Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Službičkovanie za peniaze a výhody

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 4/2010)



O žurnalistoch sa zmieňujem vo všetkých predchádzajúcich kapitolách. Osobitnú pozornosť treba venovať aj ich postojom, protikladom ich vnútorného presvedčenia, tomu, čo ponúkajú recipientom, či už vedomým alebo podvedomým stotožnením sa s evidentnými polopravdami a lžami.


Akí by mali byť naši slovenskí žurnalisti?


Zdôrazňujem mali byť (aspoň na papieri)!


Opriem sa o Etický kódex novinára , ktorý schválil snem Slovenského syndikátu novinárov 19. októbra 1990: „... novinár urobí všetko potrebné, aby verejnosti podával informácie pravdivé, overené a odborne fundované. Pravdivosť informácií predpokladá, že fakty ako ich základ sa podávajú čo najobjektívnejšie, v ich pravom kontexte, bez skresľovania a zamlčovania súvislostí a s primeraným uplatnením tvorivých schopností novinára. Ak sa jednotlivosti prípadu nedajú overiť, treba to uviesť...“


A ďalej: „... novinár preberá zodpovednosť za všetko, čo uverejní. Bez súhlasu príslušnej osoby nesmie písať tak, aby zasahoval do jej súkromného života, nesmie znižovať jej dobré meno, pokiaľ osoba sama nepostupuje protizákonne a nevzbudzuje pohoršenie. Neuverejní rozhovor, ak si to osoba neželá, vyhovie jej, ak chce výpoveď autorizovať. V záujme objektívnosti sausiluje v štádiu prípravy alebo realizácie svojho diela dať slovo všetkým zainteresovaným...“


Potiaľ Etický kódex novinára!


Pre osobné ručenie autorom je rovnako dôležité, aby žurnalista nebol členom nijakej politickej strany. Tá totiž má vždy určitý cieľ, ktorý sa nemôže už z princípu kryť so žurnalistickými cieľmi. Novinár, ktorý vo svojom médiu tieto ciele verejne alebo skryto presadzuje, sa spreneveruje svojej profesii. Ambície žurnalistov sú úplne iné ako ambície politikov. Politici sa usilujú zneužívať novinárov pre svoje ciele, a tí by sa mali snažiť konfrontovať politikov s pravdou a kontrolovať ich. A to sú predsa dve úplne rozdielne a často protikladné úlohy. Práve preto by nemali žurnalisti podpisovať akékoľvek politické vyhlásenia, petície a podobne.


Aké sú však naše tlačové médiá v skutočnosti?


Tlačová rada


Povedať by nám to mala Asociácia na ochranu novinárskej etiky, ale, žiaľ, nepovie. Tvoria ju zväčša vydavatelia periodickej tlače, ktorí si zrejme predsavzali pri jej zrode utvoriť jednostranne zastúpenú a jednostranne orientovanú organizáciu, ktorá vlastne vytvára dojem, že je monopolným arbitrom v oblasti tlačových médií. Jej výkonným orgánom je Tlačová rada Slovenskej republiky založená novými stanovami Asociácie pred piatimi rokmi. Už svojím názvom sa samozvane ustanovuje do pozície celoslovenského orgánu. V nových stanovách, § 7, odsek 2 sa dokonca uvádza, že pôsobnosť rady sa vzťahuje aj na novinárov, redakcie a vydavateľstvá, ktoré nie sú členmi zúčastnených strán.


A v tej chvíli začnú do nás dobiedzať paradoxné zvedavosti: Čo ak si podobné združenie vytvoria občania rozličných profesií v súčinnosti s expertmi na tlačové médiá? Kto bude mať potom rozhodujúce slovo, koho ortiele budú smerodajnejšie? Opäť pôjde o verdikty, ktoré budú mať iba odporúčajúci charakter. Kto sa ich zľakne, kto ich bude rešpektovať a kto si z nich bez hrozby sankcie vezme ponaučenie?


