Príbeh o mužovi, ktorý zastavil čas

Slovensko, 6. 2. 2007 (Verejná správa 3/2007)

Uvedomujem si, že táto veta jedného z najväčších slovenských umeleckých fotografov 20. storočia má hneď dva významy. Ubezpečujem vás však, že v jeho prípade platia oba. Prvý: život je príležitosť na to, aby sme milovali. Pasuje. Celý život túto pravdu Otakar Nehera vyznáva, a to už bude mať deväťdesiat. Druhý: život sám o sebe má byť objektom milovania. V Neherovom ponímaní sveta sedí aj to.

Keď som takto rok začal chystať o ňom knihu, až do neskorého leta, keď sme prácu končili, neraz som od neho počul slová: „Život je krásny!“ Až sa mi stali pri práci akýmsi refrénom. Ľúbozvučným refrénom.

Vyrástol v Olomouci, kde mu bol otec poštmajstrom na pošte, slúžiacej proletárskemu predmestiu, cukrovaru a okolitým fabričkám. V dôstojnej budove nad úradovňou bol aj byt pána prednostu a nad bytom povala, kde raz mamke pomáhal vešať bielizeň. Vtedy objavil čosi, čo patrilo k zázraku, ktorý ho hneď opantal. Na pohľad nič, len staré a čudné sklené tabule. Keď ich zniesol dole a utrel od prachu, otec mu vysvetlil, čo sú zač. Boli to fotodosky. Prehistorické negatívy fotografií z čias akurát po dagerotypii. Stačilo dať pod ne svetlocitlivý papier a vyložiť ich na pár hodín na slnko a začal sa vytvára ť čarodejný obraz. Už len ho ponoriť do roztoku kuchynskej soli - obraz sa ustálil a na svete bolo fotografia.

Keď mal Otakar trinásť rokov, otca preložili do Bratislavy – v druhej vlne odmaďarčovania úradov, železníc a pôšt na Slovensku po prvej svetovej vojne. Tu sa so všetkým mladíckym zápalom vrhol na hokej, a tak onedlho junior-reprezentat Nehera stál v tridsiatych rokoch minulého storočia pri základoch veľkej tradície slovenského ľadového hokeja. Symbolicky je s ním spojený doposiaľ. Jeho trénerom bol profesor Bartošek a Nehera dnes býva na Bartoškovej ulici. Ich skvelý vzor a učiteľ počas vojny pôsobil v ilegalite. Keď poň išlo gestapo, snažil sa ujsť. Skákal z balkóna na balkón. Nedoskočil. Zabil sa...

Ani hokej a mnohostranné športové aktivity nedokázali celkom potlačiť mladícky Otakarov sen - fotografovanie. Najmä, keď sa v centre jeho života ocitla Alenka, ktorá ho potom šesťdesaťročí sprevádzala životom. Jej tváričku, sklonenú nad knihou, ohodnotila porota stredoškolskej fotografickej súťaže ako portrét roka. Cesta k fotografii sa začala.

Pereje vojny

Po maturite Otakar narukoval. Otec medzitým umrel na cukrovku. Oto chcel do armády, vedel, že tam je jeho miesto. Československo, Európa a svet sa ocitli v smrteľnom nebezpečenstve. Z Hitlerovej vôle však medzitým vznikol samostatný slovenský štátny útvar a jeho občania, ak mali český pôvod, museli preč. Rovno z Kutuzovových kasární utekal mladý frekventant vojenskej školy po mamu a na stanicu. Alenkin otec – podobne ako Otakarov – patrili k českým úradníkom, ktorí na samom začiatku republiky nahradili maďarskú byrokraciu. A keďže bol pracovníkom správy železníc, mohli si obe rodiny naložiť do vagóna viac, ako bolo povolených päťdesiat kilogramov na osobu...

Tak sa doslova začala spoločná cesta Alenky a Otakara životom. Otakar v Prahe nastúpil na vysokú školu. Sotva sa prednášky začali, české vysoké školy Nemci zrušili. Zamestnal sa na hospodárskej správe stavebnín, s Alenkou sa vzali, prišli deti a našťastie vcelku pokojne rodina prežila vojnu. Zdanlivo pokojne. Vedľa ich pražského bytu, napríklad, bola garsónka a v nej bývali tri ríšske Nemky, večne nevrlé, sotva odpovedali na pozdrav. Jedného dňa k Neherovcom vtrhla patrola. Prekutali všetko, nenašli nič. Veliteľ si všimol, že z ich terasy vedú ešte jedny dvere. Opýtal sa, čo je za nimi. Otakar odpovedal, že vedľa bývajú tri dámy z Nemecka. Hliadka vtrhla aj ta. A našla v garsónke ukrytých dvoch Židov. Ráno Neherovci počuli z rozhlasu, že ich tri susedy - Nemky v noci popravili.

Myšlienky na vysokú školu musel mladý Nehera po vojne vypustiť z hlavy. Bolo sa treba inakšie zvŕtať, na svet prišli dve malé princezničky a Praha nebola nikdy lacným mestom. On sa však medzitým zaľúbil do stavebných hmôt, najmä do tajomstiev ľahkých a predpätých betónov. Študoval všetko, čo bolo ako-tak dostupné: nemeckú literatúru, poznatky francúzskych laboratórií, náš vlastný výskum. Prefabrikácia, ľahké stavebné hmoty a predpäté betónové konštrukcie napĺňali Neherov svet, takže okrem rodiny a prefabrikátov nezostávalo miesto na také rozkoše, akými boli film a fotografia, aj keď od svokra dostal perfektný Rolleiflex, na tie časy unikátnu mašinku. Už sa nazdával, že fotografovanie bola preň len krásna minulosť. Až raz...

