Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Globalizácia alebo preteky ku dnu?

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 4/2010)



V tomto čísle Verejnej správy prinášame na strane 30 recenziu knihy Ľuboša Blahu Späť k Marxovi ?, ktorá je právom považovaná za mimoriadny prínos v oblasti politologickej a filozofickej tvorby na Slovensku. Jej autor (publikoval už aj v našom časopise) pôsobí ako vedecký pracovník na Ústave politických vied SAV. S jeho súhlasom uverejňujeme v redakčnej úprave text, ktorý je súčasťou prvej časti recenzovanej knihy na stranách 89–96.


V prostredí globálneho kapitalizmu sa situácia sociálnych liberálov a sociálnych demokratov, ktorí tradične obhajujú koncept sociálneho štátu, skomplikovala. Sociálny štát totiž vo veľkej miere závisí od možností národných štátov autonómne regulovať ekonomické podmienky v rámci svojich hraníc. V globálnej ekonomike je však takýto prístup prakticky nemožný vzhľadom na fenomén, ktorému sa zvykne hovoriť „štrajk kapitálu“. V tomto kontexte možno dať za pravdu M. Hardtovi a A. Negrimu z Harvardskej univerzity, ktorí vo svojej prelomovej práci Impérium tvrdia, že hoci úloha politiky v prostredí globálneho kapitalizmu úplne nezanikla, celkom určite definitívne zanikla akákoľvek autonómnosť politickej sféry. V prostredí globálnej ekonomiky sú možnosti politiky sociálneho štátu čoraz obmedzenejšie a stratégia sociálnej demokracie, resp. egalitaristických politických síl často nadobúda už iba defenzívny a reziduálny charakter.


Pesimistické názory na dôsledky ekonomickej globalizácie sa väčšinou viažu k hypotéze o tzv. pretekoch ku dnu. Podľa nej v liberalizovanom globálnom prostredí, v ktorom mobilitu kapitálu nič neobmedzuje, sú jednotlivé štáty nútené znižovať dane a sociálne výdavky, aby prilákali, respektive neodplašili nadnárodný kapitál a neohrozili tak vývoj svojich ekonomík. Súkromné korporácie dávajú prednosť znižovaniu svojich nákladov, a teda smerujú svoju výrobu do krajín, kde je lacná pracovná sila, minimálne sociálne štandardy a nízke dane (väčšinou ide o krajiny tretieho sveta). Aby im vyspelé ekonomiky mohli konkurovať, musia znižovať svoje sociálne štandardy a demontovať sociálny štát. Všetky krajiny sa zapojili do súťaže o to, kto utvorí najlepšie prostredie pre fenomén kapitálu, či najhoršie prostredie pre fenomén práce. To sprevádza nárast nerovnosti, sociálnej zraniteľnosti, prekarizácie práce a chudoby. Výsledkom tohto procesu (podľa najpesimistickejších scenárov) môže byť, že všetci raz budeme robiť za 50 centov na hodinu, bez sociálnej ochrany a zamestnaneckých práv, tak ako robotníci v zónach voľného obchodu v juhovýchodnej Ázii.


Sociálny štát treba chrániť


Sťažená situácia sociálnodemokratickej politiky v liberalizovanom globálnom prostredí však nevyhnutne neznamená, že sa musíme vzdať projektu sociálneho štátu. Práve naopak, ľavicoví intelektuáli, od alterglobalistickej radikálnej ľavice až po postmoderných sociálnych liberálov, sa zväčša zhodujú na tom, že sociálny štát treba chrániť a obhajovať aj v prostredí globálnej ekonomiky. Viacerí význační ekonomickí analytici (napríklad N. Barr, A. Glyn, M. Hill, P. Pestieau, N. Ginsburg, L. Calmfors, J. Driffill, A.B. Atkinson, R. Blank, C. Buechtemann) jednoznačne dokazujú, že hoci ekonomická globalizácia prináša zmenu situácie, neznamená to, že sociálny štát je neudržateľný. Ako upozorňuje Esping-Andersen, argument, že keynesiánska hospodárska politika je v rámci otvorených ekonomík neudržateľná – neobstojí. Pretože keynesiánsky model aj v minulosti prijali predovšetkým tie najotvorenejšie ekonomiky, ako napríklad Švédsko či Nemecko, kým jeho najväčšími odporcami boli uzavreté ekonomiky, napríklad USA. Navyše, je empiricky preukázateľné, že neexistuje nijaká priama úmera medzi štedrosťou sociálneho štátu a stavom nezamestnanosti v krajine, respektíve že sociálny štát nevplýva negatívne na ekonomický potenciál krajiny. Štatistiky nepotvrdzujú ani presvedčenie neoliberálov, že vysoké progresívne zdaňovanie motivuje ľudí k práci na tzv. čiernom trhu.


