Predpokladá sa odsunutie o rok či dva

Slovensko, 10. 1. 2007 (Verejná správa 1/2007)

    V máji roku 2004 došlo k rozšíreniu Európskej únie o desať nových štátov. Hoci ekonomická úroveň väčšiny prijatých krajín výrazne zaostáva za úrovňou pôvodných pätnástich členských krajín, všetci sa usilujú aj o vstup do európskej menovej únie (EMU). Ing. Marian Lebiedzik, PhD., z Obchodnej a podnikateľskej fakulty v Karvinej a prodekan pre rozvoj a vonkajšie vzťahy Sliezskej univerzity v Opave v príspevkoch, ktoré sme uverejnili v číslach 24 a 25 – 26/2006, analyzoval pozíciu a úroveň pripravenosti Českej republiky práve z tohto hľadiska. V dnešnom, poslednom príspevku, vyvodzuje z tejto analýzy aj príslušné závery, o ktorých si myslíme, že sú v mnohom prínosné aj pre pozíciu Slovenskej republiky.

    Ďalším z kritérií teórie optimálnej menovej oblasti (OMO) je požiadavka na dostatočnú pružnosť cien a miezd, ako dôležitého faktora, ktorý zmierňuje dopady asymetrických šokov na ekonomiku krajiny, ktorá sa zapojila do menovej únie. Najprv treba povedať, že posudzovať úroveň mzdových a cenových pružností je veľmi zložité. Pokiaľ ide o pružnosť miezd v českej ekonomike, môžeme vychádzať z niekoľkých málo analýz, ktoré publikovala česká národná banka. Všetky dospievajú takmer k zhodným záverom:

• Mzdy určuje najmä krátkodobá nezamestnanosť.

• Pružnosť miezd bola v ČR relatívne vysoká do roku 1996; potom v rokoch 1997 – 1999 v období recesie dochádza k jej poklesu, ktorý pretrváva dodnes.   Deje sa tak pravdepodobne v súvislosti s nárastom nezamestnanosti.

• Mzdy sú pružné najmä smerom nahor, čo súvisí s pôsobením a silou odborov na trhu práce v ČR.

• Pružnosť miezd v ČR je v medzinárodnom porovnaní podobná ako v krajinách EÚ a EMU.

    V prípade cenovej pružnosti sú výsledky podobné. To znamená, že ich úroveň sa nijak zvlášť neodlišuje od štandardov v ostatných európskych vyspelých ekonomikách. Väčšina cien tovarov a služieb sa na českom trhu utvára pôsobením ponuky a dopytu. Regulácia pretrváva iba pri niektorých sociálne citlivých produktoch a najmä služieb. Ale aj tu dochádza k ich postupnému uvoľňovaniu. Na rozdiel od miezd však dochádza i k poklesu cien niektorých komodít.

    Predposledným faktorom, ktorý ovplyvňuje efektívne fungovanie OMO, je fiškálna disciplína jej účastníkov. Rovnováhu či nerovnováhu vo fiškálnej oblasti danej krajiny hodnotíme pomocou salda verejných rozpočtov a úrovne vládnych dlhov. Obidva ukazovatele sú súčasťou maastrichtských konvergenčných kritérií na vstup do EMU.

Deficit verejných rozpočtov

    Verejné rozpočty v Českej republike dlhodobo charakterizujú deficitné tendencie. Pokiaľ ide o deficit verejných rozpočtov, splnilo Česko maastrichtské kritérium iba v rokoch 1997, 2004 a 2005. V rokoch 1995 a 2003 presiahol podiel deficitu verejných rozpočtov na HDP hranicu 10 percent, pričom deficit v roku 1995 vo výške 13,4 percenta bol vôbec najhorší v rámci všetkých dvadsiatich piatich členských štátov.

    Narastajúce deficity verejných rozpočtov v strednodobom výhľade naznačujú, že aj napriek čiastkovým úspechom v rokoch 2004 – 2005 a vcelku pozitívnom vývoji štátneho rozpočtu v prvej polovici roku 2006, nebude Česko v najbližších rokoch maastrichtské kritériá plniť. V súvislosti so samotným vstupom Českej republiky do EÚ a s tým súvisiacou nevyhnutnosťou prijať celý rad právnych noriem v oblasti pracovných štandardov, sociálnej ochrany a ochrany životného prostredia, možno predpokladať, že dôjde k ďalšiemu tlaku na výdajovú stranu verejných rozpočtov. Kritickým sa potom môže stať súbeh týchto nárokov s mimoriadnymi výdajmi tzv. transformačných inštitúcií. Tieto samy o sebe smerujú ku schodkom verejných rozpočtov vo výške okolo 5 percent HDP.

