Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Nerovnosť obcí v európskom porovnaní

Slovensko, 9. 9. 2009 (Verejná správa 18/2009)



Reforma našej verejnej správy vstupuje do novej etapy. Pri ďalších krokoch je užitočné poznať skúsenosti iných európskych krajín. PhDr. Daniel Klimovský, vysokoškolský pedagóg z Technickej univerzity v Košiciach, sústredil niektoré z nich v cykle príspevkov o obecnej samospráve v Európe. Na úvod rozoberá problematiku obecnej sídelnej štruktúry.


Vo viacerých krajinách niekdajšieho socialistického bloku dozrievala začiatkom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia potreba decentralizácie. Lokálna autonómia bola spájaná s právom na samostatnosť prakticky pre každú sídelnú jednotku, aj pre maličké obce. Odvtedy rástol počet obcí a lokálna sídelná štruktúra sa drobila, fragmentovala. V západnej Európe prebehli v päťdesiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia viaceré rozsiahle konsolidačné reformy, ktoré – naopak – viedli k zníženiu počtu obcí, napríklad v Belgicku, Dánsku, Nórsku alebo Švédsku.


Podľa toho by mohol vzniknúť dojem, že kým pre krajiny bývalého socialistického bloku je typická vysoká miera fragmentovanosti lokálnej sídelnej štruktúry, tak lokálna sídelná štruktúra v krajinách západnej Európe je konsolidovaná a defragmentovaná. Skutočnosť je však iná. Výrazne konsolidovanú a defragmentovanú lokálnu sídelnú štruktúru možno nájsť aj v strednej a východnej Európe, napríklad v Litve, Albánsku alebo Macedónsku. Naopak, s lokálnou sídelnou štruktúrou s vysokým stupňom fragmentovanosti sa možno stretnúť aj v západnej Európe, napríklad vo Francúzsku alebo Španielsku.


Cesta fragmentácie


Krajiny s fragmentovanou lokálnou sídelnou štruktúrou sa vyznačujú v prvom rade tým, že veľký podiel na celkovom počte obcí pripadá na malé alebo veľmi malé obce. Druhým charakteristickým znakom je to, že popri sebe existujú veľké sídelné jednotky aj obce, ktorých populácia neprekračuje pár desiatok obyvateľov. Napríklad v Španielsku je viac než trojmiliónový Madrid a obec Illán de Vacas, ktorá v roku 2006 evidovala iba šesť obyvateľov. Pre tieto krajiny je zvyčajne charakteristické i to, že pri uplatňovaní decentralizačnej politiky kategorizovali obce podľa počtu obyvateľov. Vďaka tomu majú obce diferencovaný objem kompetencií a viac či menej diferencovaný model obecnej samosprávy.


Z hľadiska priemernej veľkosti obce je najfragmentovanejšou európskou krajinou Francúzsko – má vyše tridsaťšesťtisíc obcí (la commune/la municipalité). Viac než tri štvrtiny nemajú viac ako tisíc obyvateľov. To znamená, že priemerná obec má iba okolo tisícšesťsto obyvateľov. Od roku 1982 platí pre tri najväčšie francúzske mestá - Paríž, Marseille a Lyon - špecifický štatút, ktorý ich člení do obvodov (le arrondissement).


V súčasnosti sú francúzske obce nútené spolupracovať a z tohto dôvodu sú rozdelené do troch skupín. Prvú tvorí štrnásť metropolitných miest, respektíve mestských spoločenstiev (communautés urbaines). Sem patrí okrem spomínanej trojice miest napríklad Lille, Nantes, Bordeaux a Štrasburg. V druhej skupine je viac než stosedemdesiat aglomeračných spoločenstiev (communautés d’agglomération). Poslednú, najpočetnejšiu skupinu tvoria vidiecke obce a malé mestá. Pri voľbách do obecných rád sídiel (le conseil communal/le conseil municipal), ktoré majú menej než tritisícpäťsto obyvateľov, sa používa iný volebný systém než tam, kde majú aspoň tritisícpäťsto obyvateľov. V Paríži, Lyone a Marseille obyvatelia volia rady na úrovni mesta aj jeho obvodov.