Tlačovú radu SR ako samoregulačný orgán novinárskej branže vydavatelia založili, aby chránili seba pred legislatívnymi zásahmi a zároveň zobrali na seba zodpovednosť za svoju činnosť. Zatiaľ nie priveľmi úspešne. Všeobecný trend zdôrazňovať zodpovednosť médií za publikované informácie sa na Slovensku veľmi neuchytil. Tento fakt o niečom svedčí. Napríklad aj o jej vplyve a postavení. Pred časom rada kritizovala tlačové médiá za ich neobjektívnosť v kauze ministerky Viery Tomanovej. Za túto trúfalosť ich sfúkol šéfredaktor týždenníka Plus 7 dní, reprezentant spoločnosti, ktorá patrí k zakladajúcim členom Združenia vydavateľov periodickej tlače. Onoho združenia, ktoré je jedným z rozhodujúcich konštituentov tlačovej rady a ktoré sa jej členov v tomto prípade nezastalo.


Pritom si Hospodárske noviny (14. 5. 2008) v titulku ťažkajú, že Fico sa cez tlačovú radu nesťažuje. Ej, to by si veru pomohol! Výstižne to vyjadrila bývalá členka rady Gabriela Rothmayerová: „Tlačová rada je zasunutá na okraji, je zriadená len preto, aby bola, ale jej rozhodnutia prakticky nikto nerešpektuje.“


Podobné združenia si môžu svoje pôsobenie vykladať podľa vlastných pravidiel.


Už počujem hlasy, že volám po cenzúre, po oklieštení slobody tlače!


Vôbec nie – iba chcem povedať, že sa žiada ustanoviť vyvážený orgán, ktorý by vypracoval zásady, vopred dané normy, vnášajúce do tejto činnosti poriadok a objektivitu. Napokon sloboda a zodpovednosť médií sú spojenými nádobami, ktorých hladinu načim udržiavať v rovnováhe. Veď sloboda médií u nás je v hodnotení medzinárodných organizácií na prvých priečkach, ale ich zodpovednosť takmer nikoho nezaujíma.


Dobrou správou je, že Únia slovenských novinárov (nie syndikát) prijala koncom mája 2008 rozhodnutie ustanoviť podobné orgány, akými sú tlačová rada a rada pre reklamu. Ostáva veriť, že tieto nové združenia vnesú do celej problematiky viacej objektívnosti a serióznosti.


Profesionáli sú skôr výnimkou


Pokusy ozajstných žurnalistických džentlmenov o nezávislosť a vyváženosť publikovaných materiálov narážajú často na viaceré bariéry.


Prvou sú ich obavy z majiteľov a šéfredaktorov médií. Preto dobrovoľne a neraz veľmi ochotne prezentujú ich názory (neraz proti svojej vôli), len aby neprišli o kariérny postup či dokonca o miesto.


Druhou je skutočnosť, že svoje vnútorné presvedčenie, politickú náklonnosť a službičkovanie jednoducho nedokážu v sebe potlačiť, a tak uštedrujú rany pod pás nezávislosti, pravdivej a vyváženej informácii.


A do tretice – z hľadiska osobného prospechu a tučnejších peňaženiek im už ani nejde o objektívnu informáciu. Hodnotu informácie vidia v trhovosti – v tom, že jej nafúknutím alebo sploštením ju lepšie predajú, občan ju rád prijme.


Jednoducho, naši žurnalisti sú onakví i onakvejší. Málo je však takých, čo sa usilujú bez ohľadu na riziká a rozličné nástrahy o skutočnú profesionalitu, o tak potrebný nadhľad pri posudzovaní rozličných spoločensko-politických javov a procesov. Takí novinári sú skôr výnimkou ako pravidlom.


Rovnaký názor na novinárov v postkomunistických krajinách má aj škótsky profesor Brian McNair, ktorý tvrdí, že „k politickým debatám nepristupujú ako objektívni reportéri, lež ako oddaní hlásatelia zásad jednej či druhej strany“


Faktom je, že mnohí žurnalisti nepracujú férovo. Ak sa náhodou ocitnete na nejakej tlačovej konferencii a potom si prečítate, vypočujete či pozriete správy v rozličných médiách, máte dojem, že všetci boli na nejakých iných tlačovkách. Jednoznačne sa ukazuje, že im chýba cit pre to najvýznamnejšie a najdôležitejšie.


Prečo je to tak?