    Spomínaný súbeh s dopadom implementácie zavádzaných smerníc, a tiež povinných odvodov do rozpočtu únie i potreba dofinancovať finančnú podporu EÚ v rámci štrukturálnej politiky, by mohol viesť k výraznému zvýšeniu schodku. Táto situácia by potom nebola riešiteľná ani využitím zvýšenej pomoci zo strany Európskej únie. Dochádzalo by ku zintenzívneniu tlakov na ďalší nárast rozpočtového manka, a teda aj k prehlbovaniu fiškálnej nerovnováhy českej ekonomiky.

    Problémy s deficitným financovaním verejných rozpočtov však nemá v Európe iba Česká republika či ďalší noví členovia. S rozpočtovými schodkami najmä v posledných troch rokoch neúspešne zápasia i také štáty ako je Nemecko a Francúzsko. Dlhodobú tendenciu k vyšším rozpočtovým deficitom vykazujú i Grécko, Portugalsko a Taliansko. Vo všetkých prípadoch ide o členské štáty EMU a treba povedať, že túto ekonomiku to zatiaľ nijako výrazne nedestabilizuje. Deficit verejných rozpočtov, ktorý vykazuje EMU ako celok, sa pritom od roku 2001 tiež pohybuje v červených číslach.

    Postupne sa prehlbujúci deficit financovania verejných rozpočtov v priebehu posledných desiatich rokov odráža v raste verejného zadĺženia českej ekonomiky . Česká republika začínala v roku 1995 s podielom verejného dlhu na HDP vo výške 15,3 percenta. Tento dlh sa do konca roku 2006 zvýšil na 36,5 percenta v pomere k HDP. Verejné zadĺženie však možno v sledovanom období rozdeliť na dve charakteristické podobdobia. V rokoch 1995 – 1998 dochádza k stagnácii verejného dlhu v absolútnom vyjadrení, čo vo vzťahu k rastúcemu HDP viedlo k poklesu relácie verejný dlh/HDP až na hodnotu 12,9 percenta v roku 1998. Od roku 1999 do roku 2002 dlh vo verejných financiách výrazne rastie, či už v absolútnych číslach alebo v pomere k HDP. V posledných troch rokoch sa naopak mierne znižuje. Do rastu zadĺženia sa badateľne premietli náklady na očistenie a privatizáciu bankového sektora, tiež na revitalizáciu a reštrukturalizáciu českej ekonomiky.

    Aj takto vysoký celkový verejný dlh je však nielen v medzinárodnom porovnaní, ale tiež voči stanovenému maastrichtskému konvergenčnému kritériu verejnej zadlženosti vo výške 60 percent, relatívne nízky a zvládnuteľný. Preto by jeho splnenie nemalo byť pre Českú republiku ani v budúcnosti vážnejším problémom.

Stupeň a šírka integrácie

    Poslednou charakteristikou je stupeň a šírka integrácie, ktoré začlenené krajiny v tomto priestore dosiahli. Spomínali sme, že členské štáty EMU sú zároveň členmi EÚ, ktorá funguje na báze jednotného vnútorného trhu. Ak využijeme štandardnú klasifikáciu stupňov integrácie, potom môžeme Európskej hospodárskej a menovej únii priradiť stupeň formatívnej hospodárskej a menovej únie. Ide o fázu či stupeň integračného procesu, kedy dochádza k vytvoreniu a zavedeniu spoločnej meny a uplatňuje sa spoločná menová politika novozriadenou spoločnou menovou inštitúciou. Pritom ide o symetrickú hospodársku a menovú úniu, keďže je zavedená spoločná mena – euro a spoločná menová inštitúcia – Európska centrálna banka, ktorá riadi menovú politiku tohto integračného zoskupenia.

    Medzi členskými štátmi existuje na úrovni EÚ, a teda aj v rámci EMU, veľmi úzka spolupráca v celom rade ďalších hospodárskych politík, ktoré možno rozdeliť do dvoch základných skupín. Prvú skupinu tvoria tzv. spoločné politiky: poľnohospodárska, obchodná, dopravná, rybolovná a najnovšie menová, v ktorých členské štáty preniesli svoje rozhodovacie právomoci na nadnárodné inštitúcie – orgány EÚ. Druhú skupinu politík, kde členské krajiny iba na nadnárodnej úrovni koordinujú svoje aktivity, označujeme ako politiky koordinované. Patrí medzi nich trebárs ekologická politika, sociálna, regionálna či energetická politika. Určitá koordinácia prebieha aj vo fiškálnej politike, najmä v oblasti harmonizácie nepriamych daní.