Ministerstvo stavebníctva ho v máji roku 1948 poslalo na Slovensko ako splnomocnenca pre rozvoj prefabrikácie a ľahkých stavebných hmôt. A tiež ako riaditeľa závodu Prefa Sučany.

Bolo práve 1. mája, keď sa pri Váhu vyvalil na lúke neďaleko podniku, ktorý mal od zajtra viesť. Najprv sa len radoval z ticha, vôní a slnka, z toho, že zmizol z pofebruárových pražských bitiek a celého toho špinavého virvaru. Vzápätí sa všetko časom umŕtvené vrátilo - očarenie zo slovenských hôr, keď ich ako študent spoznával na lyžiach i na túrach, tiché splynutie s velebnosťou kraja, aj potreba zaznamenávať túto krásu. Zachova ť jej okamihy. Zastaviť čas.

Lazišťan ako sudička

Ako riaditeľ fabriky považoval si za povinnosť zoznámiť sa s predstaviteľmi obce - richtárom, farárom, riaditeľom školy..., ale aj s osobnosťami neďalekého Martina. Medzi ne patril aj Eugen Lazišťan, vynikajúci fotograf a najmä organizátor fotografie, jej propagátor, nezabudnuteľný redaktor obrazových publikácií vydavateľstva Osveta. Bol to on, čo postrehol schopnosti Otakara Neheru. Sprostredkoval mu styk s editormi pohľadníc, redigoval mu prvé knihy umeleckej fotografie a vymýšľal preňho ďalšie lákavé témy, ktoré potom vychádzali ako reprezentatívne knihy - svedectvá o krásach našej krajiny, ale aj o majstrovstve fotografa.

Na jednej lyžovačke sa Nehera celkom náhodou zoznámil s mladým urasteným mužom a jeho priateľkou. Pri čaji s rumom vysvitlo, že ten fešák je čerstvý inžinier, práve skončil ekonómiu a pre jeho kádrový profil ho už stihli vyhodiť z prvého zamestnania – z Okresného stavebného podniku v Žiline, ba dokonca celú rodinu idú vysťahovať nevedno kam. Nehera si ihneď uvedomil, že im v Prefe chýba ekonóm, ponúkol mládencovi miesto a po čase aj ubytovanie. Tak sa spriatelili dvaja muži, ktorí sa onedlho stali klasikmi modernej slovenskej umeleckej fotografie – Otakar Nehera a Karol Kállay.

Po ôsmich rokoch nádherného života v turčianskej záhradke, v drevenom domci a v okrúžení hôr, prišlo mu ísť vyššie, na povereníctvo v Bratislave. Dlho tu nevydržal. Bol už rok či dva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, zakladajúcou osobnosťou jeho fotosekcie. To mu umožňovalo aj v politickom systéme, v ktorom zamestnanie bolo povinnosťou, ostať na voľnej nohe. Začali sa desaťročia jeho tuláckeho života. Deti už vyrastali, najmladší syn chodil s nimi alebo sa oňho starali už pomaly dospievajúce slečny, manželka sa stala producentkou, asistentkou, skriptkou, navigátorom i manažérom, rodinná volga – a po nej ďalšie autá – sa prispôsobili na nocovanie, varenie, laborovanie, a vyrážalo sa na veľa týždňov do terénu.

Tak vznikla kultová trilógia umeleckých fotografií o Slovensku - od východu po Záhorie, Zvolen a okolie, poetická kniha evokovaná oknami a oblôčikmi slovenských domov a chalúp, nekonečná séria Krajina a ľudia, čarovná publikácia Slovenská zima..., aj vzácny cyklus Tatranskou magistrálou, ktorý Otakar pripravil už so svojím synom Petrom.

Nehera sa ukázal byť majstrom dramatiky slovenských veľhôr, s Martinčekom nedostižným krajinárom, obdivovateľom, ale aj obdivovaným poetom stromov, výtvarníkom, ktorý povýšil detail v prírode na umelecké dielo...

Ešte čosi bolo v Neherovi nedostižné - jeho zmysel pre pohyb. Práve preto sa stal takmer kmeňovým fotografom Lúčnice, Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, reprezentatívneho súboru Lužických Srbov v Nemecku a baletu Slovenského národného divadla. Mnoho domácich a medzinárodných výstav, vari dvadsať veľkých fotografických publikácií, ak rátame aj tie, v ktorých tematickú skladbu doplnili zábermi jeho kolegovia, veľa kníh, na ktorých mal účasť, reprezentatívne katalógy a kalendáre, aj výtvarné práce pre reklamu nášho cestovného ruchu – to sú vizitky človeka, ktorý sa onedlho v obdivuhodnej sviežosti dožíva deväťdesiatky.

„Za to všetko vďačím prírode, s ktorou som intímne nažíval,“ vravieva. A ešte krédu: „Život je krásny!“

Ján ČOMAJ

Späť