Pripomeňme si zároveň, že keď sociálny štát vznikal, bol priemerný hrubý domáci produkt vyspelých krajín približne štyrikrát nižší ako dnes. Ak bolo možné budovať sociálny štát vtedy, ťažko vysvetliť, prečo by to nebolo možné dnes. To isté platí pre vývoj od 70. rokov, keď sa po ropnej kríze spustila v niektorých krajinách demontáž sociálneho štátu. Ako dokladá Esping-Andersen, hrubý domáci produkt v najvyspelejších krajinách OECD od tohto obdobia vzrástol zhruba dvojnásobne, a preto dôvody na odklon od politiky sociálneho štátu nemožno hľadať v zlom hospodárskom stave jednotlivých krajín. Takéto dôvody nemožno hľadať najmä v situácii, keď podľa štatistík z rokov 2007 a 2008 európska ekonomika rastie a predbieha aj vývoj najliberálnejších ekonomík, ako je USA či Japonsko.


Viacerí ekonómovia jednoznačne potvrdzujú, že erózia sociálneho štátu nie je žiadnou ekonomickou nevyhnutnosťou, ale jedine politickou objednávkou. Ako vysvetľuje Esping-Andersen, je to práve politika, ktorá môže sociálnemu štátu vdýchnuť druhý život aj dnes, pretože „sociálny štát je dieťaťom politiky, a tak to bude aj v budúcnosti“. Politický postoj presadzujúci sociálny štát pritom zďaleka nie je ekonomicky iracionálny. Ekonómovia totiž potvrdzujú, že sociálny štát je nevyhnutnou inštitúciou moderných ekonomík tak z hľadiska sociálnej spravodlivosti, stability, ako aj ekonomickej efektivity. Ako expresívne dodáva nemecký sociológ Christoph Butterwegge: „Ak by prosperita krajiny závisela od nízkych sociálnych nákladov a nízkych daní firiem, museli by sa v luxuse topiť krajiny, ako je Bangladéš či Burkina Faso.


Argumentačné skratky neoliberalistov


Nezmyselnosť tézy, že sociálny štát bráni ekonomickému rozvoju, dokazujú aj empirické výskumy, podľa ktorých sa napriek globalizácii a neoliberálnej propagande za posledné dekády sociálne výdavky vyspelých sociálnych štátov zďaleka nezredukovali (výnimkou sú len Veľká Británia a Nový Zéland). Väčšinou sa nezmenili, dokonca v niektorých prípadoch vzrástli (napríklad Švajčiarsko a juhoeurópske krajiny). Jediným príkladom, ktorý sa zvykne používať zo strany neoliberálov, je tzv. írsky ekonomický zázrak. Ako však argumentuje ekonóm Michael Hill, Írsko je veľmi špecifický prípad krajiny, ktorá síce dosahuje vysoký ekonomický rast pri nízkych sociálnych výdavkoch, no jej ekonomický rast ovplyvňujú celkom iné faktory ako redukcia sociálnych výdavkov (napríklad ekonomická a investičná previazanosť na Spojené štáty americké). Nehovoriac o tom, že pod vplyvom ekonomickej krízy z roku 2008 írsky „zázrak“ strieda írske „odčarovanie“ a Írsko sa čoraz viac začína zmietať v hospodárskych a sociálnych problémoch. Isté je, že zovšeobecňovať príklad Írska, aby sa ospravedlňoval prechod k liberálnemu sociálnemu štátu, je podľa Hilla iba hrubým ideologickým zjednodušením.


Sociálny štát nie je prekážkou ekonomickej efektivity ani globálnej konkurencieschopnosti. Práve tieto dva dôvody sa najčastejšie uvádzajú ako diagnóza úpadku sociálneho štátu. Popri nich sa často tematizuje aj otázka starnutia obyvateľstva, ktorá podľa kritikov vyvoláva vážne problémy predovšetkým v poistných systémoch sociálnych štátov. Ako však upozorňuje Esping-Andersen, aj tento problém sa zvykne zveličovať. Žiadna primitívnarovnica medzi starnutím obyvateľstva a krízou solidárnych poistných systémov neexistuje. Ak kritici tvrdia, že rastie nepomer medzi prispievateľmi do poistných systémov (t. j. čoraz menej ľudí v produktívnom veku) a poberateľmi dôchodkov (t. j. čoraz viac ľudí v dôchodkovom veku), zabúdajú na fenomén rastu produktivity práce. Nárast hrubého domáceho produktu predsa nezávisí iba od počtu ľudí v produktívnom veku. To by znamenalo, že nadmieru ľudnaté krajiny ako India či Bangladéš by mohli svojim občanom vyplácať mnohonásobne vyššie dôchodky ako, povedzme, Švédsko či Nemecko. Takto uvažovať je prirodzene absurdné. Podstata problému je v produktivite práce, nie v jednoduchých počtoch a demografických krivkách. Argumentačné skratky, ktoré neoliberáli používajú v diskusii o starnutí obyvateľstva, teda často nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, iba ak politicko-propagandistickú. Starnutie obyvateľstva síce predstavuje problém pre poistné systémy, no nejde o žiadnu blížiacu sa katastrofu, ako sa usilujú presvedčiť verejnosť niektorí neoliberálni teoretici.