    Do budúcnosti možno predpokladať, že EMU sa pretvorí na komplexnú hospodársku a menovú úniu. Na tomto stupni integrácie sa na spoločnom princípe neuskutočňuje iba menová politika a niektoré ďalšie hospodárske politiky, ale sa vyžaduje vysoký stupeň integrovanosti všetkých uskutočňovaných i čiastkových hospodárskych politík, a tiež politiky fiškálnej, ktorá je pre národné štáty a ich vlády politikou veľmi citlivou. Členský štát, a teda i Česká republika, tak stratí všetky nástroje, ktorými môže samostatne ovplyvňovať svoj ekonomický vývoj.

    Záverom sa dá konštatovať, že česká ekonomika je malá, vysoko otvorená ekonomika. Prevážna časť zahraničného obchodu sa realizuje práve s členskými štátmi EMU respektíve EÚ, a preto by sa mala – v súlade so závermi teórie optimálnej menovej oblasti – usilovať o vstup do Európskej menovej únie. Výhody zo spoločnej meny by mali v tomto prípade prevýšiť prípadné náklady či riziká. Napokon, na niektoré rizika upozorňuje samotná táto teória tým, že sa usiluje špecifikovať charakteristiky, ktoré by mala krajina mať, pokiaľ sa chce úspešne zapojiť do menovej únie.

Tri rizikové oblasti

    Z uvedených poznatkov vyplýva, že pred vstupom ČR do EMU a zavedením spoločnej meny euro by mali tvorcovia hospodárskej politiky venovať pozornosť najmä trom rizikovým oblastiam.

    Prvou, a zrejme najvážnejšou, je stabilita verejných financií, konkrétne perspektíva prehlbujúcich sa deficitov verejných rozpočtov, a s tým súvisiace prípadné zrýchľovanie zadlžovania českej ekonomiky. Druhou, nie menej závažnou, je komoditná štruktúra českého vývozu, v ktorom výrazne prevažuje export automobilov, železa a výrobkov z neho. Obidva faktory môžu byť zdrojom výraznej vnútornej i vonkajšej nerovnováhy, prípadne môžu umocňovať negatívne dopady asymetrických šokov na českú ekonomiku. Zvlášť sa tak môže diať v prípade nedostatočnej mobility pracovnej sily, a to či už v rámci národnej ekonomiky alebo i v rámci celej únie.

    Pokiaľ vláda disponuje celým radom nástrojov ako podporiť mobilitu pracovníkov v rámci ČR, len ťažko bude presviedčať tie členské krajiny EÚ, ktoré sa rozhodli zaviesť prechodné obdobia na voľný pohyb pracovníkov. Toto prechodné obdobie by však malo vypršať vo všetkých krajinách najneskôr v roku 2011, čo viac-menej zapadá do obdobia predpokladaného vstupu Českej republiky do Európskej hospodárskej a menovej únie. Česká republika má v súčasnosti rezervy aj v zladenosti štruktúry svojej ekonomiky s ekonomikou EÚ.

    V súvislosti so vstupom ČR do eurozóny sa najčastejšie v minulosti hovorilo o rokoch 2008 – 2010. V roku 2004 Česká národná banka a Ministerstvo financií ČR vypracovali stratégiu, ktorá ako finálny rok označuje rok 2010. Zároveň však predstavitelia vlády a ČNB uvádzajú, že ani tento rok nemusí byť konečný a zdôrazňujú, že prioritu vidia v dôkladnej pripravenosti českej ekonomiky na riziká, ktoré z členstva v EMU vyplývajú. V súčasnosti sa rok 2010 na vstup ČR do EMU ukazuje skôr ako hypotetický a predpokladá sa ďalšie odsunutie vstupu Česka do eurozóny o rok či dokonca o dva. Tento prístup možno považovať za správny najmä vzhľadom na pomalú reálnu konvergenciu českej ekonomiky k ekonomike eurozóny. Súčasne však treba zdôrazniť, že Česká republika pritom patrí v súčasnosti k tým lepšie pripraveným štátom. A to tak z hľadiska teórie optimálnej menovej oblasti plnenia konvergenčných kritérií, ako aj z aspektu reálnej konvergencie k Európskej menovej únii.

Marian LEBIEDZIK

Späť