Vzdelanec je pokladom svojej krajiny

Slovensko, 9. 1. 2007 (Verejná správa 1/2007)

Staré čínske príslovie z titulku platí na začiatku 21. storočia viac ako kedykoľvek predtým. Vysoká vzdelanosť a rozvinutá kultúra (i politická) nie sú viac konjunkturálnym heslom, ale životnou nevyhnutnosťou. Týmto krédom sa riadi aj podpredseda vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny doc. PhDr. Dušan ČAPLOVIČ, DrSc. Skôr než vstúpil do politiky, získal renomé na poli vedy dlhoročnou prácou v Slovenskej akadémii vied. V našom rozhovore sme sa dotkli všetkých sfér jeho terajšieho pôsobenia vo vláde Slovenskej republiky.

Duchom v prvom rade vedec a vysokoškolský pedagóg máte v politike na starosti štyri závažné spoločenské sféry. Dve z nich predstavujú záruku vnútornej stability našej spoločnosti – ľudské práva a menšiny. Tretia – európske záležitosti – našu pozíciu v eurointegračnom zoskupení. Štvrtá sféra je dlhodobou trajektóriou Slovenska. Na ktorú sa chcete vo štvorročnom volebnom období najviac sústrediť bez toho, aby utrpeli tie ostatné?

    Vedomostnú spoločnosť a jej formovanie považujem za prierezovú, horizontálnu prioritu vo vzťahu ku všetkým prioritám našej vlády. V minulosti bola veľmi podceňovaná. Podotýkam, že nešlo len o finančné zdroje. Povrchne uvažujúci „čistí“ ekonómovia nepochopili, že čaro rozvoja hospodárstva a spoločnosti nespočíva len v číslach, v kvantitatívnych makroekonomických údajoch. Ak budem odvážne a zodpovedne riešiť formovanie vedomostnej spoločnosti, spoločnosti založenej na poznatkoch – pripomínam, že vo všetkých jej segmentoch - tak budem riešiť aj ďalšie oblasti svojho politického portfólia v súčasnej, sociálnodemokratickej vláde. Pretože len človek vzdelaný, rozhľadený, komunikatívny a tolerantný uchováva, pestuje ľudské práva, má pozitívny vzťah k spoločnosti i spoluobčanom, chápe postavenie akejkoľvek menšiny a vníma nielen národné, ale aj európske i svetové demokratické posolstvá.

    Podľa rôznych medzinárodných prieskumov a porovnaní sa zdá, že najmenej problémov máme v dodržiavaní ľudských práv. Ale vnútropolitické referencie naznačujú, že to tak celkom nie je. V tomto roku upozornila sústredená kampaň tretieho sektora na problémy rodovej rovnosti. Ďalej je to nerovný prístup k právu, prieťahy v súdnom konaní, problematické rozhodnutia súdov. Vyskakuje nám fenomén militantnej krajnej pravice živiacej sa na histórii tisovskej Slovenskej republiky. Aká je v tomto ohľade politická a kultúrna vyspelosť Slovenska?

    Predovšetkým treba zdôrazniť, že nie sme na tom horšie ako iné členské štáty Európskej únie. Dokonca v niektorých oblastiach sme lepší. Ale to nás nesmie uspokojovať. Vždy a za každých okolností treba upozorňovať na excesy a nebojácne sa postaviť na stranu tých, ktorým sa krivdí. Ja sa o to v rámci svojej agendy snažím, odpovedáme na všetky listy, skúmam jednotlivé podnety, osobne a nezaujato prijímam ľudí vo svojom úrade. Len keby toho času bolo viac.

