Teória optimálnej menovej oblasti

Slovensko, 8. 12. 2006 (Verejná správa 24/2006)

Pred dva a pol rokom došlo k bezprecedentnému rozšíreniu Európskej únie o desať nových štátov. Ekonomická úroveň väčšiny prijatých krajín však výrazne zaostáva za ekonomickou úrovňou pôvodných pätnástich členských zemí. Príspevok Ing. Mariana Lebiedzika, Ph.D., z Obchodnej a podnikateľskej fakulty v Karvinej, prodekana pre rozvoj a vonkajšie vzťahy Sliezskej univerzity v Opave, analyzuje pozíciu a úroveň pripravenosti Českej republiky na vstup do európskej hospodárskej a menovej únie.

      Všetkých desať nových členských štátov deklarovalo cieľ stať sa čo v najkratšom čase súčasťou európskej menovej únie (EMU) a prijať spoločnú menu euro: Slovinsko k l. januáru 2007, ambície ostatných krajín smerovali k roku 2010. O neskoršom termíne od začiatku uvažovali iba Poľsko a Maďarsko. Teraz sa k nim pridáva i Česká republika, lebo považuje pripravenosť svojej ekonomiky na prijatie eura v pôvodne predpokladanom termíne za nedostatočnú.

      Či sú obavy tohto druhu odôvodnené alebo nie, na to by mal dať aspoň čiastočnú odpoveď i tento rozbor. Na analýzu pripravenosti využíva teóriu optimálnej menovej oblasti (OMO) a jej poznatkov o zavedení spoločnej meny a fungovaní menovej únie. Túto teóriu sformulovali v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Jej vznik sa spojuje s menom R. A. Mundella, ktorý sa v článku publikovanom v roku 1961 v časopise American Economic Review zaoberal otázkou vhodnosti jednotlivých kurzových režimov pre zoskupenie štátov, nie pre jednotlivú krajinu. Riešil v ňom, aké podmienky by mala určitá krajina spĺňať, ak sa chce zúčastniť na menovej integrácii.

     Teória optimálnej menovej oblasti prešla od svojho vzniku určitým vývojom, ktorý výrazným spôsobom ovplyvnilo dianie vo svetovej ekonomike a najmä formovanie menovej integrácie v Európe. Utvorili sa tri základné prúdy.

     Tradičné poňatie teórie, s ktorým prišiel Mundell, sa usiluje vymedziť základné ekonomické charakteristiky či kritériá, ktoré má krajina, prípadne región spĺňať, aby sa bez rizika asymetrických šokov alebo iných problémov, mohli zapojiť do menovej únie. Ide o tieto charakteristiky:

1. Stupeň mobility kapitálu a práce . Mobilita týchto výrobných faktorov by mala byť natoľko vysoká, aby mohla plniť funkciu jedného z hlavných vyrovnávacích mechanizmov v prípade vzniku asymetrických šokov. V poslednom čase však mnoho ekonómov, ktorí sa zaoberajú touto problematikou, nepovažuje podmienku vysokej mobility výrobných faktorov pre vytvorenie fungujúcej menovej únie za rozhodujúcu.

2. Miera otvorenosti ekonomiky. Rovnako ako mobilita kapitálu a práce je miera otvorenosti tiež dôležitá pre elimináciu spomenutých asymetrických šokov v ekonomike, a to minimálne z dvoch dôvodov. Prvým je skutočnosť, že väčšia obchodná prepojenosť vedie k väčšej synchronizácii hospodárskych cyklov krajín, ktoré sa na menovej únii zúčastňujú. Druhým dôvodom je potom skutočnosť, že by v prípade obmedzenia obchodu mohli krajiny pri šokoch a zmenách ich konkurencieschopnosti, odrážajúcich sa napríklad v nepriaznivom vývoji platobnej bilancie, čeliť im pomocou zvýšeného protekcionizmu a izolacionizmu. Ohrozovalo by to samotnú existenciu únie.

Otvorenosť ekonomiky úzko súvisí s jej veľkosťou. Čo do veľkosti menšie krajiny majú spravidla ďaleko viac otvorenú ekonomiku, než veľké štáty. Preto by tiež mali mať väčšiu motiváciu zapojiť sa do menovej únie, lebo udržaním fixného kurzu voči svojim najväčším obchodným partnerom minimalizujú riziko nepriaznivého kurzového vývoja na svoj zahraničný obchod a v konečnom dôsledku na celú ekonomiku.

3. Diverzifikácia produktu. Táto podmienka úzko súvisí s predošlou, ktorá v sebe obsahovala požiadavku na vysoký stupeň otvorenosti ekonomiky. Diverzifikáciou produktu sa myslí taká miera diverzifikácie komoditnej štruktúry zahraničného obchodu, najmä exportu, ktorá by minimalizovala intenzitu pôsobenia asymetrických šokov na ekonomiku pre prílišnú orientáciu na produkciu a obchodovanie iba s úzkou škálou výrobkov. Vysoká špecializácia ekonomiky je v tomto prípade pre krajinu zapojenú do menovej únie nevýhodná.

