Zapojenie do medzinárodnej deľby práce

Slovensko, 12. 12. 2006 (Verejná správa 25-26/2006)

V predošlom čísle Verejnej správy sme uverejnili prvú časť štúdie Ing. Mariana Lebiedzika, Ph. D., prodekana pre rozvoj a vonkajšie vzťahy Sliezskej univerzity v Opave, v ktorej analyzuje pripravenosť Českej republiky na vstup do európskej hospodárskej a menovej únie. Dnes uverejňujeme druhú časť, v ktorej pokračuje v posudzovaní tejto pripravenosti podľa niektorých základných ukazovateľov aktuálneho stavu a vývojových tendencií českej ekonomiky.

     Inou dôležitou charakteristikou krajiny, ktorá sa chce zapojiť do menovej únie, je vysoká miera otvorenosti jej ekonomiky. Úroveň otvorenosti ekonomiky môžeme analyzovať pomocou ukazovateľa, ktorým je miera zapojenia do medzinárodnej deľby práce a meria sa ním podiel dovozu a vývozu na hrubom domácom produkte. Česká republika patrí k tým ekonomikám v únii, ktoré charakterizuje vysoká miera otvorenosti. Vysoká miera internacionalizácie českej ekonomiky súvisí s tým, že sa radí k malým ekonomikám.

     Proces transformácie a príprava na vstup do štruktúr únie sa zákonite musel prejaviť v miere a štruktúre zapájania Českej republiky do medzinárodnej deľby práce, a to najmä prostredníctvom zahraničného obchodu.

     Najväčšiu mieru zapojenia, ako na strane vývozu, tak i dovozu, v roku 2005 vykazovali Luxembursko, Belgicko a Estónsko. Luxembursko je veľmi malá ekonomika, ktorej úroveň exportu i importu výrazne prevyšuje úroveň HDP – vo vývoze o zhruba 40 a dovoze o vyše 20 percent. V prípade Belgicka a Estónska presahujú dané relácie v exporte aj v importe hranicu 80 percent. Tieto hodnoty dosahuje na strane vývozu tiež Írsko a dovozu Malta. K štátom s vysokým stupňom otvorenosti ekonomiky sa radí i Slovensko – 76,8 percenta na strane vývozu a 79,7 percenta pri dovoze, a tiež Česko s vyše 71percentami exportu a takmer 72 percentami dovozu. Ostatné krajiny nedosahujú v miere zapojenia do medzinárodnej deľby práce hranicu 70 percent. Nízku mieru zapojenia do medzinárodnej deľby práce majú i veľké členské štáty Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Veľká Británia, ale tiež Grécko, čo je krajina veľkosťou ekonomiky celkom porovnateľná s Českou republikou. V týchto krajinách podiely exportu či importu na HDP nepresahujú 30 percent. Miera zapojenia Európskej hospodárskej a menovej únie do medzinárodnej deľby práce sa potom pohybuje na úrovni 36 percent.

     Ak odhliadneme od špecifického Luxemburska, potom je Česká republika krajinou, ktorá v rokoch 1995 – 2005 najviac zvýšila svoj podiel exportu na HDP zo všetkých členských štátov EÚ. Kým v roku 1995 bol v Čechách podiel vývozu na HDP 50,7 percent, v roku 2005 to už bolo 71,3 percenta. Tento ukazovateľ výrazne zvýšilo tiež Maďarsko, Slovensko, Poľsko a Estónsko. Na strane importu je situácia podobná. Naopak, štátom, kde došlo k výraznému poklesu zapojenia do medzinárodnej deľby práce je Malta, a k určitej stagnácii dochádza na Cypre i v Litve.

     Z uvedených údajov o miere zapojenia je zrejmé, že väčšina nových členských štátov je veľmi citlivá na vývoj vonkajšieho ekonomického prostredia, a to najmä na fungovanie ekonomík členských štátov EÚ. Podiel európskej pätnástky na tovarovom vývoze a dovoze týchto krajín zaznamenáva v priebehu ich transformácie výrazný rast.

     Veľká dôležitosť v teórii optimálnej menovej oblasti sa kladie i na diverzifikáciu komoditnej štruktúry zahraničného obchodu krajiny zapojenej do menovej integrácie. Výrazné posuny v teritoriálnej štruktúre českého zahraničného obchodu po roku 1989 viedli k zmenám tovarovej štruktúry. Presmerovanie obchodu na náročnejšie trhy vyspelých trhových ekonomík prinieslo v prvej fáze transformácie pokles exportu technicky náročnejších výrobkov, v ktorých ČR veľmi výrazne zaostávala za vyspelým svetom. Táto skutočnosť sa okrem iného prejavila vo výraznom poklese podielu vývozu strojov a dopravných zariadení. Na úroveň roku 1989 sa táto kategória dostala až v roku 2000, teda až potom, kedy sa do českej ekonomiky výraznejšie vliali zahraničné investície. Tento pozitívny vývoj potom pokračuje a v roku 2005 sa táto oblasť ekonomiky podieľala na celkovom vývoze vyše polovicou – 51,1 percenta. Celkový pohľad na tovarovú štruktúru dovozu ČR prezrádza, že výrobky spracovateľského priemyslu majú o niečo menší podiel, než v štruktúre vývozu. Ich podiel však v sledovanom období stúpa. Najväčší podiel pritom pripadá, rovnako ako vo vývoze, na skupinu strojov a dopravných zariadení, ktorá v roku 2005 prekročila 40 percent.

