Diktujú nie spotrebitelia, ale firmy

Slovensko, 19. 10. 2009 (Verejná správa 21/2009)

Ekonomická veda sa v poslednom polstoročí stala vedou, ktorá na riešenie problémov hospodárstva musí využívať nástroje vedy vied, teda matematiky. Ekonómovia s pomocou modelov optimalizujú fungovanie hospodárstva. Vedia ekonomický systém aj nakresliť, aby sa dalo o ňom diskutovať dôkladnejšie a jednoznačnejšie. Ale o tom, ako ekonomický systém funguje, nerozhodujú iba oni. Týmito slovami uvádza nasledujúci príspevok Prof. Ing. Jaroslav Husár, CSc. z Ekonomickej univerzity v Bratislave.

Chcem sa pozastaviť práve pri probléme, kto všetko do fungovania ekonomického systému zasahuje, a či to bolo aj v minulosti vždy tak, ako je to dnes. Dnes totiž asi málokto popiera, že rozhodujúcu úlohu na seba prevzali parlamenty a vlády, teda politici. Nie je to však nič nové. Z dejín ekonomických teórií vieme, že príslušníci školy ekonómov nazývaní inštitucionalisti neboli spokojní s tým, čo sa v hospodárstve deje, a hľadali nové cesty. Ak by som to mal povedať celkom všeobecne, inštitucionalisti odhliadajú od bežných ekonomických kategórií – od renty, zisku, príjmu, kapitálu, ceny pracovnej sily a podobne. Namiesto toho sa zameriavajú na skúmanie legislatívy, na etiku a na inštitúcie spoločnosti. Ich cieľom je preniknúť do podstaty fungovania spoločnosti a tým aj ekonomiky.

Starí inštitucionalisti na čele s Thorsteinom Vebelenom kritizovali kreslenie kriviek pri skúmaní ekonomického systému, lebo podľa nich sú dôležité práve spoločenské inštitúcie. Vebelen vyvracal dva piliere neoklasickej ekonómie. P o prvé zákon dopytu, ktorý hovorí, že spotrebiteľ kupuje viac daného tovaru, ak jeho cena klesá. P o druhé, že pracovníci pracujú iba preto, že sú platení a „nepracujú pre prácu samu“. Odhaliltakzvaný „súťaživý inštinkt“. Navyše, akonáhle evolučný proces oddelil ľudí od šimpanzov, začali muži porovnávať svoj sociálny status množstvom vlastného majetku. Kto viac hrabal, nahromadil viac bohatstva aj spoločenského uznania.

Vebelen sa posmieval i „demonštratívnej spotrebe“. Vo svojich knihách uvádza, že moderná kultúra prekypuje množstvom príkladov na tento jav. Oblečenie mávalo kedysi firemné označenie niekde vo vnútri, skrytú pred zrakmi ľudí. V roku 1904 píše, že teraz značkové firmy dajú svoju visačku na košeľu, viazanku, blúzku, ba aj na sedaciu časť nohavíc. Áno, je to reklama zadarmo, reklama platená užívateľom. Nálepka Ralph Lauren oznamuje svetu, že nositeľ odevu si môže dovoliť drahé oblečenie.

I v dnešnej dobe výrobcovia vedia, že závisť a davová psychóza nútia spotrebiteľa konať. Ekonómovia stavajú svoju ekonomickú teóriu na tvorivej túžbe človeka, na tvorivej práci. Bohužiaľ, ako sme sa už presvedčili aj v súčasnosti, úmerne tomu, ako sa ostentatívna spotreba šíri v spoločnosti ako infekcia, upadá tvorivosť. Mohli by sme povedať, že výroba beží s jediným cieľom – vyrábať peniaze. Aj u starých inštitucionalistov v ich dielach nachádzame myšlienky, ktoré sú stále aktuálne. Hovoria, že podnikateľ dáva prednosť lacným kozmetickým úpravám, zatiaľ čo inžinier chce uspokojovať potreby ľudí.

Lúpežné korporácie

Nemožno nespomenúť nového inštitucionalistu, veľkého ekonóma J. K. Galbraitha. Už jeho kolegovia priznávali, že je suverénom v dvoch oblastiach: vo výške záberu a v hĺbke humoru. Bol profesorom na Harvarde, poradcom prezidenta, ale aj veľvyslancom v Indii. Má niekoľko skvelých diel, medzi nimi dielo Spoločnosť hojnosti (1958). Na mušku si vzal rovnaké nešváry ako Vebelen. „Ako môže niekto veriť na voľnú súťaž v duchu A. Smitha tvárou v tvár obrovským lúpežným korporáciám“, je jeden z jeho preslávených výrokov. Len intelektuálni trpaslíci, ktorých pohľad nedosahuje ani výšky okennej parapety, môžu popierať hrozivú moc spoločností akou je napríklad General Motors – hromžil.

V jeho diele nájdeme aj otázku ako môže ešte dnes niekto veriť na rozprávku o „suverenite spotrebiteľa“. To znamená veriť mýtu, že je to spotrebiteľ, kto rozhoduje o tom, čo budú firmy vyrábať. Naopak, sú to firmy, ktoré formujú spotrebiteľa na svoj obraz. Reklamu a umenie predávať „nie je možné stotožniť s predstavou nezávisle stanovených prianí, lebo hlavnou úlohou reklamy je vytvárať priania, čiže priviesť na svet priania a chúťky, ktoré pôvodne neexistovali“.

