Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Pyramída strácajúca svoju rovnováhu

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 24/2009)



Slovenský rozhlas má bohatú tradíciu. Od začiatku svojho vysielania 3. augusta 1926 sa stal neodmysliteľnou a nenahraditeľnou kultúrnou ustanovizňou národa.


Rozhlas po celý čas informoval, zabával, vzdelával, pestoval kultúru a umenie. A bolo to tak aj za minulého režimu. Vždy ponúkal hudobné a literárne skvosty slovenských aj zahraničných umelcov. Blahoslav Hečko vo svojej eseji Rozhlas a socializácia umenia o tom napísal:


Literárne programy Čs. rozhlasu v Bratislave zachytávajú súčasný stav literárnej produkcie domácich i cudzích autorov s osobitným zreteľom na produkciu slovanských národov. Súčasnosť je ešte plná kvasu, plná protikladov, ktoré ešte nemali čas pretaviť sa na spoločného menovateľa umeleckých meradiel. Na celom vzdelanom svete platí ešte stále za platnú umeleckú normu tá stará a osvedčená platforma ľudskosti, ktorá sa na zemi traduje bezmála šesťtisíc rokov... Umenie musí ostať slobodné, lebo je len jedno. Jeho tichá krása vládne sama osebe, nepotrebuje, ba ani neuznáva iných vladárov. Zo všetkých ľudských vlastností robí si nárok len na to, čo človeka oddeľuje od divej zveri, ktorá kultúru a civilizáciu netvorí, a to je ľudskosť.


Umenie je ľudskosť. Ľudskosť je zrozumiteľnosť...“


Aj po roku 1989 si rozhlas zachoval svoju tvár. Bol najdôveryhodnejším a najobjektívnejším médiom, či už ako štátny a neskôr ako verejnoprávny. Vystriedalo sa tu viacero generálnych riaditeľov, najdlhšie pobudol v kresle Jaroslav Rezník mladší. Celkom sa mu darilo, ale na záver svojho pôsobenia v rozhlase sa on a jeho námestníčka Hilda Gajdošová manažérsky riadne potkli, keď sa pričinili o podpísanie zmluvy s Lawyer Partners na vymáhanie dlhov koncesionárskych poplatkov. Týmto nepremysleným krokom hodili rozhlasových poslucháčov do rúk súkromnej firmy, ktorá uplatňovala rozličné, niekedy až drastické formy pri vymáhaní pohľadávok. V polovici roka 2008 mal rozhlas zaplatiť vymáhateľom koncesionárskych poplatkov viac ako sto miliónov korún. Hrozila mu už po druhý raz exekúcia.


Po odchode J. Rezníka sa voľby nového generálneho riaditeľa ťahali niekoľko mesiacov. Tento post je v kompetencii Rozhlasovej rady – a tá nie a nie rozhodnúť. Napokon sa do najužšieho výberu dostali dvaja kandidáti – Zemková a Machaj. Aj tak však konečný verdikt nepadol. Zdá sa, že potom sa Zemková a Machaj dohodli, ten odstúpil z kandidatúry – a už bola ruka v rukáve. Zemkovú zvolili za generálnu riaditeľku a ona vzápätí vymenovala Machaja za programového riaditeľa.


V tom čase už musela voľba prebehnúť veľmi rýchlo, aby sa jej výsledok mohol zakonzervovať ešte za Dzurindovej vlády. A tá sa vedela za to aj odvďačiť, keď poskytla novému vedeniu rozhlasu na oddlženie 270 miliónov korún.


Potom už mohla nasledovať reklamná kampaň: Postavíme rozhlas z hlavy na nohy, ktorej cena (podľa poskytnutého priestoru) sa pohybovala okolo 12, 5 milióna korún. Generálna riaditeľka dôvodila, že v skutočnosti zaplatili za inzeráty iba 780-tisíc, zvyšok sumy sa realizoval barterovou cestou.


Obracanie pyramídy


Nový manažment v čele s M. Zemkovou uskutočnil zmeny vo vysielacej štruktúre, personálne rošády, resekčný zásah do symfonického orchestra aj do programu verejnej služby.


Na adresu rozhlasu sa rinuli sťažnosti a ponosy vyjadrujúce nespokojnosť s daným stavom. S výzvou napríklad prišli súčasní i bývalí pracovníci rozhlasu, pod otvorený list, poukazujúci na postupnú deštrukciu tejto verejnoprávnej inštitúcie, sa podpísali také osobnosti ako Milan Rúfus, Ladislav Ťažký, Vincent Šabík, Ábel Kráľ, Ján Buzássy, Eva Kristínová, Jozef Markuš, Július Binder a ďalší.