Ďalším príkladom západoeurópskej krajiny, pre ktorú je typická vysoká fragmentovanosť lokálnej sídelnej štruktúry, je už spomínané Španielsko. Celkovo sa na jeho území nachádza viac než osemtisícsto obcí (municipio, v Galícii bisbarra alebo concellos, v Astúrii conceyu, v Katalánsku municipi a v Baskicku udalerri), pričom takmer dve tretiny z nich nepresahujú svojou populáciou hranicu tisíc obyvateľov. To znamená, že priemerná veľkosť obcí mierne presahuje hranicu päťtisícpäťsto obyvateľov. Aj v Španielsku sú obce kategorizované. Kategorizácia sa týka v prvom rade kompetencií, ktoré sú im zverené. Existujú štyri kompetenčné veľkostné kategórie obcí: do päťtisíc obyvateľov, od päťtisíc do dvadsaťtisíc obyvateľov, od dvadsaťtisíc do päťdesiattisíc obyvateľov a obce s populáciou presahujúcou hranicu päťdesiattisíc obyvateľov. Kategorizácia sa vzťahuje i na uplatňovaný model obecnej samosprávy. Obce s viac ako päťtisíc obyvateľmi si ustanovujú osobitné orgány a v najmenších vidieckych obciach sa dokonca zriaďujú namiesto obecných rád ( ayuntamiento) takzvané otvorené rady (consejo abierto), ktoré majú fakticky charakter plenárneho zhromaždenia obyvateľov.


Aj Česká republika je typickým reprezentantom krajín s fragmentovanou lokálnou sídelnou štruktúrou. K tomu výrazne prispela „nežná revolúcia“. Kým v roku 1989 v Českej republiky evidovali o čosi viac než štyritisícsto obcí, navrátenie samosprávneho charakteru obciam viedlo v roku 1990 k vzniku (odčlenením od pôvodných obcí) ďalších takmer tisícsedemsto obcí. Preto neprekvapuje, že v súčasnosti existuje v Českej republike takmer šesťtisícdvestopäťdesiat obcí a ich priemerná populačná veľkosť nedosahuje ani tisícsedemsto obyvateľov. Viac než 77 percent všetkých českých obcí má menej ako tisíc obyvateľov. Ako jeden z nástrojov na prekonanie problémov vyvolávaných takou vysokou mierou fragmentácie bola v roku 2003 využitá kategorizácia obcí. V rámci tohto procesu boli vytvorené tri typy obcí: obce prvého stupňa (najmenšie obce, ktoré vykonávajú veľmi obmedzený objem kompetencií), obce druhého stupňa, inak označované aj ako obce s povereným obecným úradom (patrí sem približne štyristo obcí) a obce tretieho stupňa, inak označované aj ako obce s rozšírenou pôsobnosťou (do tejto kategórie je zaradených dvestopäť miest).


Voľba konsolidácie


Konsolidovaná lokálna sídelná štruktúra nie je objavom minulého storočia. Už v deväťdesiatych rokoch osemnásteho storočia sa v napoleonovskom Francúzsku zvažovalo vytvorenie takzvaných kantonálnych obcí. Približne štyridsaťštyri tisíc vtedajších obcí sa malo zlúčiť do päťtisíc kantonálnych obcí, v ktorých malo žiť minimálne päťtisíc obyvateľov. Kríza v spravovaní verejných záležitostí viedla viaceré európske krajiny po druhej svetovej vojne k tomu, že sa vážne začali zaoberať problémom vysokej miery fragmentovanosti lokálnej sídelnej štruktúry. I keď vo Švédsku prebehla prvá konsolidačná vlna, spočívajúca v zlučovaní obcí, už v roku 1952, prvá rozsiahla vlna konsolidačných reforiem zasiahla západnú Európu na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia a s určitými prestávkami trvá dodnes. Medzitým sa však táto idea rozšírila aj do strednej a východnej Európy.