    Prejavy extrémizmu badať i na Slovensku. Sú dôsledkom našej nevyspelosti a neznalosti. Problém spočíva aj v slabom ukotvení našich občanov k svojej vlasti, národnej identite, kultúre, dejinám a tradícii. Jeden nepublikovaný prieskum nás ukázal vo veľmi zlom svetle práve v otázkach zdravého vlastenectva, identity a vyváženého vzťahu k svojej vlasti. Chýba tu väzba v línii rod – rodina - národ, či občan – spoločnosť – Slovensko – Európa -svet. Tu máme čo naprávať. Desaťročia, nevynímajúc ani predchádzajúcu vládu, sme v tejto oblasti nič neurobili. Vlažnosť, povrchnosť bola charakteristická aj pre mnohých politikov na najvyšších miestach nášho štátu, preto ani neprekvapuje tento stav. Chýbali inšpirácie, vzory, úzke prepojenie vzdelávania, kultúry a športu. Vláda ignorovala význam Slovenského národného povstania, protinacistického a protifašistického odboja, mlčky sledovala velebenie vojnovej Slovenskej republiky a v takejto atmosfére klíčili nielen idey, ale i verejné prejavy extrémizmu. Tie sa nebrali príliš vážne, skôr sa zľahčovali, bagatelizovali, na propagandu stačilo len zopár priaznivých štatistických údajov.

    Problémy cítime v medziľudských vzťahoch. Chýba empatia a altruizmus, opantal nás egoizmus niekedy prerastajúci do závisti až nenávisti k tomu druhému. Vytratila sa ľudská, sociálna solidarita z každodenného života. Teraz sa snažíme tieto manká odstraňovať a naprávať, ale bude to zdĺhavý a komplikovaný proces.

    Zo zahraničia nám pravidelne pripomínajú rómsky problém. V čom je dnes najvypuklejší? Ktoré špecifiká – v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami - v ňom najviac vyskakujú?

    Mrzí ma, že ho pozorovatelia vidia len na Slovensku, lebo rómsky problém je európsky problém. V minulom období vláda a v nej najmä predstavitelia Strany maďarskej koalície preferovali jedinú národnostnú menšinu - maďarskú. Je vnímam problémy a záujem sa rozvíjať, kultúrne a vzdelanostne, všetkých dvanástich menšín, vrátane v minulosti podceňovanej rómskej národnostnej menšiny. Predchádzajúca vláda a vládna splnomocnenkyňa ju chápala len ako akúsi komunitu, a nie národnosť so svojou vlastnou identitou, jazykom, kultúrou a jedinečnou mentalitou. Náš prístup sa zásadne mení. Ide nám o to, aby si Rómovia uvedomili svoju identitu a súčasne sa integrovali, aby pri najbližšom sčítaní ľudu v našej vlasti sa nebáli prihlásiť k rómskej národnostnej menšine. Aby sa nehlásili k väčšinovému národu, k Slovákom, a na juhu k maďarskej národnostnej menšine v chabej nádeji, že tak im bude ľahšie a lepšie. Môj vicepremiérsky predchodca na tomto jave doslova parazitoval.

    Vyzerá to tak, že riešenie rómskeho problému bude beh na dlhé trate a nebude ležať len na pleciach tejto vlády. Pokúsite sa aspoň o ucelený, etapizovaný, fázovaný program postupných krokov? Od koho očakávate najúčinnejšiu pomoc? Kto by sa mal viac ako doteraz vo veci zainteresovať?

    Bude to skutočne beh na dlhé trate. Preto som vytvoril pri mojom úrade komisiu, ktorá podchytí všetkých, ktorí chcú vecne a nezištne participovať a nielen parazitovať na nemalých zdrojoch, ktoré boli určené na podporu Rómov. Na presadzovanie nových úloh nemôže stačiť len splnomocnenkyňa vlády pre rómsku komunitu. Musí to pevne zobrať do rúk podpredseda vlády, nesmie to byť len akýsi apendix menšinovej politiky. Netreba snívať len o takzvanom štátnom rómskom inštitúte, o presýpaní peňazí do podozrivých a deravých vreciek. Rómske záležitosti treba dostať pravidelne na rokovanie vlády a treba konať, okrem iného aj sledovať, ako si rezorty plnia zverené úlohy. Preto chcem pripraviť novú koncepciu na zlepšenie situácie Rómov v Slovenskej republike v úzkej spolupráci s rómskou národnostnou menšinou, ministerstvami a samosprávou - regionálnou aj miestnou.

