právnej kultúry. To sa nedá spochybniť. Horší je už spôsob, akým narábame s týmto bohatstvom, ktoré sa vytváralo v dlhodobom horizonte. Neboli tu predsa len roky totalitného režimu, ale aj stáročia vývoja od rímskeho práva až po francúzske a nemecké právne tradície, ktoré významne ovplyvnili naše začlenenie do rodiny európskych právnych systémov. Bohužiaľ, aj dvadsať rokov po vymanení sa z područia ideologického chápania práva sme niekedy v rozpakoch, či právo je naozaj umením dobrého a spravodlivého. Ukazuje sa, že zákon prijmete rýchlo, aj v skrátenom legislatívnom konaní, ale myslenie ľudí tak ľahko neznovelizujete. Treba na to generácie.

Na Slovensko by som importoval nasadenie, s akým sa na únijnej úrovni v súdnictve pracuje s právom. K nasadeniu patrí neodmysliteľne profesionalita. Opäť to podčiarknem. Prázdne reči sa na Súdnom dvore necenia. Ak mlátite prázdnu slamu, prichytia vás na každom slove. Exaktne a bez obalu vám to aj dajú najavo. Neplatí, že ak máte funkciu, napríklad ste predseda súdu alebo komory, že máte aj patent na rozum a pravdu. Na vrchol sudcovskej pozície sa tu dostanete, len ak ste vynikajúci znalec práva, získali ste si vysoké renomé a nemáte problém byť nielen riadiaci, ale aj radiaci, problému znalý člen sudcovského kolektívu. Iste, k omylom dochádza aj tu. Čo je však dôležité, príčinou zlyhania sú vždy iné skutočnosti než nedostatok odbornej a morálnej pripravenosti.

Ste profesorom práva a stále aktívnym vysokoškolským pedagógom. Čo by ste z vašich doterajších bohatých skúseností čo najskôr uplatnili v učebných programoch právnických fakúlt? Možno v príprave budúcich právnikov už dnes odlučovať vnútroštátne právo od úniového?

Právnické fakulty - bez toho, aby som uvádzal odbory práva - by sa mali sústrediť na nároky, ktoré na našich absolventov, zďaleka ešte nie právnikov, kladie operačný priestor, v ktorom musia vykladať a používať právo Európskej únie a súčasne aj vnútroštátne právo. Preto treba obmedziť výučbu predmetov, ktoré nemajú s právnickým myslením nič spoločné, a začať okamžite, od prvého ročníka, tvrdú prípravu na toto povolanie, ktoré svojím významom a náročnosťou dosahuje parametre exaktných disciplín. K tomu patrí tvrdá jazyková príprava, pobyty v zahraničí počas štúdia a otvorenie sa konkurencii vo výučbe. Na päť rokov štúdia je toho viac ako dosť. Začať treba u učiteľov. Čo stačilo kedysi, teraz je už prežitok. Učitelia na právnických fakultách musia byť schopní ponúknuť širokú paletu vedomostí a zručností uplatniteľných v celej Európskej únii.

Z hľadiska blízkej budúcnosti a ďalšieho spolužitia vnútroštátneho a úniového práva, čo budú musieť lepšie alebo ešte naviac ovládať špecializované skupiny právnikov, predovšetkým budúci sudcovia, prokurátori a advokáti? V čom sa podstatne zmení ich výkon?

Pravdu povediac, výkon právnickej profesie sa stáva rehoľou. Zdôrazňujem, že treba ovládať jazyky, vedieť nielen čítať cudzojazyčné texty, ale sa aj plynne vyjadrovať, komunikovať bez zábran. Základným predpokladom na zvládnutie cudzieho jazyka je dokonalá znalosť rodnej reči, vysoká jazyková kultúra. Ďalej je nevyhnutné venovať rovnakú pozornosť slovenskému právu a úniovému právu, sledovať judikatúru Súdneho dvora, Súdu prvého stupňa, permanentne sa vzdelávať, zmeniť pracovné návyky a postupy, uvažovať o vytvorení analytických centier, najmä na najvyššom a ústavnom súde, s pobočkami na krajských súdoch, lebo to je lacnejšie ako platiť za omyly a chyby. Tieto centrá by so železnou pravidelnosťou mali skúmať vývoj judikatúry a práva v jeho dynamike, rovnako aj právnickú literatúru, pripravovať rešerše a tak pomáhať súdom v rozhodovaní. Tak ako kedysi remeselnícki tovariši dozrievali na majstrov na vandrovkách, aj naši právnici musia aspoň občas vyraziť do sveta, minimálne do európskeho, úniového.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť