Od detských rokov mu vraveli kinár

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 24/2009)

Ako jedenásťročný našiel kdesi osem metrov prázdneho filmového pásu. Tušom naň nakreslil prechod tanku cez prekážku a štart lietadla. Vytvoril prvý slovenský animovaný film. Tento fragment doteraz archivuje Slovenský filmový ústav. Nie preto, že by bol námetovým alebo realizačným skvostom – veď neprevyšuje skúsenosť detského veku – ale je medzníkom, keď budúci zakladateľ a zrejme i ťažko prekonateľný tvorca slovenského animovaného filmu, karikaturista i režisér Viktor Kubal prvýkrát vyslovuje a uskutočňuje túžbu, pri ktorej zotrval celý život.

Jeho životný film sa začal odvíjať 20. marca 1923 vo Svätom Jure. Odmalička rád kreslil, čo bola ak nie jediná, tak určite dominantná záľuba, ku ktorej sa veľmi skoro pridružil aj film. Už ako štvorročný pritláčal oko k štrbine drevenej steny na ktorejsi stodole, kde premietač krútil kľukou prístroja a premietal kúsky filmov. Boli rôzne tónované – do ružova, do modra, do hneda – a chlapča na ne hľadelo s úžasom. V jeho vnímavej dušičke klíčilo odhodlanie raz tiež nakrúcať filmy.

„Ako desaťročný som už bol skúsený filmový divák. Nadchýnali ma najmä grotesky. Doma mi inak nevraveli, iba kinár,“ spomínal neskôr.

Je zaujímavé, že v etude s tankom a lietadlom intuitívne uplatnil techniku, s ktorou sa preslávil kanadský filmový experimentátor Norman McLaren. Takmer zarovno s Kubalom – v roku 1932 – ako devätnásťročný na vysokej škole umeleckej v Glasgowe zmyl emulziu s tridsaťpäťmilimetrového filmového pásu a tušom naň urobil abstraktné kresby. To nikto pred týmito mladíkmi – starším a oveľa mladším – neskúsil a neurobil, lebo neverili, že na filme to môže zostať a pretrvať. Pretrvalo...

„Viem, že tieto filmy nás prežijú a prinesú šťastie a radosť deťom našich detí,“ povedal o McLarenovi filmový kritik Pete Seeger. Tie isté slová možno použiť aj na podstatnú časť diela Viktora Kubala.

Zámorské vzory

Rozhodnutie stať sa filmárom dozrievalo u neho v čase, kedy zo zámoria až k nám doliehal obrovský komerčný úspech Walta Disneyho a bratov Fleisherovcov. Hoci sa mu v pamäti ako prvý zahniezdil kocúr Felix, jeho obdiv nepatril disneyovskej produkčnej továrni, ale Fleisherovcom, ktorí nepersonifikovali zvieratá, ale ako prví začali kresliť ľudské figúry. Vzorom sa mu stal Pepek námorník.

Ešte prv, ako mu pod nosom začali rašiť fúziky, získal skúsenosti vo filmovej škole Karola Plicku. Osvojil si funkciu trikára a ako štrnásťročný už mal vlastnú tridsaťpäťmilimetrovú kameru i trikový stôl. Potom šiel študovať na strednú stavebnú školy, lebo iba tu sa vtedy vyučovalo kreslenie. A tým bol doslova posadnutý. V kreslení sa neskôr rok zdokonaľoval i na Slovenskej vysokej škole technickej.

Na svojom prvom pôsobisku v Ústave pre školský a osvetový film v roku 1942 nakrúcal čiernobielu snímku Únos, kde je inšpirácia americkou školou očividná na kresbe postáv i v komponovaní gagov. Film nedokončil. Ale už o rok otvoril srdcia divákov Studňou lásky – prvým slovenským animovaným filmom na motívy povesti z Trenčianskeho hradu, ktorú spopularizoval najmä spisovateľ Jozef Nižnánsky. Románom o Alžbeta Báthoryovej inšpiroval aj druhý Kubalov celovečerný animovaný film Krvavá pani z roku 1980. Tým prvým bol Zbojník Jurko, ktorý vznikol o štyri roky skôr.

„Ako chlapec som často čítal Nižnanského, ktorého historické príbehy sa mi tak zapáčili, že som začal snívať o ich stvárnení,“ zveril sa umelec v roku 1987.

Studňa lásky je míľnik a skutočný začiatok dejín slovenského animovaného filmu. Má ešte mnohé detské nemoci. Začínajúci animátor ho kuriózne nakreslil na celofán, ktorý získal v obchode na autosúčiastky, kde sa používal na okná kabrioletov. Vznikal spontánne, bez scenára, ale už je v ňom zrejmý autorský prístup, ktorý autor vyjadril takto: „Neusilujem sa o zvýraznenie výtvarnej zložky, ale o dobrý príbeh. S prácou som spokojný až vtedy, keď vymyslím dobrú pointu.“

Do konca štyridsiatych rokov nakrútil ešte tri krátkometrážne dielka, a potom akoby uťal. Film pre neho prestal nadlho existovať. Celú tvorivú energiu sústredil na časopiseckú kresbu a karikatúru. Najmä pri rozbehu Roháča bol v mnohých smeroch priekopníkom a často sám suploval úzke autorské zázemie.

„V karikatúre má byť iskra, ktorá zapáli horľavú zmes v človeku, lebo ak je zmes chudobná, tak ho ani nezapáli. Vtip je ako výbuch. Musí vzniknúť náhle, naraz, v okamihu. Ak treba vtip vysvetľovať, tak je to ako pozvoľné tlenie či pomalé horenie a efekt smiešnosti nemôže vzniknúť,“ uvažuje a podobné názory tlmočí aj v knihe kresleného humoru Otcovia a deti (1963). „Karikaturista pracuje a vie iba toľko, že na všetko, čo by chcel povedať, je jeho život krátky. Možno preto som si vybral na stvárňovanie myšlienok kresbu čo najjednoduchšiu, zrozumiteľnú, a iba keď je to nevyhnutné – s minimálnym slovným sprievodom.“

Chrlič nápadov

Odborníci o jeho prvých filmoch konštatujú: „Jeho vtedajšia tvorba je dodnes presvedčivou odpoveďou všetkým, ktorí tvrdia, že animovaný film si vyžaduje zložitú techniku a náročné výrobné podmienky. Iste, technika a výrobné podmienky uľahčujú tvorbu, ale dokážu aj zľahčovať a zjednodušovať tvorivé zámery a umelecké výsledky, ako sme toho dnes často svedkami.“

V roku 1965 sa predsa len zreálnili podmienky na tvorbu animovaných filmov. Vo filmových ateliéroch na Kolibe vzniklo oddelenie na tvorbu trikov k hraným filmom a sformovala sa aj skupina kresleného filmu pri Štúdiu krátkych filmov Bratislava v čele s Kubalom. Remeselnú prípravu budúcich tvorcov animovaných filmov neskôr prevzala aj Vysoká škola múzických umení, kde istý čas vyučoval kresbu. Od konca šesťdesiatych rokov už nebol osamelým bežcom. Pridali sa k nemu bratia Popovičovci, neskôr Jaroslava Havettová, Monika Trajterová a ďalší.

„Jeho čiara bola výnimočná. Ľahulinkou linkou, čiarou bez šrafáže povedal veľmi veľa, dokonca na to nepotreboval ani slovo,“ vzdal hold svojmu kolegovi jeden zo súčasných popredných slovenských karikaturistov Kazo Kanala.

Autorka vyše štyridsiatich animovaných filmov M. Trajterová približuje jeho výnimočnosť slovami: „Tento geniálny autor, výtvarník a animátor dokázal za tri týždne vymyslieť, zrežírovať a naanimovať päťminútový film. Vytvoril vyše štyristo krátkych filmov...“

Kubal je autorom aj v zahraničí oceňovaných snímok Zem, Prezent, Jedináčik, Rebrík, Kino a najmä Šach (1974). Tento film podľa znalcov rozšíril spoločensko-kritickú líniu jeho tvorby o filozofickú dimenziu a patrí k najintegrovanejším dielam s nerozčleniteľnou jednotou myšlienky, výtvarnej zložky i animácie. Nakreslil desiatky večerníčkov a nezabudnuteľných televíznych seriálov Puf a Muf, Kocúrkovo, Janko Hraško, Dita, Panák z križovatky. Vytvoril filmovú ságu o Janovi, Petrovi, Dvoch dobrých kamarátoch, o Cvikovi a Cvakovi...

Zbojník Jurko

Málokto vie, že Cvik bola jeho školská prezývka. Tak mu vraveli rovesníci v Trnave, kde prežil podstatnú časť detstva, ale aj spolužiaci v Terchovej, kde tiež vychodil niekoľko tried. U tetky tu pravidelne trávieval prázdniny a jeho návštevy v kraji pod Rozsutcom boli časté aj vtedy, keď pracoval na filme Zbojník Jurko.

„Po Jánošíkovi som odjakživa túžil. V detstve sme sa naňho hrávali a táto legenda vo mne ostala... Kvôli nemu som každý týždeň cestoval do Terchovej, kde som si raz naskicoval potôčik, inokedy strom či skalu.“

Akoby sa história opakovala. Rovnako ako bratia Siakeľovci, ktorí položili základy slovenskej kinematografie v roku 1921 filmom Jánošík, aj Kubal si vybral za hrdinu prvého slovenského celovečerného animovaného filmu kapitána hôrnych chlapcov.

Dramaturg Rudolf Urc: „V tomto filme sa sústredilo všetko, čo tento zakladajúci tvorca kreslených filmov na Slovensku vstrebal – tu sa naplno rozvinuli všetky znaky jeho talentu, skúsenosť kresliča-karikaturistu i širší register gagový, veľkolepá animátorská hra.“

Národný, ľudový naturel, jeho skúsenosť, múdrosť a vtipnosť mu boli vždy blízke a sympatické.

„Dejiny môjho národa sú vo mne. Vyrastal som s nimi a podvedome sa vo mne usalašili. Rovnako podvedome po nich pri tvorbe každého filmu siahnem, aby som ich stvárnil.“

Potvrdil to aj Krvavou paňou (1980) , ktorá vyvolala polemiku podobnú tej, ktorá teraz sprevádza Jakubiskov veľkofilm Bathory. Z antihrdinky urobil ženu so zlomeným srdcom. Melodrámu povýšil na rozjímanie o jednom charaktere, lacný efekt nahradil úvahou o veľkej láske a jej tragických dimenziách. Tridsať rokov pred Jakubiskom.

Veľký, svetovo uznávaný „kinár“ Viktor Kubal zomrel 24. apríla 1997 v Bratislave.

Emil SEMANCO

Späť