    Mám poradkyňu a hovorkyňu rómskej národnosti, mladú ženu s neošúchaným, originálnym prístupom k veci, ktorá odmieta konať podľa zabehaných stereotypov. Naše vlastné odborné poznatky a medzinárodné skúsenosti nám dovoľujú postupovať s väčšou pružnosťou a previazanosťou. Máme záujem na tom, aby väčšinová spoločnosť začala pozitívnejšie vnímať postavenie a pomoc Rómom a naopak, aby sa príslušníci rómskej národnostnej menšiny neuzatvárali do takzvaných osadných komunít a otvorili sa celej spoločnosti, uplatňujúc vyvážený prístup dostať a dať, nielen mať, ale aj byť. Teda cez solidaritu väčšinovej spoločnosti realizovať program sociálnej kohézie a následne aj integrácie Rómov do spoločnosti. To je základná triáda a postupnosť krokov s väzbou na maximálne racionálne a efektívne spájanie samosprávnych, rezortných, európskych, verejných a iných zdrojov v prospech najzaostalejších a najbiednejších Rómov osadách i mimo osád. Chceme zmeniť ich život prostredníctvom vzdelávania, kultúry a tradícií, zdravotníckej osvety, zamestnávania, bývania a komunikácií.

    Kým bola Strana maďarskej koalície vo vláde akoby neexistoval nijaký problém menšín, pričom rómsky sa klasifikoval skôr ako sociálny a kultúrny než politický. Po zostavení novej vlády prišiel nitriansky incident s Hedvigou Malinovou a zrazu bolo všetko ináč – nielen na čele SMK, ale aj v Budapešti i v Bruseli. Opäť sa začala prevetrávať Trianonská dohoda a Benešove dekréty s otvoreným spochybňovaním suverenity Slovenskej republiky. Aký zmysel majú potom všetky doteraz podpísané dvojstranné dohody, členstvo oboch krajín v Európskej únii, NATO a Vyšehradskej štvorke?

    Na Slovensku bude menej napätia vo vzájomných slovensko-maďarských vzťahoch až vtedy, keď z toho nebudú predstavitelia Strany maďarskej koalície vytĺkať kapitál pre svoju politiku, keď ju nebudú nacionalizovať, keď prestanú stavať a podfarbovať každý susedský spor na jazykovo zmiešanom území ako útok proti maďarskej menšine, každú kritiku svojej neštandardnej politiky ako útok na maďarsky hovoriacich spoluobčanov. Až keď budú najmä v zahraničí lojálni k Slovenskej republike, budú ju považovať aj za svoj štát, prestanú snívať o vzkriesení Uhorska, narúšať stabilitu a rozbíjať porozumenie nielen v strednej Európe, ale na celom našom kontinente, ktorý sa právne a historicky opiera o mierové zmluvy po prvej a druhej svetovej vojne. Maďarsko obe vojny prehralo a pre svoju imperiálnu a nacionalistickú politiku dostalo patričné vysvedčenie nielen od víťazov, ale predovšetkým od demokratického sveta. Vnímať len dopady oboch vojen na vlastnú hlavu je politickou slepotou, pretože bráni odhaliť a priznať si vlastnú zodpovednosť a spoluvinu na ich vyvolaní.

    Do vašej kompetencie spadá aj starostlivosť o zahraničných Slovákov. Predchádzajúce vlády v tomto smere veľa vody nenamútili a krajania hovorili nielen o absencii starostlivosti, ale dokonca o absencii záujmu. Ako si predstavujete aktívne väzby medzi krajanmi a ich pôvodnou vlasťou?

    Vytvorením nového Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa kreovali podmienky, aby zdroje a koordinácia boli posudzované cielene. Našou úlohou je zvýšiť vklad do grantového systému, ale aj podporiť podujatia pre príbuzenskú menšinu na našom území. Nestačí len organizovať síce okázalé, ale len sporadické, príležitostné stretnutia. Osobitne treba podporovať vzdelávaciu, kultúrnu a mediálnu prácu. Opäť by malo znieť verejnoprávne rozhlasové vysielanie do zahraničia a pripravuje sa satelitné televízne vysielanie. Do protokolu našich veľvyslanectiev a zahraničných ciest ústavných činiteľov sa zaraďujú stretnutia s našimi krajanmi všade, kam prichádzajú najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky na návštevu. Kontakt treba udržiavať aj s príslušníkmi mladej generácie, ktorí sa rozišli do sveta za prácou, štúdiom i partnerstvom, aby sme deti našej vlasti navždy nestratili.