Navyše, aj keby sme neoliberálnym teoretikom uverili a demografickú krízu pokladali za apokalyptické znamenie pre dôchodkový systém, stále nie je zrejmé, ako pomáha vyriešiť situáciu neoliberálny projekt kapitalizačného dôchodkového piliera. Zdroje v dôchodkovom systéme sa týmto pilierom nezvýšia (percentá, o ktoré sa môžu zvýšiť príspevky jednotlivcov v súkromných fondoch, prinajlepšom pokryjú infláciu), iba sa sprivatizujú, či ostanú na kontách prispievateľov. Bohatší teda budú mať viac a chudobnejší dokonca menej, ako by mali zo solidárneho systému. Dôjde totiž k úbytku zdrojov určených na prerozdelenie. Návrh neoliberálov teda nerieši situáciu väčšiny spoločnosti, iba umožňuje bohatším jednotlivcom utiecť pred solidaritou a v mene hesla „Zachráň sa, kto môžeš!“ ponúka spoločnosti takúto víziu: bohatí si zachovajú svoje dôchodky, zvyšok spoločnosti bude v starobe vydaný napospas chudobe. Ak niekto považuje takéto neoliberálne projekty za riešenie demografickej krízy, potom bude veľmi skoro nemilo prekvapený.


Silná podpora verejnosti


Dôvodom, pre ktorý inštitúcia sociálneho štátu v prevažnej väčšine vyspelých štátov naďalej odoláva neoliberálnym tlakom, je nielen silný dôraz na tripartitu a sociálne partnerstvo, ale aj neprestávajúci dopyt verejnosti po sociálnom štáte a sociálnej spravodlivosti. Podľa prieskumov OECD sa v krajinách ako Francúzsko, Španielsko či Taliansko takmer 90 % respondentov vyjadrilo, že rozdiely v príjmoch ľudí sú „príliš vysoké“; v Británii a Nemecku sa takto vyjadrilo takmer 80 % a v USA vyše 60 %. Sociálny štát má silnú verejnú podporu a hoci je jeho pozícia v prostredí globalizovanej ekonomiky a dominancie neoliberálnej ideológie komplikovanejšia, jeho postavenie je pre modernú spoločnosť naďalej kľúčové. Ako dokladá Glyn, „žiadne ekonomické zmeny, ktoré sa dejú vo svete, bez ohľadu na to, ako sú veľké, nevyhnutne nevedú k erózii egalitarizmu. Sociálny štát bol výtvorom politických síl a už tri dekády ho práve politické sily obraňujú aj za veľmi ťažkých okolností“. Niet dôvodu predpokladať, že sa éra sociálneho štátu skončila. Všetko záleží na politike a hodnotách, ktoré prevládajú v spoločnosti.


Podľa optimistických názorov na dosah globalizácie sa v prostredí globálnej ekonomiky môže postupne podariť pozdvihnúť zaostalé krajiny tretieho sveta, a to aj bez toho, aby sa ohrozila životná úroveň vo vyspelých sociálnych štátoch. Autori tohto optimistického razenia teda poukazujú na možné výhody globálnej ekonomiky a maľujú vízie globálne spravodlivej spoločnosti. Nezabúdajú však dodať, že globálna ekonomika by nemala byť obeťou neoliberálnych receptov. Sú to práve neoliberáli, ktorí zvyknú vo svojej argumentácii zneužívať ekonomický determinizmus, podľa ktorého sa dnes všetky štáty musia prispôsobiť globálnej konkurencii a znižovať svoje sociálne štandardy.


Ako tvrdí ekonóm Colin Hay, tento ekonomický determinizmus nedokazujú žiadne empirické výskumy a je skôr iba užitočným nástrojom na presadzovanie neoliberálnych konceptov. Ak totiž politici uveria neoliberálnym ideológom, že niet inej alternatívy, ako znižovať sociálne štandardy vo svojich krajinách, poskytne im to dobré alibi na to, aby sa vzdali zodpovednosti za sociálny štát a pristúpili k reštrikčným opatreniam, ktoré by inak iba veľmi ťažko legitimizovali. Takýto prístup mnohým menej čestným politikom náramne vyhovuje, pretože otvára možnosť privatizácie štátneho vlastníctva, a teda otvára priestor aj na rôzne súkromné provízie a rýchle cesty k zbohatnutiu. Pre bežných ľudí však takéto recepty do budúcnosti neveštia nič dobré. Hoci takýto vývoj zatiaľ v tradičných sociálnych štátoch nehrozí, nebezpečenstvo predstavuje najmä pre rozvíjajúce sa krajiny, ktoré sú v štádiu prechodu k sociálnemu štátu.