     V období rokov 1989 – 2005 došlo teda v zahraničnom obchode Českej republiky k výrazne pozitívnym zmenám. Z pohľadu začlenenia ČR do EMU a podmienok teórie optimálnej menovej oblasti je však terajšia komoditná štruktúra zahraničného obchodu dosť problematická a predstavuje určité riziko. Takmer polovicu vývozu, ako bolo spomenuté, tvoria stroje a dopravné prostriedky, pričom v tejto položke hlavnú úlohu zohráva export automobilov. Automobilky sa na terajšom českom vývoze podieľajú takmer 20 percentami, a to pri prípadnom nepriaznivom vývoji na automobilových trhoch predstavuje pre českú ekonomiku nezanedbateľné riziko. Ďalšou významnou, ale menej rizikovou položkou, je vývoz železa, ocele a kovových výrobkov, ktorý predstavuje vyše 10 percent exportu ČR.

Deštruktívna reštrukturalizácia

     Podobnosť štruktúry ekonomík krajín tvoriacich menovú úniu je ďalšou z požiadaviek na jej bezproblémové fungovanie. V procese štrukturálnych premien ekonomiky ČR možno rozlíšiť dve charakteristické fázy. Prvá je vymedzená začiatkom transformácie v roku 1990 a končí v rokoch 1993 – 1994. V tomto období pochádza k najzásadnejším štrukturálnym zmenám, a to v podobe podstatného zníženie podielu priemyslu a poľnohospodárstva na tvorbe HDP a nárastu významu sektora služieb. Česká republika vo veľmi krátkom čase dosiahla výrazný posun od industrializačného typu ekonomiky k typu modernému. Podobným procesom prešli i ďalšie tranzitívne ekonomiky, čo ich odlišuje od štandardných trhových ekonomík, kde išlo o proces dlhodobý a postupný. Vo vyspelých štátoch sú dosiahnuté proporcie v štruktúre ekonomiky výsledkom odlišného tempa rastu jednotlivých sektorov: sektor služieb dlhodobo dosahuje najvyššie tempá, zatiaľ čo v prípade priemyslu je tempo nižšie a vôbec najnižšie je v poľnohospodárstve. V českej ekonomike rovnako ako v ostatných transformujúcich sa ekonomikách boli však zmeny v štruktúre ekonomiky v tejto fáze spôsobené najmä absolútnym poklesom produkcie odvetví priemyslu, poľnohospodárstva a čiastočne i stavebníctva. Reštrukturalizáciu začiatkom deväťdesiatych rokov môžeme preto považovať za deštruktívnu, keďže k zmenám odvetvových relácií na tvorbe HDP dochádza na základe obmedzovania a rušenia výrob v poľnohospodárstve, priemysle a stavebníctve – a nie rýchlejším rastom v odvetví služieb.

     Druhá fáza reštrukturalizácie prichádza ruka v ruke s ekonomickým oživením v roku 2004. Po fáze deštrukcie často neperspektívnych výrob sa začali formovať predpoklady na postupné štrukturálne zmeny, ktoré sú rovnako ako vo vyspelých ekonomikách založené na technologických a organizačných premenách vedúcich k zvýšeniu produktivity práce a v konečnom dôsledku i konkurencieschopnosti českých podnikov. Dochádza k miernemu nárastu podielov priemyslu v štruktúre ekonomiky a jeho stabilizácii na úrovni okolo 29 percent. Podiel služieb na tvorbe HDP sa pritom postupne zvyšuje vďaka veľmi dynamickému rastu výkonov v doprave, spojoch a finančných službách, až na terajšiu hodnotu 62,3 percenta. Najviac percentuálnych bodov v tejto etape stratilo poľnohospodárstvo a stavebníctvo. Poľnohospodárstvo sa v roku 2004 podieľalo na tvorbe HDP necelými tromi a stavebníctvo len niečo vyše šiestimi percentami.

     V štruktúre tvorby hrubého domáceho produktu sa Česká republika, aj napriek výraznej zmene, ktorou v tomto smere prešla od začiatku transformácie, stále ešte badateľne odlišuje od vyspelých štátov Európskej únie i EMU. Stále vysoký podiel v štruktúre HDP patrí priemyslu vrátane stavebníctva. Priemysel síce v priebehu transformácie postupne stráca vedúce postavenie, ktoré mal na jej začiatku, ale aj tak naďalej zostáva významným odvetvím českej ekonomiky. Príčinu tohto vývoja možno vidieť v pomalom a nedostatočnom rozvoji terciárnej sféry.