K otvorenému listu nezaujalo stanovisko takmer ani jedno médium. Výnimku tvorili len jeden dvojtýždenník a jeden mesačník. Dzurindovsko-zajacovské médiá všetko odbili ironickým konštatovaním, že ide o starých ľudí, ktorí trúchlia za starým rozhlasom.


Čo ale tvorilo podstatu výhrad a pripomienok poslucháčov?


Bol to široký reťazec problémov a nedostatkov, ktorého ohnivká navzájom pospájal najmä nový manažment rozhlasu. Išlo predovšetkým o nedostatočné plnenie úlohy verejnoprávnosti, nedomyslené zmeny v štruktúre programu, zrušenie relácií Nočné dialógy ,Živé slová, a tak ďalej. Premena Rádia Slovensko výhradne na informačný a publicistický servis s prevahou americko-anglickej hudby, odsúvanie a prekladanie kultúrnych programov do večerných, nočných a víkendových časov. Kultúrno-umelecké Rádio Devín dostalo v tom čase najmenšie terestriálne pokrytie, takže ho nemohol počúvať každý.


Ružovo to nevyzeralo ani s počúvanosťou Rádia Slovensko. Novému vedeniu nepomohla ani programová prestavba. Vtedy unisono tvrdilo: je to dobrá zmena, poslucháči si zvyknú. A pritom posúvalo program do komerčnej podoby. Súkromné Rádio Expres stabilne predstihovalo verejnoprávne vysielanie. Podľa Zemkovej nebola dôležitá počúvanosť, ale dôveryhodnosť. Parádna slovná ekvilibristika, zmiešavajúca hrušky s jablkami.


Široký priestor sa poskytoval Hríbovi, Lovászovi, Hrabkovi. Nečudo, že jednotlivé relácie neboli a nie sú vyvážené a objektívne.


Poslanecký prieskum


Touto situáciou sa v prvom polroku 2007 zaoberalo aj mimoriadne zasadnutie Výboru NR SR pre kultúru a médiá, ktoré zvolali koaliční poslanci. Výsledok? V Slovenskom rozhlase sa vykoná poslanecký prieskum.


Generálna riaditeľka M. Zemková vtedy vyhlásila, že poslanecký prieskum v Slovenskom rozhlase považuje za nezákonný. Podľa nej kontrolná pôsobnosť spomínaného výboru sa vzťahuje na orgány verejnej správy, medzi ktoré rozhlas nepatrí. V tomto názore ju podporil aj predseda parlamentného výboru Pavol Minárik.


Šéfka rozhlasu sa tak aj zachovala – poslancom Jarjabkovi a Muškovej priestor na prieskum neposkytla. Prevzala si od nich 34 písomných otázok a zároveň ich upozornila, že na niektoré, ktoré sa týkali osobných a mzdových údajov zamestnancov, neodpovie, lebo sú chránené špeciálnym zákonom.


Dňa 13. júna 2007 na otázky odpovedala – na internetovej stránke rozhlasu. V 41-stranovom texte boli zväčša len všeobecné konštatácie, bez akýchkoľvek možností pre poslancov zoznámiť sa s detailmi, ktoré by naznačovali nevyhnutné súvislosti.


Obaja poslanci hneď na začiatku odmietli obmedzovanie práva poslanca uskutočniť prieskum a poukázali na to, že aj v STV sa Richard Rybníček pokúsil poslanecký prieskum zmariť, ale napokon ustúpil. Následne sa potom prieskum uskutočnil, rovnako ako aj všetky predchádzajúce prieskumy vo verejnoprávnych médiách.


Na margo stanoviska predsedu výboru P. Minárika pre TASR Dušan Jarjabek uviedol: „... treba si položiť otázku, či pán Minárik ako predseda výboru zámerne podpísal uznesenie, pričom bol presvedčený, že ho nemožno v praxi vykonať. Tak či onak – podpísať sa pod uznesenie poverujúce poslancov vykonať „neoprávnený“ poslanecký prieskum, vyvoláva rozpaky a nedôveru.“


Uznesenie výboru NR SR o poslaneckom prieskume vzbudilo pozornosť aj v médiách. Nemenovaný ultrapravicový týždenník hýril nepodloženými argumentmi na obranu generálnej riaditeľky, zľahčoval celú záležitosť takmer do polohy banality, tvrdiac, že „občania programové zmeny či ohrozenie verejnoprávnosti nevidia zďaleka tak dramaticky ako poslanci Smeru, SNS a HZDS, ktorí rozhlas tvrdo kritizujú. Oháňajú sa verejnosťou, ktorú tvorí niekoľko desiatok občanov“.