Koordinácia sociálnej politiky


Optimistickejší teoretici globalizácie upozorňujú, že je nevyhnutné spustiť serióznu diskusiu o utvorení „globálnej sociálnej politiky“, ktorá by zahŕňala konštruktívne globálne modely sociálnej spravodlivosti a nezužovala by celú problematiku iba na neoliberálnu dogmu o odstraňovaní sociálneho štátu. Ako tvrdí bývalý riaditeľ výskumného centra OSN pre sociálny rozvoj Dharam Ghai, rastúca koordinácia sociálnej politiky medzi jednotlivými štátmi je nevyhnutná, aby nedochádzalo k rozkladu sociálnych štátov pre vzájomnú konkurenciu medzi jednotlivými krajinami (hrozba pretekov ku dnu). Mnohé z návrhov na riešenie tzv. krízy sociálneho štátu sa týkajú konkrétnych regiónov, v rámci ktorých sa akcentuje väčšia spolupráca a koordinácia v sociálnej oblasti. V európskom kontexte patrí k tým zaujímavejším návrh nemeckého sociológa Horsta Afheldta na zavedenie jednotného cla na dovoz tovarov do Európskej únie, a to v relatívne vysokej hodnote 20 – 30 %. Následne navrhuje zdvojnásobiť výšku daní pre firmy a najbohatšie príjmové skupiny a zároveň na polovicu znížiť zdanenie zamestnancov (prirodzene, v súlade s požiadavkami väčšiny ľavicových teoretikov, predpokladom je koordinovaná, prípadne jednotná daňová politika v celej Európskej únii). Ak by firmy pre vysoké dane opustili európsky priestor, museli by prekonávať vysokú dovoznú daň na európske trhy, čo by mohlo ovplyvniť ich rozhodnutie presunúť výrobu z EÚ.


Čo možno k diskusii o vplyvoch ekonomickej globalizácie na vývoj a fungovanie sociálneho štátu povedať na záver? Ani čisto pesimistický, ani čisto optimistický pohľad zrejme nie je celkom namieste a skutočný stav vecí sa – ako to často býva – nachádza niekde uprostred krajných pozícií. Pesimisti majú určite pravdu, že ekonomická globalizácia prináša hrozbu, že niektoré politické elity budú globálnu konkurenciu zneužívať ako argument v prospech likvidácie sociálneho štátu. Táto hrozba je aktuálna predovšetkým v tranzitívnych krajinách, v ktorých nie sú inštitúcie sociálneho štátu trvalejšie ukotvené. Takéto krajiny môžu vykazovať tendenciu uprednostniť čo najliberálnejší model a vystaviť spoločnosť novým sociálnym rizikám, ktoré vyplývajú z globalizácie.


Na druhej strane, príklady úspešných sociálnych štátov, fungujúcich najmä v rámci krajín Európskej únie, môžu aj pre tranzitívne krajiny poslúžiť ako dobrá motivácia na voľbu systému, ktorý nebude iba experimentálnym cvičiskom pre neoliberálnu ideológiu, a ktorý nerezignuje na sociálne funkciu štátu.


Najvážnejšou hrozbou pre sociálny štát je už spomínaný štrajk kapitálu. No aj keď pripustíme, že krajiny s vysokými sociálnymi štandardmi a daňovým zaťažením čelia hrozbe odlevu kapitálu do krajín s nižšími daňami, treba zohľadniť, že takéto presuny sa obvykle týkajú iba výrobných sektorov s nízkou pridanou hodnotou, ktorým stačí nekvalifikovaná lacná pracovná sila. Esping-Andersen v tejto súvislosti upozorňuje, že pre vzdelanostné ekonomiky vo vyspelých krajinách takýto proces nepredstavuje nebezpečenstvo, takisto ako v minulosti neohrozila vyspelé krajiny zmena hospodárskych priorít z poľnohospodárskej výroby na priemyselnú. Krajinám, ktoré v rámci postindustriálnej ekonomiky kladú dôraz na sektory s vysokou pridanou hodnotou (vyžadujúce kvalifikovanú a vzdelanú pracovnú silu), môže podľa neho odchod firiem pomôcť reštrukturalizovať svoj trh práce a utvoriť také modely sociálnej podpory, ktoré budú adekvátne informačnej spoločnosti.


Isté je, že ekonomicky najúspešnejšie krajiny zväčša udržiavajú svoj sociálny štát na veľmi vysokej úrovni a sociálna spravodlivosť zostáva naďalej jednou z podstatných tém štátnej politiky.


Ľuboš BLAHA




Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.