|
|
Zostal pre nás autentický a jedinečný
Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 5/2010)
Cyprián Majerník bol filozof, altruista a mystik, ale najmä maliar, akých sme mali málo. Aj po sto rokoch, ktoré uplynuli od jeho narodenia, zostáva pevne zapísaný v našej pamäti. Prihovára sa nám prostredníctvom obrazov, kresieb a grafických listov ako človek, čo mal rád ľudí i život. Platí to napriek faktu, že pozemskú púť sám dobrovoľne ukončil len niečo vyše tridsaťpäťročný.
V pokore sa stotožnil so svojím neľahkým osudom a rozhodol sa zúčtovať s ním. Sám, bez náreku a vyhovárania. Keď sa dozvedel o svojej nevyliečiteľnej chorobe, mal iba dvadsaťpäť rokov. A keď sa nemoc zmenila na krutý ortieľ, rozhodol sa definitívne odísť a zanechať o sebe obraz človeka nezlomeného a nedegradovaného na bábku bez vôle.
Opustil nás pred vyše polstoročím. Odišiel nečakane a aj tí, čo si všímali vrstvenie jeho výtvarného diela, vzájomné preskupovanie motívov, tém, významových posolstiev, ktoré v ňom dominovali, boli zaskočení. Ocitli sa totiž tvárou v tvár neodvolateľnej skutočnosti, o ktorej tušíme, že by sa k nej žiadalo čosi dodať. Možno predpoveď, čo by ešte vytvoril, alebo azda slovo na záver… A možno ani nie. Veď napokon vieme, že slová nie vždy dokázali vypovedať všetko, čo nosí maliar v srdci a čo je zakódované v jeho obrazoch, kresbách, grafických listoch. Tie boli pre Cypriána Majerníka tým, čím je pre iných zmysel života –raison d´etre. Aj preto ostal pre nás autentický a jedinečný – osobnosť, ktorá sa potvrdzuje kvalitou, nie rozsahom vlastného diela.
Hľadanie múzy
Narodil sa 24. novembra 1909 vo Veľkých Kostoľanoch, ale vo svojom rodisku prežil iba detstvo. V Pezinku absolvoval štúdium na meštianskej škole, neskôr v roku 1924 nastúpil na Strednú hospodársku školu v Košiciach. Krátko navštevoval súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave. Prispela k formovaniu jeho vlastného, osobitého umeleckého pohľadu, ktorý sa prehĺbil štúdiom na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kam prišiel v roku 1928 do ateliéru profesora Josefa Loukotu a do maliarskej špeciálky Jakuba Obrovského. Praha sa pre neho stala oknom do sveta. Po prvý raz „naživo“ videl špičkové diela českého i svetového umenia. Neskôr bezprostredne poznal obrazy Pabla Picassa, Marca Chagalla či Giorgia de Chirica. V pražskom prostredí mal vlastnú výstavnú premiéru, keď svoje práce prezentoval na výročnej školskej výstave v roku 1931, tu zazneli prvé hodnotenie jeho tvorby, tu sa zoznámil s Jánom Želibskym, Jánom Mudrochom, ale aj s Jakubom Bauernfreundom a Andrejom Nemešom, s ktorými tvorili jadro vekovo blízkeho okruhu umelcov, dnes vo všeobecnosti nazývaného Generácia 1909. Svojim prínosom v maliarstve, ale aj svojou ľudskosťou a charizmou výrazne ovplyvnil nielen generačne blízkych druhov, ale aj predstaviteľov nastupujúceho umeleckého pokolenia.
Jeho priateľ a podporovateľ, významný český maliar Jan Zrzavý o ňom jasnozrivo napísal: „Romantik celkom moderného rázu. Z jeho obrazov vanie zvláštna, celkom osobitá poézia, vôňa dobrodružstva, tajomných a osudových stretnutí, dramatické napätie a očakávanie nejakého tragického konca.“ To bolo v roku 1940 – päť rokov pred Majerníkovym tragickým rozhodnutím ukončiť strádanie so sklerózou multiplex samovraždou.
Maliar dvoch kultúr
Študoval, žil a až do konca svojho krátkeho života pôsobil v Prahe, kde sa tešil mimoriadnemu uznaniu nielen ako vynikajúci maliar, ale aj ako výnimočný človek. Jeho pražský pobyt prerušila iba študijná cesta do Paríža v rokoch 1931 – 1932, ktorá mala pre jeho umelecký rast rozhodujúci význam. Bola však poznačená neuveriteľnými finančnými ťažkosťami, ba až existenčným zúfalstvom, o čom svedčí zachovaná korešpondencia i fakt, že už aj tak dosť subtílny schudol zakrátko jedenásť kilogramov...
Patril k umelcom, ktorí hľadali pre výtvarné umenie aj národný výraz, spojený so sociálnou ideou. Čerpal z minulosti, čo pôsobilo nielen na vedomie slovenského národa, ale aj na jeho odboj v čase fašizmu. Bol nositeľom antifašistickej myšlienky, citlivo vnímal vojnové udalosti a utrpenie ľudí. Považoval za povinnosť upozorňovať ľudstvo na nebezpečenstvo vojnovej apokalypsy. Rovnako sa postavil aj proti náboženskému tmárstvu. Bol presvedčený, že v maľbe treba vyjadriť pravdu svojej doby, všetko, čím ľudia žijú.