Pre krajiny, ktoré z hľadiska lokálnej sídelnej štruktúry možno považovať za konsolidované, je typické, že úplne eliminovali alebo výrazným spôsobom znížili počet malých obcí. Ďalšou dôležitou črtou je to, že konsolidované obce disponujú obyčajne veľkým objemom kompetencií a nezriedka nimi priamo alebo nepriamo konkurujú regionálnym samosprávnym štruktúram. V neposlednom rade je pre takéto krajiny charakteristické i to, že obyvatelia i samotné obce pristupovali k procesu konsolidácie skôr s nedôverou a s obavami zo straty samostatnosti a znevýhodnenia. Ako príklady môžu poslúžiť Dánsko, Litva alebo Macedónsko.


Dánsko sa často považuje za modelovú krajinu, na ktorú sa pri diskusiách o teritoriálnej konsolidácii odvoláva mnoho autorov. Podstatný je fakt, že táto konsolidácia prebehla v dvoch vlnách. Prvá reforma sa uskutočnila ešte v roku 1970, keď sa počet obcí znížil z takmer tisíctristosedemdesiat na dvestosedemdesiatpäť. Ako hlavný argument sa uvádzala neschopnosť malých obcí zabezpečovať pre svojich obyvateľov potrebný objem služieb. V roku 2002 dánska vláda zriadila komisiu pre administratívnu štruktúru, ktorá skonštatovala, že veľkosť obcí nie je vhodná z hľadiska výkonu zverených kompetencií. Obce následne dostali možnosť zlúčiť sa s inými obcami (v takom prípade mala mať nová obec aspoň dvadsaťtisíc obyvateľov), alebo vstúpiť do záväzného partnerstva s inými obcami (pri týchto partnerstvách sa vyžadovala spoločná populácia na úrovni tridsaťtisíc obyvateľov). Výsledkom je deväťdesiatosem obcí (kommune), ktorých priemerná veľkosť je asi päťdesiatpäťtisíc obyvateľov. Približne 40 percent všetkých dánskych obcí má od tridsaťtisíc do päťdesiattisíc obyvateľov a ďalších takmer 30 percent od päťdeiattisíc do stotisíc obyvateľov. Nesporne zaujímavou skutočnosťou je to, že výnimku nedostali ani obce ležiace na ostrovoch. Ich jedinou možnosťou bolo vytvoriť partnerstvo s obcou alebo obcami na pevnine. Pre nás sa môže zdať neuveriteľným, že iba v dvoch prípadoch museli zasahovať ústredné orgány a všetky ostatné obce vznikli v dobrovoľnom procese, v ktorom sa rešpektovali zákonmi stanovené podmienky. Dánske obce v súčasnosti využívajú model obecnej samosprávy, v ktorom záleží na osobnosti starostu (borgmester), či dominuje alebo nedominuje vo vzťahu k obecnej rade (byråd).


Európskou krajinou s najväčšou priemernou veľkosťou obcí je Litva. Kým pred rokom 1950 na jej území existovalo viac než dvetisícsedemsto sídelných jednotiek (apylinkès), v dôsledku zásahov sovietskej moci sa tento počet znížil na približne štyristodvadsať. Ani to však nie je výsledný údaj, lebo na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia prebehla v Litve administratívna reforma, ktorá zriadila šesťdesiat obcí ( savivaldybė ). V tejto súvislosti je zaujímavý najmä ich veľkostný rozptyl. Kým najväčšia z nich - hlavné mesto Vilnius - má viac než pol milióna obyvateľov, najmenšia, obec Neringa, má menej než tritisícpäťsto obyvateľov. Aj napriek tomu sa pohybuje priemerná veľkosť populácie litovských obcí takmer na úrovni šesťdesiattisíc obyvateľov. V kontexte výrazného veľkostného rozptylu litovských obcí treba poznamenať, že stále prebieha debata, či obce nie sú príliš veľké a či by nemalo byť zriadených viac obcí. Súvisí to najmä s tým, že pri takejto lokálnej sídelnej štruktúre hrá významnú riadiacu úlohu samotný štát, v dôsledku čoho sa stráca samosprávny charakter týchto jednotiek. Zatiaľ však ide skôr o politické úvahy než o reálne návrhy.