Odporúčam autorovi, aby si zalistoval na internete, napríklad v zápise č. 7/5/2007 z rokovania Rozhlasovej rady v bode došlá pošta – nájde tam 11 sťažností na vysielanie rozhlasu a 5 protestov proti spolupráci Štefana Hríba s týmto médiom.


Rada pritom nebola jediným orgánom, ktorý dostával sťažnosti na obracanie pyramídy z nôh na hlavu. Občania v tejto súvislosti posielali sťažnosti aj Národnej rade SR, ministerstvu kultúry, manažmentu Slovenského rozhlasu, Rade pre vysielanie a retransmisiu atď. Objavili sa aj stanoviská rozličných občianskych združení a Slovenského syndikátu novinárov, ktoré považovali rozhorčenie poslucháčov za oprávnené.


Niekoľko základných faktov


Podľa zákona č. 619/2003 o Slovenskom rozhlase kontrolu hospodárenia tohto média vykonáva Najvyšší kontrolný úrad a dodržiavanie iných všeobecne záväzných predpisov kontroluje jednak Rada pre vysielanie a retransmisiu, jednak Rozhlasová rada. Právna analýza doc. JUDr. Radoslava Procházku, zrejme stabilného právneho poradcu rozhlasu, konštatovala, že oprávnenie výborov NR SR vykonávať poslanecké prieskumy a výjazdové schôdze sa vzťahuje výlučne na orgány verejnej správy, a tým rozhlas nie je. Podľa neho takisto nie je možné, aby výbory vykonávali činnosť nad rámec svojich kompetencií. V tomto duchu, ako tvrdil, sa nesie aj znenie Rokovacieho poriadku NR SR.


Tvrdenie, že Slovenský rozhlas nepatrí pod verejnú správu, je mylné. Správnu odpoveď možno nájsť v učebnici Správne právo hmotné od prof. JUDr. Petra Škultétyho, DrSc., s kolektívom (vydala Právnická fakulta UK v Bratislave, 2006), čiže od najpovolanejšej autority na správne právo u nás.


Citát z učebnice: „Verejnoprávne inštitúcie predstavujú jeden zo základných pojmov verejnej správy. Pojem verejnoprávna korporácia (inštitúcia) je v európskom práve pojmom pozitívnoprávnym... Z tohto pohľadu vyplýva, že organizačný systém verejnej správy môžu tvoriť okrem inštitúcií štátnych i neštátne, také, ktoré nemajú povahu samosprávnych korporácií, v zahraničnej literatúre sa označujú ako mimovládne organizácie. Tieto organizácie sa vyznačujú osobitným okruhom činností, ktoré podporujú plnenie štátnych, resp. iných verejných úloh. Spravidla sú to verejnoprávne korporácie (inštitúcie), zriaďované zákonom a financované čiastočne zo štátnych prostriedkov a vo svojej činnosti podliehajúce štátnemu dozoru. Typickým príkladom verejnoprávnej korporácie v podmienkach verejnej správy Slovenskej republiky sú najmä Slovenská televízia a Slovenský rozhlas.“


Citát zásadne popiera analýzu doc. Procházku. Slovenský rozhlas ako verejnoprávna inštitúcia patrí pod verejnú správu. Znamená to, že podľa zákona zamedziť uskutočneniu poslaneckého prieskumu nikto nemôže. Ak tak učiní, porušuje zákon.


Národná rada sa môže zúčastňovať aj na nepriamej kontrole verejnoprávnych inštitúcií – kreáciou príslušných riadiacich a kontrolných orgánov, môže požiadať NKÚ o vykonanie kontroly, respektíve novelizáciou odstrániť medzery v príslušných zákonoch a právnych predpisoch.


(Pokračovanie nabudúce)


Pavol DINKA



Späť


Pridať komentár.

Komentáre Posledný príspevok 28.12.2009 13:59:22
Komentár Meno
Dátum
Dinkovi Ján (Neregistrovaný)
28.12.2009 13:59:22
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.