Vášnivá farebná výpoveď, sýte hnedé tóny a zlaté okre sú poznávacie znaky jeho vrcholnej i záverečnej etapy tvorby. Vytvoril pôsobivé dielo, ktoré bolo a je neodmysliteľne späté s moderným, v pravom slova zmysle humanistickým slovenským maliarstvom 20. storočia. Zaslúžene má popredné postavenie aj v slovenskej kultúre. Za tvorbu i životný postoj mu v roku 1946 udelili Slovenskú národnú cenu in memoriam, o rok neskôr Štátnu cenu a v roku 1991 mu prezident republiky posmrtne udelil Rad T. G. Masaryka za zásluhy o demokraciu a ľudské práva.
Z úcty k jeho pamiatke vznikla v roku 1957 v Bratislave galéria pomenovaná po ňom. Jej zakladateľ Ernest Špitz, popri umelcovom odkaze, že „v stojatých vodách sa darí iba plesni“, na jej vývesný štít priložil želanie, aby bola „ ...semenišťom neakademického, priebojného umenia generácie, ktorá začína svoj boj o miesto pod slnkom, aby bola arénou, v ktorej sa bude bojovať o nový názor, aby bola miestom, kde sa o týchto názoroch bude hovoriť, diskutovať – lebo nič, čo malo hodnotu – nevzniklo bez boja.“
Tohto znepokojujúceho či iritujúceho umelca pripomína verejnosti aj pamätná tabuľa a bronzová busta, ktorú v roku 2007 osadili na dome v ulici nad Královskou oborou č. 5 v Prahe - Bubenči, kde mal ateliér a kde ukončil svoj život. Autorom busty je akademický sochár Zdeňek J. Preclík, ktorý je tiež autorom maliarovho náhrobku na pražskom Vyšehrade.
Umenie výziev a boja
Cyprián Majerník si musel svoje miesto pod slnkom naozaj tvrdo vybojovať. Prvú autorskú výstavu tridsiatich siedmich olejov, gvašov a akvarelov mal vo výstavnej sieni Elánu pri Mazáčovom kníhkupectve v Spálenej ulici v Prahe na jar roku 1935. Hodnotenie vo vtedajšej tlači bolo rozporné. Českí recenzenti nešetrili chválou a označovali dvadsaťpäťročného Majerníka po Fullovi a Galandovi za „velký příslib moderního slovenského malířství“ (Halo noviny, 17. 3. 1935). Na Slovensku – najmä pre umelcov briskný pohľad na slovenský vidiek – zaznievali väčšinou urazené a pobúrené tóny, ba i priame odmietanie „umeleckého paškvilu, falošnej grotesky, na ktorú nemožno vzťahovať vznešený titul umenia“ (Slovák, 24. 3. 1935).
Bol to však len začiatok cesty, na ktorej maliar plný úzkosti z osobnej i civilizačnej drámy, začína zaplňovať svoje plátna ako javisko sveta koňmi a jazdcami, klaunmi a krasojazdkyňami, maskami, vyhnancami, don Quijotmi, zajatcami, utečencami a hliadkami – všetkými tými protagonistami „neslýchaných osudných stretnutí“ dobra, čestnosti a ušľachtilosti so zlom. Jemu blízkymi a príbuznými postavami bezútešných a utrápených ľudí, ktorých naplno zasiahla tragika pozemského údelu človeka a oni jej nedokázali uniknúť.
Zákerný vplyv zhubnej choroby si začal uvedomovať v pomerne mladom veku, čo zvýraznilo jeho tragický pocit zo života. Ten sa – azda ako nikdy predtým v slovenskom umení – zhmotnil v jeho obrazoch. Tento pocit prehlbovala fašistická expanzia, voči ktorej sa zdvihla vlna odporu aj u jeho umeleckých rovesníkov pôsobiacich na Slovensku pod rúškom nadrealizmu – umeleckej avantgardy označovanej symbolicky prídavkom vročenia Avantgarda 38, ku ktorej tiež patril. Zohľadnením svetových umeleckých trendov, akceptáciou tvorivých postupov avantgárd a uplatnením imaginatívnej maľby zaradili slovenskí nadrealisti naše umenie do medzinárodného kontextu. Po povojnovom prerušení tento tvorivý prístup obnovuje či revitalizuje magicko-realistická línia slovenského maliarstva. Je jednou z rozhodujúcich súčastí novodobého slovenského výtvarného umenia. A to aj vďaka Cypriánovi Majerníkovi. To, čo bolo a je v jeho obrazoch zakódované, celý ten arzenál zaznamenanej skutočnosti a predstáv sa odohráva v súradniciach sveta, ktorý bol iný, než na aký sme zvyknutí. Bol to svet so všetkým, čo umelec nosil v duši, čo volalo a volá po odtajnení. Preto sú jeho obrazy dráždivé a zároveň upokojujúce.
Ukázal nám svet, ktorý bol a je iný než naša každodenná realita, zároveň sa s ňou konfrontoval, ako so životnou skúsenosťou človeka svojej doby. Je teda iba na nás, či sa s ním dokážeme identifikovať a stotožniť, alebo nie.
Ľubomír PUDUŠEL
Späť
Pridať komentár.
|