Zaujímavou skúsenosťou sa môže pochváliť Macedónsko, ktoré si v priebehu posledných pätnásť rokov vyskúšalo fragmentačné i konsolidačné procesy. Uvoľnenie silnej centralizácie v roku 1995 viedlo totiž k tomu, že z pôvodných tridsiatich obcí narástol ich počet na stodvadsaťtri. Ich problémom však bol limitovaný objem kompetencií a vysoká miera závislosti od štátnych transferov vo financovaní ich potrieb. To viedlo k prehodnoteniu daného stavu a v roku 2005 došlo ku konsolidácii. Počet obcí ( opština ) sa znížil na osemdesiatštyri, pričom narástol objem ich kompetencií aj podiel vlastných zdrojov na financovaní ich potrieb.


Pre macedónske podmienky je príznačný vplyv etnického faktora. Na začiatku deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia (tridsať obcí) bola priemerná veľkosť obcí, v ktorých mali väčšinu Macedónci, zhruba na úrovni dvadsaťpäťtisíc obyvateľov a priemerná veľkosť obcí, v ktorých mali väčšinu Albánci, približne na úrovni dvadsaťosemtisíc obyvateľov. Fragmentácia a následná konsolidácia tento rozdiel zväčšili a v súčasnosti je priemerná veľkosť obce s majoritným macedónskym obyvateľstvom na hranici desaťtisíc obyvateľov, no v obciach s väčšinovým obyvateľstvom albánskeho pôvodu je táto hranica posunutá až na približne dvadsaťtritisíc obyvateľov.


Špecifické krajiny


Zaujímavými krajinami z pohľadu lokálnej sídelnej štruktúry a zavedeného modelu obecnej samosprávy sú Nemecko a Veľká Británia.


Nemecké špecifikum spočíva v tom, že sídelná štruktúra obcí (Gemeinde/Stadt) sa v jednotlivých spolkových krajinách výrazne líši, v dôsledku čoho existujú rozdiely medzi jednotlivými spolkovými krajinami aj z hľadiska využívaných modelov obecnej samosprávy. Vysoký stupeň defragmentovanosti sa dá nájsť tak v bývalom západnom Nemecka, napríklad v Severnom Porýní–Vestfálsku, kde približne osemnásť miliónov obyvateľov žije ani nie v štyristo obciach, ale aj v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike, kde napríklad v Brandenbursku sa po konsolidačnej reforme v roku 2003 znížil počet obcí z viac než tisícsedemsto na približne štyristodvadsať. Platí to však aj obrátene. Vysoko fragmentované spolkové krajiny sa nachádzajú aj na území bývalého západného Nemecka, napríklad v Bádensku–Wűrtembersku má aj v súčasnosti viac než polovica obcí menej než päťtisíc obyvateľov, aj na území bývalej NDR, kde napríklad v spolkovej krajine Meklenbursko–Pomoransko pripadá na približne 1,7 milióna obyvateľov viac než tisícsto obcí, čo znamená, že priemerná veľkosť obce v tejto spolkovej krajine nedosahuje ani tisícšesťsto obyvateľov.