     Na hodnotenie miery zblíženia štrukturálnych proporcií dvoch ekonomík slúži Index štrukturálnej konvergencie (ISK). Pri jeho zostavovaní je prvoradým cieľom výpovedná schopnosť indexu pri vzájomnej komparácii zemí, respektíve možnosť jeho ďalšieho využitia v rámci definície komplexnejších a zložitejších mnohokriteriálnych ukazovateľov ekonomickej konvergencie. Pre tieto dôvody je potrebné, aby sa hodnota daného indexu pohybovala v striktne vymedzenom intervale, ktorého extrémne hodnoty označujú na jednej strane situáciu, kedy došlo k úplnému zblíženiu štruktúry ekonomík (ide o totožné štruktúry ekonomiky) a na druhej strane situáciu celkom opačnú. V tomto duchu boli zvolené všetky koeficienty obsiahnuté vo funkcii pre výpočet ISK. Index štrukturálnej konvergencie tak nadobúda hodnoty z intervalu <0,1>, kedy sa s rastúcou hodnotou ISK znižuje i súlad štrukturálnych proporcií tvorby HDP medzi dvomi ekonomikami.

     Z priemerných hodnôt ISK v období rokov 1995 – 2004 vyplýva, že ekonomikou, ktorá je z analyzovanej dvadsať päťky štátov najviac podobná ekonomike EÚ-25 či EMU, je ekonomika Talianska (ISK = 0,01 konvergenčných jednotiek). Ďalej nasledujú Belgicko, Malta, Nemecko, Holandsko, Rakúsko, Švédsko a Veľká Británia. V týchto krajinách má index štrukturálnej konvergencie v sledovanom období výšku 0,02 konvergenčných jednotiek. Naopak, ekonomikami, ktoré sa najviac odlišujú od ekonomiky EÚ, resp. EMU, je ekonomika Írska (ISK = 0,12), Česka (ISK = 0,11) a Cypru s Luxemburskom (ISK = 0,09). Česká republika má zároveň ekonomiku, ktorá sa štruktúrou tvorby HDP odlišuje od ekonomiky EMU najvýraznejšie z celej desiatky nových členských štátov.

     Pre bezproblémové fungovanie menovej únie, ako už bolo spomenuté, je tiež dôležité, aby sa miera inflácie v jednotlivých členských krajinách navzájom približovala. Toho si boli vedomí aj tvorcovia EMU a zakomponovali tento ukazovateľ medzi konvergenčné kritériá, ktoré slúžia pri hodnotení krajín na ich vstup do spoločenstva.

     Menová politika Českej národnej banky je v súčasnosti orientovaná na režim cielenej inflácie s ohľadom na predpokladaný vstup ČR do EMU v roku 2010. Cieľové pásmo pre medziročný rast indexu spotrebiteľských cien rovnomerne klesá z úrovne 3 – 5 percent v januári 2002 na úroveň 2 – 4 percentá v decembri 2005. V období od januára 2006 je inflačný cieľ definovaný vo výške 3 percenta s maximálnou odchýlkou jedného percentuálneho bodu na obe strany. Cieľ bude platný až do pristúpenia ČR k eurozóne.

     Česká republika vykazuje v rokoch 1995 – 2005 priemernú mieru inflácie vo výške 4,2 percenta. Táto hodnota prevyšuje priemerný cenový rast v EÚ-15 (2,1 percenta) i EÚ-25 (2,2 percenta), avšak v porovnaní s novými členskými krajinami sa z hľadiska cenovej stability radí k najúspešnejším. Nižšiu priemernú mieru inflácie v tejto skupine krajín v relevantnom období dosiahli iba štyri štáty: Cyprus (2,0 percenta), Malta (2,9 percenta), Litva (3,3 percenta) a Estónsko (4,5 percenta). Uvedené hodnoty tiež výrečne hovoria o plnení uvedeného konvergenčného kritéria cenovej stability na vstup do EMU. Najlepšie plnil toto kritérium Cyprus, a to v priebehu celého obdobia s výnimkou rokov 2000 a 2003. Na pomyselnej druhej priečke sa potom umiestnila Litva, ktorá splňuje požiadavku cenovej stability sústavne od roku 1999. Za týmito štátmi nasleduje Malta, Česká republika s Lotyšskom a Poľskom. V roku 2001 sa k štátom, ktoré plnia toto kritérium, pripojilo i Estónsko. Ostatné nové členské krajiny v rokoch 1995 – 2004 toto maastrichtské kritérium cenovej stability neplnili.

     Je teda zrejmé, že dosahovaná miera inflácie by pre vstup Českej republiky do Európskej hospodárskej a menovej únie, tak z hľadiska teórie optimálnej menovej oblasti, ako aj z hľadiska maastrichtských konvergenčných kritérií, nemala byť vážnejšou prekážkou.

Marian LEBIEDZIK

Späť