Galbraith odsudzoval luxusné limuzíny a v spomenutej knihe píše, že

„súkromná Amerika sa topí v egoistickom a odpornom blahobyte a „verejná“ Amerika hladuje“. Američania si takúto nerovnováhu v skutočnosti neprajú – je im vnucovaná korporáciami. Tieto tvrdenia veľmi rozhnevali neoliberalistov, zvlášť F. Hayeka. Napísal dokonca samostatnú prácu, aby Galbraitha vyvrátil. Nepodarilo sa mu to. Naši najnovší, teda slovenskí „kontaminovaní“ ekonómovia o tom mlčia. Píšu o Galbraithovi s hanlivým podtónom, že urobil ešte zdrvujúcejšiu kritiku kapitalizmu ako Marx.

Boj na život a na smrť

Noví inštitucionalisti nesporne obohatili nazeranie na fungovanie spoločnosti. Do svojho zorného uhla zahrnuli – ako som už spomenul – aj oblasť práva, alebo inak povedané svet zákonov. Tvrdia, že žiadna oblasť zákona nemôže uniknúť ekonomickej analýze a žiadny profesor práva sa dnes nemôže pustiť do prednášok bez toho, aby sa oboznámil aspoň so základmi ekonómie. Iba krátko si pripomeňme, že ide o veľmi dôležité štyri oblasti, kde ekonómovia dramatickým spôsobom zmenili tradičné právne názory: škody z nedbalosti, zákon o vlastníctve, trestný zákon, zákon o podnikových financiách.

Pristavme sa v tejto spojitosti aspoň pri jednej z týchto oblastí – pri podnikových financiách. Medzi majiteľmi podnikov a manažérmi existuje boj na život a na smrť. Ako hovoria noví inštitucionalisti, vlastníci svoje podniky dávno neriadia. Manažéri sledujú svoje vlastné ciele presadzovaním svojho vlastného postavenia, napríklad pod rúškom nadúvania podniku. Poslucháčov ekonomických fakúlt učíme, že po roku 1980 sa stali veľmi populárne takzvané špekulatívne výkupy (známa anglická skratka LBO, laverage buy outs). Ide o prípady, keď si manažéri požičiavali peniaze a skúpili celý balík akcií podniku. Tým prevzali vlastníctvo podniku. Dlh, ktorým sa zaťažili, ich nútil k odpredaju menej výnosných aktív. A viceprezidenti spoločností hádzali svoje kľúče podnikovým šťukám. Veriteľmi týchto podnikov sa spravidla stávali poisťovacie inštitúcie, ktorým nezáležalo na výrobe tovarov, ale na zisku, nie na kvalite výrobkov, ale na peniazoch.

Občania a politici

Pri opise fungovania ekonomiky a spoločnosti sa treba pristaviť aj pri škole verejnej voľby – voľby občanom. Protagonisti tejto školy zrejme čítali Marka Twaina, ktorý okrem iného napísal vetu: „Dnes som videl neuveriteľnú vec. Totiž politika, ktorý mal zastrčené ruky vo vlastných vreckách“.

Zakladateľovi školy verejnej voľby J. M. Buchananovi v roku 1986 udelili Nobelovu cenu. Všimol si ďalšie problémy neefektívneho fungovania spoločnosti. Predstavitelia tejto školy dôverujú politikovi iba tak dlho, kým ho môžu defenestrovať. Škola verejnej voľby tvrdí, že je schopná vysvetliť mnohé hospodárske problémy: prečo neustále trpíme rozpočtovými deficitmi, prečo sa v spoločnosti množia skupiny, ktoré majú svoje „vlastné záujmy“, prečo rastie moc politikov a vplyv byrokratov, hoci každý prezident sľubuje, že ju udrží na uzde. Tvrdia tiež to, že mnohé organizácie nie sú zainteresované na vytváraní efektívnejšie fungujúcej spoločnosti. Raz som vo filme videl, ako zločinec objasňoval, prečo vylupoval banky. Lakonicky odvetil: „Pretože tam sú peniaze“. Tak ma napadlo, či by sa to nedalo aplikovať na politikov. Prečo idete do politiky? Lebo tam sú peniaze, bola by ich odpoveď, keby boli skutočne úprimní. Na tento účel vznikli aj lobistické skupiny, ktoré boli tiež terčom kritiky teórie verejnej voľby.

Nehovoril by som pravdu, keby som boj s byrokraciou nepriznal aj J. M. Keynesovi, ktorý mal viktoriánsku výchovu. Bol to on, kto hlásal tvrdé teoretické postuláty a požadoval vernosť mravným zásadám, šetrnosť, službu spoločnosti a disciplínu. Vravieval, že výkvet britskej spoločnosti sa týmito zásadami riadi (v jeho dobe). Vo svojich listoch a článkoch, ktoré písal v časoch veľkej krízy, Keynes obviňoval ministrov, že sa držia poučiek a hesiel zrodených pred 1. svetovou vojnou. Po prvej svetovej vojne, keď minister financií obnovil zlatý štandard, Keynes sa pýtal, prečo sa Churchill dopúšťa „takej hlúposti“. Vinu videl v zle informovaných expertoch, ktorí mu radili. V roku 1928 poslal Churchillovi svoj článok s výčitkou: “Milý pán minister financií! Aký ste to zaviedli sprostý monetárny zákon!“ Churchill veľkodušne odpovedal, že obsah priloženého článku zoberie do úvahy. Vtedy Keynes nebol ešte slávny. Stal sa ním až v roku 1936 po vydaní svojej knihy.

Škole verejnej voľby, ktorá sa vyrovnala s teóriou trhu, prekáža v ekonomike „neviditeľná ruka“ politikov. Hoci táto škola vznikla v rokoch 1975 - 80, teda dosť dávno, jej vysvetlenia a poučky sa v ekonomickej politike nestali realitou a akoby zapadli pachom. Žiaľ, práve dnes sa stretáme s javmi, ktoré inštitucionalisti už dávnejšie opísali, a proti ktorým sa snažili už v zárodku bojovať.

Jaroslav HUSÁR

Späť