Britské špecifikum má podobný, no predsa odlišný charakter. V prvom rade tam obec nechápu tak ako vo väčšine krajín kontinentálnej Európy. Okrem toho, že sa lokálna sídelná štruktúra a na ňu nadväzujúci model lokálnej samosprávy - model lokálnej vlády (local government) - odlišujú v jednotlivých častiach Veľkej Británie, zvlášť pre Anglicko je typická veľká miera diferencovanosti jednotiek lokálnej samosprávy. Lokálnu úroveň samosprávy totiž tvoria miestne rady, ktoré môžu mať rôzny charakter. Patria sem rady grófstiev (county council), dištriktuálne rady (district council), zjednotené rady (unitary council), rady metropolitných obvodov (council of metropolitan borough) a rady londýnskych obvodov (council of London borough). Od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia storočia sa pritom v Anglicku permanentne znižuje počet týchto rád. Z viac než tisíctristo, ktoré existovali pred rokom 1972, je v súčasnosti necelých tristodvadsať a oficiálne už boli predstavené návrhy na zníženie tohto počtu pod hranicu tristo rád.


Otázka voľby


Na základe uvedených príkladov nemožno zaujať jednoznačné stanovisko k tomu, či by sa mala udržiavať skôr rozdrobená lokálna sídelná štruktúra, alebo či by mala byť podrobená konsolidácii s cieľom odstrániť túto roztrieštenosť s využitím demokratických integračných prvkov. V európskej praxi fungujú tak fragmentované, ako aj konsolidované systémy a je iba na zodpovednom zvážení politických síl jednotlivých krajín, ktorý postup si zvolia.


Pri pohľade na vývoj za posledných šesťdesiat rokov vidíme, že v Európe prevažujú krajiny, v ktorých sa vo väčšej či menšej miere presadzujú konsolidačné tendencie. Od roku 1950 poklesol napríklad počet obcí v Litve o 90 percent, vo Švédsku o 87 percent, v Dánsku o 80 percent, v Belgicku o 78 percent, vo Veľkej Británii o 77 percent, v Nemecku o 51 percent, v Holandsku o 44 percent, v Rakúsku o 42 percent, v Nórsku o 41 percent, vo Fínsku o 17 percent, v Španielsku o 12 percent, vo Švajčiarsku o 7 percent, vo Francúzsku o 5 percent a v Lotyšsku o 4 percentá. Na opačnej strane stoja krajiny, kde za posledných šesťdesiat rokov počet obcí stúpol. Kým však napríklad v Taliansku tento nárast je iba na úrovni 4 percent, tak v Českej republike ide o nárast na úrovni 51 percent.


Pokiaľ ide o slovenské pomery, v porovnaní s rokom 1950 je súčasný počet obcí nižší približne o 14 percent, no treba dodať i to, že za posledných dvadsať rokov počet obcí u nás iba stúpa a pri porovnaní počtu obcí v rokoch 1989 a 2009 možno zaznamenať nárast takmer na úrovni 10 percent. Viac než 67 percent slovenských obcí má pritom menej ako tisíc obyvateľov. Aj preto možno slovenskú lokálnu sídelnú štruktúru označiť ako silne fragmentovanú. Tento stav je, okrem iného, následkom toho, že sídelný rozvoj v dvadsiatom storočí - predovšetkým za posledných päťdesiat až šesťdesiat rokov - prebiehal podľa takzvaných urbanizačných osí. To vyústilo do vzniku periférnych oblastí, najmä na juhu stredného Slovenska a na východnom Slovensku. Ide o oblasti s najvyšším podielom malých a veľmi malých obcí. Podľa metodiky, ktorú používa Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), je až približne 90 percent všetkých slovenských obcí sídelnými jednotkami vidieckeho charakteru. Na základe toho možno konštatovať, že je namieste nastoľovať otázku konsolidácie lokálnej sídelnej štruktúry. Zároveň však platí, že ak má dôjsť k príprave a uplatneniu nejakej konsolidačnej politiky, nesmie sa zabúdať na to, že žiadny zahraničný model nie je plne a automaticky aplikovateľný aj v slovenských podmienkach.


Daniel KLIMOVSKÝ



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.