Kontinent mieru sa zrodil v krvi

Slovensko, 21. 9. 2009 (Verejná správa 19/2009)

Hlavnou postavou spomienkového aktu na gdanskom Westerplatte mal byť deväťdesiatštyriročný Ignacy Skowroń, jeden zo štyroch posledných žijúcich obrancov. Pod dvadsaťpäťmetrovým žulovým monumentom, pripomínajúcom hrdinstvo 206 vojakov týždeň vzdorujúcich mnohonásobnej presile nemeckých útočníkov, sa však viac prepierala história, a to aj z protikladných uhlov pohľadu, predovšetkým poľského a ruského.

Poľský prezident Lech Kaczyński dal znamienko rovnosti medzi nacistické Nemecko a Sovietsky zväz: „Sedemnásteho septembra (1939) vrazili Poľsku dýku do chrbta. Túto ranu mu uštedrilo boľševické Rusko.“ Odhliadnuc od emotívneho slovníka, typického pre prvú polovicu minulého storočia, prezident obišiel Putinov list adresovaný poľskej verejnosti, v ktorom už pred spomienkovým aktom na Westerplatte označil sovietsko-nemeckú dohodu známu ako Pakt Molotov – Ribbentrop za nemorálnu a katyňskú masakru internovaných Poliakov za zločin.

Aj preto si ruský premiér vo svojom prejave mohol dovoliť upozorniť na to, že vypuknutiu vojny predchádzala celá séria diplomatických a vojenských aktov, povzbudzujúca fašistických agresorov a vrcholiaca Mníchovskou dohodou a rozbitím Československa. Vstup sovietskej armády 17. septembra 1939 do západného Poľska označil za vynútený obranný akt. Zdvorilo nepripomenul, že išlo o územie južnej Litvy, západného Bieloruska a Ukrajiny, obsadené poľským vojskom krátko po prvej svetovej vojne. Pripomenul však to, že len pri oslobodzovaní Gdanska zahynulo viac ako päťtisíc sovietskych vojakov a celého Poľska asi šesťstotisíc.

Viacerým politickým rečníkom na Westerplatte uniklo to, na čo svojho času upozornil historik Ľubomír Lipták: „...išlo o vojnu, v ktorej bolo ohrozené jestvovanie nielen jednotlivcov, skupín, tried, ale celých krajín, národov a po stáročia formovanej civilizácie. Bola to iná vojna, vojna o prežitie.“ Na adresu falošných vykladačov dejín dodal: „Bez zohľadnenia špecifík tejto vojny ťažko možno pochopiť mnohé udalosti, rozhodnutia a konanie osobností i celých štátov. Je tragédiou, že spoznanie osobitostí vojny, plánovanej a uskutočnenej Hitlerom, mnohým trvalo príliš dlho.“

Priamo a jednoznačne – aj s nekompromisným pripísaním viny za rozpútanie vojny nacistickému Nemecku - sa vyslovila nemecká kancelárka Angela Merkelová: „Všetci vieme, že hrôzy druhej svetovej vojny už nikto nenapraví. Jazvy zostanú navždy. Formovať budúcnosť s vedomím nekonečnej zodpovednosti – to je naša úloha.“ Európa sa podľa nej za posledných sedemdesiat rokov „premenila zo svetadielu hrôzy na kontinent slobody a mieru“. Stalo sa tak aj vďaka ústretovosti bývalých protivníkov. Ako povedala, „ponúkli nám, Nemcom, ruku na zmierenie a my sme ju s vďakou prijali“.

Slovenskú delegáciu na spomienkovej slávnosti viedol podpredseda vlády Dušan Čaplovič. Polemické prejavy komentoval ako politik a profesionálny historik: „Dejiny potrebujú takých ľudí, ktorí s historickými udalosťami nebudú manipulovať, ale sa budú pri ich výklade držať faktov a na nich budú stavať nové poznanie, ktoré bude bližšie k pravde. Tu niet miesta pre falzifikátorov.“ Vyvodil z tragickej minulosti aj svoj osobný záver: „Uplynulo síce už sedemdesiat rokov od začiatku druhej svetovej vojny, ale treba ju mať na pamäti i dnes. Na druhý rok si pripomenieme šesťdesiate piate výročie jej skončenia. Obidve výročia sú poučením, že netolerantné a egoistické ideológie sú veľmi nebezpečné, predovšetkým tie, ktoré triedia ľudí na vyvolených a zatratených, rozkazujúcich a poslúchajúcich. Pre mňa je poučením z vojny to, že vznikom Európskej únie sme napriek rôznym regionálnym konfliktom dosiahli trvalejší mier na kontinente. Súhlasím s predsedom Európskeho parlamentu Jerzym Buzekom, že únia sa má otvárať aj tým, ktorí sú mimo nej, lebo bez toho sa nedá dosiahnuť pokoj v tomto regióne.“

Peter KRÚTKY

Späť