Latinská Amerika uniká Washingtonu

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 6/2010)

Spojené štáty americké sa v uplynulých rokoch natoľko sústredili na Blízky východ, že sa im Latinská Amerika pod vplyvom ľavicových nádejí vzďaľuje. Venezuela, Bolívia, Brazília, Argentína, Uruguaj a Paraguaj sú dnes protagonistami zatiaľ ešte nie presne ideologicky vyčlenenej cesty nového vývoja. Venezuelský vodca Hugo Chávez zašiel v tomto smerovaní najďalej a hovorí, že vo Venezuele sa začína budovať „socializmus 21. storočia“. Túto krajinu chcú čoskoro premenovať na Socialistickú bolívarskú republiku Venezuelu. Jeho kolega – brazílsky prezident Luíz Ignacio Lula de Silva, ktorý je umiernený ľavičiar – nemá proti viac či menej ľavicovému smerovaniu rozhodujúcich štátov latinskoamerickej oblasti i svojej krajiny zásadnejšie námietky. „Nebál som sa socializmu 19. storočia a neobávam sa ho ani pokiaľ sa týka 21.storočia,“ vyhlasuje.

Lenže vo Washingtone obavy majú. Rastie tu nepokoj z nevyspytateľného a radikálneho venezuelského vodcu Huga Cháveza, ktorý v protiamerickom propagandistickom ťažení akoby ani nevychádzal z náručia Fidela Castra. Bielemu domu určite nepridalo na pokoji, že Chávez nedávno pohrozil americkému veľvyslancovi označením za personu non grata. Vzápätí v plamennom prejave odkázal Američanom „Gringos go to hell – choďte do pekla“, čo je oveľa tvrdší odkaz, než tradične používaná okrídlená veta Ami go home. Ponížil aj bývalú americkú ministerku zahraničia Condolleezu Riceovú, keď ju posmešne nazval „moje malé dievčatko“. To všetko signalizuje, že zo vzájomnej nevraživosti a slovných prestrelok sa môže vyvinúť zreteľný venezuelsko-americký konflikt. Hugo Chávez má nielen pocit, ale aj pevné presvedčenie, že gringovský ambasádor, ako reprezentant americkej vlády vo Venezuele, určite proti nemu strojí uklady alebo dajaký komplot. Je možné, že venezuelský prezident to s podozrievavosťou preháňa, alebo dokonca môže u neho ísť aj o istý prejav stihomamu, lebo americký veľvyslanec „svoje záujmy“ vo Venezuele celkom zreteľne pomenoval vo venezuelskom rádiu, kde najmä požadoval, aby akcionári znárodňovaných spoločností boli riadne vyplatení a odškodnení.

Treba však uznať, že averzia Huga Cháveza voči Američanom môže mať reálny základ. Najmä Bushovej vládnej zostave neveril ani slovo a nepreháňa to ani s dôverou k Barackovi Obamovi. Spojeným štátom nedôveruje najmä pre udalosti z roku 2002, kedy práve počas konšpiračnej a veľmi nebezpečnej hry Bushovho kabinetu ho odstavili od moci a Biely dom vtedy okamžite podporil a uznal nových venezuelských vládcov. Tí, čo poťahovali nitky puču z pozadia, zabudli však na jednu zásadnú drobnosť. Chávez bol nielen prezidentom, ale aj vysokým dôstojníkom výsadkového vojska. Ľudia, čo ho z prezidentského paláca „uniesli“ na vojenskú základňu, neboli jeho nepriatelia, ale spojenci. Na základni ho ochránili pre opätovný nástup k moci. Po pravicovom prevrate však nedočkavá Condolleeza Riceová – vtedy Bushova bezpečnostná poradkyňa – s uspokojením hovorila o poslednom vývoji udalostí vo Venezuele netušiac, že Chávez sa medzitým do úradu vrátil. Navyše venezuelský vodca si z histórie dobre pamätá, ako sa skončil čílsky socialistický pokus výrazne umiernenejšieho prezidenta Salvadora Allendeho aspoň o kozmetické prebudovanie spoločnosti na trochu odlišných zásadách než sú severoamerické. K jeho tragickému koncu a nahradeniu pravicovým diktátorom Augustom Pinochetom neprispela iba americká CIA. Svoj podiel na Allendeho páde zle skrýval aj vplyvný Henry Kissinger, vtedy minister zahraničia vo vláde republikána Richarda Nixona. A určite aj samotný Fidel Castro svojho venezuelského chránenca oboznámil s praktikami, aké proti Kube od prvých revolučných dní podnikal Washington.

Biely dom oficiálne už dlhší čas označuje Huga Cháveza ako destabilizujúci faktor v Latinskej Amerike. Lenže Chávez je problémom pre americkú politiku doslova na celom svete. Takého ideologického odporcu od skončenia studenej vojny Američania nezažili. Venezuelský prezident podpísal zmluvy o spolupráci nielen s väčšinou latinskoamerických krajín, kde hrá rozhodujúcu úlohu najmä v ekonomickom zoskupení Mercosur, ale má spojenecké dohody s Iránom a so Sýriou, čo je pre Washington doslova nočnou morou. A mimoriadne dobré vzťahy má s Ruskom.

Osobitným problémom amerických vlád, a netýka sa to iba Venezuely, ale trebárs aj Palestíny, sú nielen volebné víťazstvá politických hnutí, či politických strán , ktoré sú Washingtonu proti srsti, ale najmä percentuálne výsledky týchto víťazstiev. Huga Cháveza podporilo v nástupe do jeho tretieho prezidentského šesťročného obdobia 65 percent Venezuelčanov! Podľa toho možno vysloviť záver, že podľa severoamerickej optiky nie je destabilizujúcim faktorom Latinskej Ameriky – kedysi povestného „zadného dvorčeka USA“ – Hugo Chávez, ale 65-percentná väčšina Venezuelčanov. Ak k nim prirátame milióny Bolivíjčanov, Argentínčanov, Brazílčanov, Uruguajčanov a Paraguajčanov, potom je znepokojenie v Bielom dome pochopiteľné.

Späť