4. Podobnosť výrobných štruktúr. Krajiny, ktoré sú zapojené do menovej únie by mali mať približne porovnateľnú štruktúru ekonomiky, čo je napokon i jeden z ukazovateľov reálnej konvergencie ekonomík, ktorá je veľmi dôležitá pre úspešné fungovanie menovej únie.

5. Porovnateľná miera inflácie. Veľké rozdiely v miere inflácie spôsobujú citeľné zmeny výmenných relácií (terms of trade), čo má vplyv na pohyb tovaru medzi krajinami i na nerovnováhu bežného účtu ich platobných bilancií. K vyrovnávaniu potom dochádza v dôsledku zmien menových kurzov. Za predpokladu fixného menového kurzu k týmto zmenám dochádzať nemôže a zhoršujúcimi sa terms of trade postihnutá členská krajina menovej únie nemá potom naporúdzi nástroj na dosiahnutie vonkajšej ekonomickej rovnováhy.

6. Pružnosť cien a miezd. Ak sú ceny a mzdy v rámci menovej únie dostatočne pružné, potom sa znižuje pravdepodobnosť, že by v dôsledku akéhokoľvek výskytu vonkajších šokov vznikla situácia, kedy by jednu účastnícku krajinu postihla vysoká nezamestnanosť a druhú rýchle rastúca cenová hladina – inflácia.

7. Fiškálna disciplína. Fiškálna disciplína účastníkov menovej únie zaistí bezproblémový chod menovej oblasti a nebude destabilizovať menovú oblasť tým, že spochybní jej kredibilitu, pokiaľ ide o stabilitu jednotlivých krajín v celom systéme. Napriek tomu je práve fiškálna disciplína vo vzťahu k optimálnej menovej oblasti veľmi diskutovanou témou. Je tomu tak aj preto, že štáty menovej únie nemajú na riešenie svojich ekonomických problémov a asymetrických šokov nezávislú menovú politiku a fiškálna politika je jediný nástroj v ich rukách.

8. Dosiahnutý stupeň integrácie. Funkčnosť menového priestoru ovplyvňuje tiež skutočnosť, aký stupeň a šírku integrácie krajiny dosiahli. V minimálnom prípade je vhodná koordinácia uplatňovaných hospodárskych politík zúčastnených krajín. V ideálnom prípade potom za realizáciu nadnárodnej monetárnej, ale tiež fiškálnej politiky zodpovedajú na tento účel špeciálne zriadené supranacionálne inštitúcie.

Analýza prínosov a nákladov

     V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa postupne presadzuje iné poňatie optimálnej menovej oblasti. Je založené na cost-benefit analýze optimálnej menovej zóny. Priaznivci tohto prístupu už nepokračujú v hľadaní vhodných charakteristík krajín, ktoré sa chcú stať súčasťou optimálnej menovej únie, ale pozornosť zameriavajú na analýzu prínosov a nákladov, ktoré krajinám vznikajú pri vytváraní menovej únie. V tomto príspevku je uvedený iba výpočet prínosov a nákladov z ich participácie na OMO bez hlbšieho rozboru a komentára.

     Medzi hlavné prínosy patrí, že eliminuje prelievanie špekulatívneho kapitálu medzi členskými krajinami, znižuje náklady na konverziu mien, stimuluje a prehlbuje ekonomickú integráciu. Ďalej sú to výhody politického typu. Napríklad, že menová únia môže mať v negociáciách s tretími krajinami väčšiu váhu než samotné členské štáty.

     Naopak, medzi hlavné negatíva optimálnej menovej oblasti patria: strata nezávislosti národnej menovej a kurzovej politiky, obmedzenie nezávislosti národnej fiškálnej politiky, možné zvýšenie nezamestnanosti a nebezpečenstvo prehĺbenia medziregionálnych rozdielov a nerovnováh.       Tretie poňatie tejto teórie sa v ekonomickej literatúre označuje ako Nová teória optimálnej menovej oblasti. Napriek ambicióznemu označeniu v skutočnosti nejde o úplne novú teóriu, ale iba o nadviazanie na predošlé prúdy, ktorých závery ďalej skúma a usiluje sa o kvantifikáciu spomenutých prínosov a nákladov. Posledné práce v tejto oblasti sa zameriavajú najmä na dôsledky šokov na fungovanie menovej zóny, či už ide o šoky vnútorné alebo vonkajšie, respektíve ponukové či dopytové.

     Pre zhodnotenie pripravenosti Českej republiky na vstup do európskej menovej únie použijeme tradičné poňatie teórie optimálnej menovej oblasti, a tiež jednotlivé kritériá, ktoré tvorcovia tejto teórie definovali, a ktoré sme už vyššie uviedli.