    Európske záležitosti sa zvyknú vo verejných debatách redukovať na eurofondy a na spôsob ich využívania v našich pomeroch. Je tu zjavný inštitucionálny súboj o pozíciu, z ktorej sa budú posudzovať a uspokojovať uchádzači o príspevky. Dokážete predpovedať jeho výsledky?

    Novinárska obec urobila z čisto odborného sporu boj o pozície medzi stranami koalície, najmä o to, kto bude ovládať finančné zdroje. Nejde ani o inštitucionálny súboj, hoci možno to niektoré rezorty tak chápu. Ide o kompetenčný spor, o našu predstavu, aby sa konečne zo servisných pracovísk na Úrade vlády Slovenskej republiky stali odborno-metodické pracoviská. Také, ktoré budú efektívne a profesionálne koordinovať politiku formovania vedomostnej spoločnosti, usmerňovať finančné zdroje do rozvoja vedomostnej spoločnosti podľa operačných programov a takzvaných podprogramov Národného strategického referenčného rámca na roky 2007 až 2013, teda na vzdelávanie, vedu a výskum, na infraštruktúru vysokého a regionálneho školstva, na informatizáciu spoločnosti, na inovácie v malom a strednom podnikaní, a na takzvaný bratislavský program pre vysoké školy, vedu a výskum.

    Podobne to urobili v informatizácii v minulosti Rakúšania, kde úlohu hlavného koordinátora prevzal predseda vlády a z tretieho miesta odspodu sa dnes v tejto oblasti dostali na prvé miesto v rebríčku členských štátov Európskej únie. Ak sa podarí, že pod mojou gesciou na Úrade vlády bude akceptovaná koordinačná, monitorovacia a kontrolná funkcia, budeme aj my úspešní.

    Nielen v súvislosti s eurofondami vystupuje do popredia tak problém určenia strategických priorít, ako aj problém kritérií rozdeľovania spoločenských prostriedkov a podpory progresívnych činov a zámerov. Aká je šanca dosiahnuť na tomto poli širší spoločenský konsenzus?

    Aj pre rozhodovacie, profesionálne rozhodovacie procesy v tejto oblasti robíme zmeny, a to dosť zásadné. Kým predchádzajúca vláda sa často opierala o nekvalifikované stanoviská a kvalifikované alternatívy odmietala, my sa budeme opierať o odborný potenciál z vysokých škôl, Slovenskej akadémie vied, rezortných výskumných a vývojových pracovísk, privátnej sféry, podnikateľského sektoru a podobne. Na rozdiel od bývalého podpredsedu vlády a ministra financií si nemyslím, že som spadol z neba ako všemúdry a neomylný. Niečo som si už odskákal v praxi, vo vede a výskume, a viem, ako zložito sa hľadá ten správny variant, že skôr treba veriť tým, čo pravdu hľadajú, než tým, ktorí tvrdia, že večnú pravdu už našli. Preto sa začali práce na celonárodnej stratégii a v rámci nej sa budú definovať priority, napríklad v oblasti vedy a výskumu.

    Treba však pripraviť aj štátnu doktrínu, predložiť ju na celonárodnú diskusiu, nielen do parlamentu. Na rozdiel od bývalej vlády chceme jasne odpovedať na základnú otázku: Kam kráča Slovensko? Čo budú jeho priority v oblasti hospodárstva, vzdelávania, vedy a výskumu? Dostať na to poctivú odpoveď si vyžaduje oprieť sa o manažérsko-podnikateľský, vedecko-výskumný a vzdelanostný potenciál nášho štátu.

    Eurointegrácia, to sú aj otázky vzdelania a kultúry. Čo sme zatiaľ z bruselskej ponuky v našej pozícii využili? Kde sme pustili príležitosť z ruky?

    V oblasti vzdelávania a kultúry boli členským štátom ponechané originálne kompetencie. To nám však neprekážalo výrazne sa zapojiť do európskeho vzdelávacieho priestoru. Európske školstvo sa otvorilo nám a naše Európe. Mnohé oblasti sme kompatibilne akceptovali do našej legislatívy, napríklad udeľovanie vysokoškolských titulov, vzájomné uznávanie diplomov, trojstupňové vysokoškolské štúdium, posilnila sa veda a výskum na vysokých školách, prijala sa Boloňská deklarácia univerzitného vzdelávania.