Ponúkam čitateľovi názor mediálneho analytika Andreja Školkaya: „Novinári, najmä tí mladší nie sú vo svojej podstate hlupáci, skôr sú nevzdelaní alebo polovzdelaní. Majú teda vysokoškolské tituly, ale ich úroveň vzdelania je nízka.“


Osobne som presvedčený, že sa to netýka všetkých žurnalistov. Vynechať môžeme napríklad tých, ktorí sa zaoberajú hoci včelárstvom či mykológiou. Pre takýto odbor potrebuje príslušný novinár predovšetkým značnú sumu konkrétnych vedomostí, nevystačí s prázdnymi frázami a floskulami.


Bokom môžeme nechať aj novinárov, ktorí sa venujú športu. Ich témy sú natoľko odťažité, že aj s prípadnými chybami nebudú pôsobiť spoločensky nebezpečne.


Všeobecne sa však žurnalisti dopúšťajú mnohých chýb a lapsusov, ktoré sa dajú len ťažko prepáčiť a odpustiť, a ktoré sú pre spoločnosť naozaj nebezpečné.


Novinári sami o sebe


Organizácie Slovak Press Watch a Donath-Burson-Marsteller uskutočnili pomocou internetového dotazníka v období od 6. do 23. januára 2008 prieskum zameraný predovšetkým na profesionálne a etické správanie novinárov. Oslovili takmer 500 žurnalistov, z nich sa 165 zapojilo do anonymnej ankety. Väčšinou to boli redaktori z tlače, značné zastúpenie mali však aj audiovizuálne médiá.


Pozoruhodné je, že okrem päťriadkového stĺpčeka v jednom denníku som na výsledky tohto prieskumu v médiách nenatrafil. Náhoda, či moja nepozornosť?


Pri odpovedi na otázku – Stretli ste sa vy osobne s niektorým z fenoménov negatívne vplývajúcich na kvalitu, respektíve úroveň médií? – jednoznačne kraľovala nízka odborná zdatnosť novinárov, hneď za tým nasledovalo porušovanie etiky, ďalej tlaky zo strany vlastníkov a inzerentov.


Jeden z redaktorov napísal: „Najdôležitejším faktorom sa mi zdá odolnosť novinára voči tlakom. Pretože nejaké vždy boli a budú – vždy sa predsa predstavitelia nejakej sféry budú pozerať na novinára ako na potenciálne vďačný objekt. Podstatné však je, ako sa novinár voči tomu postaví. Je to vec charakteru. A toho, ako vníma svoju prácu...“


Respondenti zaujímavo odpovedali na otázku – Ktoré ekonomické odvetvia najčastejšie obdarúvajú novinárov? Na prvom mieste uviedli poisťovne, na popredných priečkach skončili banky, farmaceutické firmy, telekomunikácie atď. Navyše väčšina opýtaných súhlasila s akceptovaním daru v závislosti od jeho hodnoty a okolnosti darovania.


Anonymný reportér uviedol: „Závisí od toho, čo dostanem, za akých okolností, akou formou je to doručené, či ide o štandard, ktorý dostali aj iní reportéri či redaktori, či pri tom vidieť, že ide o marketingový nástroj komunikácie danej firmy, a závisí to aj od komunikácie a od vzťahu medzi firmou a reportérom... takáto pozornosť zo strany podnikov či iných inštitúcií (tam to už závisí aj od toho, z koho peňazí sa to platí) je bežná.“


Ďalšia citácia: „Farmaceutická firma mi ponúkla exkurziu do svojich výrobných závodov v Španielsku (vrátane manželky). Nemal som však písať reportáž o ich výrobných podnikoch v zahraničí, ale o kategorizácii ich liekov v systéme úhrad zo zdravotného poistenia u nás na Slovensku.“


Alebo tlak firiem prostredníctvom inzercie: „Firma – pravidelný a významný inzerent – sa rozhodla na niekoľko týždňov pozastaviť inzerciu po zverejnení článku, ktorý o nej písal v negatívnom svetle... pravidlom sa stáva podsúvať nepravdivé informácie, aby vznikla veľká téma v ich prospech, tlak cez majiteľov, lebo tu je každý s každým aspoň spolužiak... a rozličné vyhrážanie sa čímkoľvek nepríjemným. Alebo aj taká viac alebo menej skrytá reklama, kde je suma na pokutu už automaticky súčasťou dohody...“


Takúto vizitku si napísali samotní novinári. K tomu netreba nič dodávať.


(Pokračovanie nabudúce)


Pavol DINKA




Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.