Mobilita práce a kapitálu

     Prvým z týchto kritérií je požiadavka vysokého stupňa mobility kapitálu a práce. Vzhľadom na to, že Česká republika je členom Európskej únie, teda integračného zoskupenia, ktoré je založené na fungovaní jednotného vnútorného trhu s voľným pohybom tovaru, služieb, osôb i kapitálu, dala by sa táto podmienka apriori považovať za splnenú. Navyše členom Európskej hospodárskej a menovej únie sa nemôže stať krajina, ktorá nie je zapojená do EÚ. Lenže problematika mobility výrobných faktorov v podmienkach únie je predsa len o niečo zložitejšia záležitosť.

     Mobilita pracovnej sily v krajinách Európskej únie je dlhodobo veľmi nízka. Mimo svojej materskej krajiny pracuje v súčasnosti okolo troch percent zamestnancov. Pokiaľ ide o Českú republiku je toto percento ešte nižšie. V niektorej krajine EÚ v súčasnosti legálne pracuje okolo 30 000 Čechov, čo je menej, ako bol v roku 2006 počet slovenských robotníkov na území Českej republiky. Z toho je zrejmá očividná neochota Čechov sťahovať sa za prácou do inej krajiny. Podobná situácia je v Čechách i v prípade medziregionálnej mobility.

     Výrazným obmedzujúcim prvkom mobility pracovníkov na území Európskej únie je po jej rozšírení v roku 2004 zavedenie prechodného obdobia na voľný pohyb pracovných síl vo vzťahu k novým členským krajinám. Aj keď je toto opatrenie v príkrom rozpore s princípmi, na ktorých je EÚ založená, a na ktorých funguje jednotný vnútorný trh, podarilo sa ho v Nemecku i v Rakúsku v prístupových rokovaniach s novými členmi presadiť. Vďaka postojom českej vlády bolo v októbri 2001 prijaté riešenie, ktoré neskôr únia ponúkla na aplikáciu aj ostatným štátom posledného kola rozšírenia: zavedenie prechodného obdobia len na dva roky s možnosťou predĺženia o ďalšie tri a dva roky pri dokázateľnom ohrození ich trhu práce. Členským štátom sa tiež umožnilo nevyhlasovať nijaké prechodné obdobie, čo uplatnili iba Veľká Británia, Írsko a Švédsko. Teraz už osem členských štátov z pôvodnej európskej pätnástky vstup pracovníkov z nových členských štátov na svoj pracovný trh neobmedzuje: Veľká Británia, Írsko, Švédsko, Portugalsko, Španielsko, Fínsko, Grécko a Taliansko. Zvyšné sa buď rozhodli zachovať súčasný systém prechodných opatrení – Nemecko, Rakúsko, Luxembursko, alebo pracovný trh čiastočne uvoľnili pre nedostatkové profesie – Dánsko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko. Nové členské štáty mohli uplatniť rovnaké prechodné opatrenia voči pôvodným členským štátom únie tiež. Česká republika túto možnosť nevyužila voči žiadnej z členských krajín EÚ. V prechodnom období sa môžu občania Českej republiky uchádzať o zamestnanie v únii na základe pracovných povolení.

     V oblasti voľného pohybu kapitálu nedošlo v súvislosti s rozširovaním únie k žiadnemu zásadnému obmedzeniu. Naopak, nové členské štáty únie si od svojho členstva sľubovali väčšie kapitálové toky, a to najmä vo forme priamych zahraničných investícií do svojich ekonomík. Očakáva sa od nich, že dokážu zmierniť negatívne dopady transformácie ekonomiky, najmä rastúcej nezamestnanosti. Dôvodov na naplnenie týchto očakávaní aj v prípade Českej republiky je celý rad. Česká ekonomika s veľkosťou trhu 10 miliónov spotrebiteľov nie je sama o sebe pre investorov príliš atraktívna, ale ako súčasť obrieho trhu únie sa jej atraktívnosť podstatne zväčší. Tým, že sa Česká republika stala právoplatným členom integračného zoskupenia, ktoré má vo svete popri silnej pozícii i dobré meno a začlenila sa do jednotného vnútorného trhu, ktorý je charakteristicky svojou stabilitou a kredibilitou, došlo k posilneniu dôveryhodnosti českej ekonomiky u investorov. Európska únia je tiež vnímaná ako trh s minimálnym investičným rizikom.

     Česká republika, pokiaľ ide o príliv zahraničných investícií, však už pred vstupom do EÚ výrazne predstihovala konkurentov zo strednej a východnej Európy . Za obdobie rokov 1990 – 2003 získala priame investície vo výške okolo 3 800 USD na obyvateľa, kým v poradí druhé Maďarsko malo iba 2400 USD investícii na obyvateľa. Aj keď v roku 2004 narástli investície do českej ekonomiky až na hodnotu 3,9 miliárd USD a v roku 2005 dokonca na 7,7 miliárd USD, nemožno jednoznačne určiť, nakoľko tento trend súvisí so vstupom krajiny do Európskej únie. To, ako členstvo Českej republiky v Európskej únii ovplyvňuje rozhodovanie investorov o umiestnení investícii v tejto krajine, bude možné zodpovedne posúdiť až s väčším odstupom času.

Marian LEBIEDZIK

Späť