    Slabšie výsledky sme dosiahli v revitalizácie odborného vzdelávania, máme čo doháňať v celoživotnom vzdelávaní a v neformálnom vzdelávaní a výchove. Viazne nám podpora technickému školstvu a akceptovanie bakalárskeho štúdia ako vysokoškolského vzdelania. Pred nami je tiež diferenciácia vysokého školstva na vedecké univerzity s trojstupňovým vzdelávaním a na učiace univerzity – vysoké školy, napríklad s plnohodnotným kvalitným bakalárskym vzdelaním.

    Na poli kultúry sme akceptovali európske audiovizuálne normy a legislatívu, v iných oblastiach kultúry a umenia sa všetko odkázalo na verejnú podporu jedinečnej štátnej, regionálnej, miestnej a tradičnej kultúry. Pozitívna je skutočnosť, že naša vláda a parlament sa prihlásili k deklaráciám o európskom a svetovom kultúrnom dedičstve, ale aj k duchovnému dedičstvu a ochrane autorských práv v novom autorskom zákone. Čo sa týka finančnej podpory kultúry pripadajúcej na jedného obyvateľa, tu ešte zaostávame za väčšinou členských štátov Európskej únie. Kým ostatné štáty v rámci integrujúceho procesu pochopili význam kultúry pri formovaní a uchovaní národnej identity, my sa stále nedokážeme zobudiť.

    Vedomostná spoločnosť na Slovensku je podľa skeptikov chimérou. Vo vládnom programe je to osobitne podčiarknutý akčný záväzok. Čím ho chcete naplniť za štyri roky svojho funkčného obdobia?

    Ak by som pochyboval o význame formovania vedomostnej spoločnosti na Slovensku, tak nemám vo vláde čo robiť. Vynaložím všetky sily, aby som krok za krokom presadzoval v tejto oblasti zmeny, nielen v prístupoch, ale aj v rozhodnutiach. Musíme meniť legislatívu, ktorá bude rámcovo vytvárať predpoklady na priaznivý spoločenský rozvoj, na spojení podpory z verejných a privátnych zdrojov i zo zdrojov Európskej únie.

    Z viac ako jedenástich miliárd eur z balíka Národného strategického referenčného rámca, ktoré očakávame v nastupujúcom plánovacom období od Európskej únie, takmer tri a pol miliardy eur je určených na rozvoj vedomostnej spoločnosti. To sa musí výrazne podpísať pod rast a konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, pretože prioritne ide o rozvoj ľudských zdrojov.

    Tento trend podporuje niekoľko vzájomne previazaných operačných programov – cez moju gesciu na Úrade vlády SR – vzdelávanie, veda a výskum, informačná spoločnosť a inovácie. Napriek tomu, že jednotlivé programy spadajú pod ministerstvo školstva, ministerstvo hospodárstva a v oblasti informačnej spoločnosti pod Úrad vlády s väzbou na implementačnú jednotku na ministerstve financií. Definovanie priorít, čiastkových úloh a veľkých medzioborových projektov sa vykoná v samotnom mozgu koordinácie, pod gesciou interných a externých odborníkov na Úrade vlády. V roku 2007 vytvárame odbor vedomostnej spoločnosti pri sekcii európskej politiky, ale aj ďalšie koordinačné zložky s väzbou na európske fondy s prepojením na verejné a privátne zdroje.

    Diverzifikácia zdrojov by znamenala katastrofu. Synergia zdrojov a schopnosť zadefinovať nosné, pre spoločnosť potrebné a efektívne programy bude naším budúcim úspechom.

    Ako bývalý vysoký funkcionár Slovenskej akadémie vied môžete so znalosťou veci posúdiť, či sa nad týmto historickým výhľadom zamýšľali aj naši vedci a výskumníci, prípadne či sa objavila takáto iniciatíva aj na vedeckých pracoviskách vysokých škôl?

    Neustále som mohol sledovať, že vedecká obec, konkrétne na vysokých školách, na pracoviskách Slovenskej akadémie vied, v rezortoch i v privátnej výskumnej oblasti, ak ju ešte máme, vždy volala po takých zmenách, o ktoré sa teraz usilujeme. Teraz, s možnosťou získať obrovské zdroje z Európskej únie, je to úloha dvojnásobne naliehavá. Rozhodnúť sa pre ňu si však vyžaduje odvahu a zodpovednosť.

    Na konci roka 2010 uvidíme, či sme boli v tejto etape napĺňania inovovanej Lisabonskej stratégie a národných programov reforiem úspešní. Medzi vytýčenými prioritami stojí na prvom mieste rozvoj vedy a výskumu a ich prepojenie na inovácie. Za ním nasleduje aplikácia inovácií a vývoja do praxe cez malý a stredný podnikateľský stav, rozvoj informačnej spoločnosti a, prirodzene, rozvoj vzdelanosti ako bazálny fundament pre zásadné zmeny v spoločnosti.

    Vzal som funkciu vicepremiéra preto, aby som vdýchol našej politike vedeckého a kultúrneho ducha, ktorý jej v predchádzajúcom období chýbal. Politici v predchádzajúcej vláde chápali vedu, výskum, informačnú spoločnosť ako čosi naviac, často nepotrebný prívesok. Až ku koncu vládnutia sa začali spamätávať. Dnes si to žiada zmenu, a táto zmena v chápaní už nastala a bude sa stále viac presadzovať.

    Vedomostná spoločnosť je v prvom rade otázkou kvality života občanov. Tá je výslednicou kvality spoločenskej výroby, vzdelania, kultúry a verejnej správy. Na tomto poli máme zatiaľ veľmi málo prepracovaných programov. Jedným z nich je Národný program kvality SR na roky 2004 až 2008. Už v tejto chvíli však potrebuje rozsiahlu inováciu, hoci priniesol veľa užitočného, napríklad európske kritériá hodnotenia kvality do výroby, služieb i verejnej správy. Čím vás inšpirovalo, napríklad, nedávne udeľovanie národných cien SR za kvalitu?

    Prišiel som na slávnostné odovzdávanie cien ako predstaviteľ vlády. Vždy som si uvedomoval význam a prínos takýchto cien, najmä pre tých, čo sa usilujú rýchlo realizovať výsledky vedy a výskumu, ale aj ďalších pre spoločnosť nenahraditeľných oblastí, vo vývoji a v praxi. To sú nasledovaniahodné vzory, len sa veľmi málo o nich hovorí a píše v našich médiách. Bodaj by bolo takých cien oveľa viac, je ich aj na Slovensku komu udeľovať. Napríklad aj ceny firmy Siemens Slovakia, ktoré udeľovali študentom a doktorandom vysokých škôl, najmä technického zamerania, si zaslúžia pozornosť širokej verejnosti. Som rád, že som sa ako podpredseda vlády mohol na týchto podujatiach zúčastniť a zablahoželať oceneným.

    Ako vedec a politik ste sa osobne angažovali v humanizácii spoločenského života a medziľudských vzťahov. Bojovali ste proti akejkoľvek forme neznášanlivosti a diskriminácie. Neupadnete niekedy do skepsy, keď aj dnes vidíte poníženie ľudskej cti a dôstojnosti, kultúrnu zaostalosť, úžasnú biedu, utrpenie, nezmyselné ničenie a smrť?

    Často o tom premýšľam, ale nikdy neupadnem do skepsy. Do politiky som išiel preto, aby som veci menil. Napriek tomu, že je okolo mňa stále veľa nechutných prešľapov, neklesám na duchu. Konám a radšej sa pre zmenu zoderiem, akoby som mal zhrdzavieť. Verím ľuďom, verím, že toho dobra a prajnosti bude postupne viac u nás doma i vo svete. Nebudem mlčať a ani som doteraz nemlčal, ak človek krivdil človeku, ak ho ponižoval, urážal, ubližoval a bol schopný ho aj zabiť. Násilie, intoleranciu a diskrimináciu nielenže odsudzujem, ale urobím všetko preto, aby týchto skrivodlivostí bolo medzi nami čoraz menej.

Späť