Kraj na vrchole zlatého trojuholníka

Slovensko, 19. 2. 2007 (Verejná správa 4/2007)

Podľa vybraných údajov z ekonomických a sociálnych štatistík by sa zdalo, že predseda Bratislavského samosprávneho kraja nemá toľko starostí ako jeho siedmi kolegovia. Ing. Vladimír BAJAN po roku v kresle župana má na stole peknú kôpku úloh i problémov. Ekonomické vzdelanie a manažérske vlohy spojil s dlhoročnými skúsenosťami z parlamentných lavíc a petržalskej radnice. Preto aj rozhovor, ktorý nám poskytol, sčasti prekročil rámec regionálnej samosprávy. Prešli ste z pravého brehu Dunaja na ľavý breh, z čela miestnej samosprávy na čelo regionálnej. Nebolo vám ľúto opustiť viacročné úspešné starostovské pôsobisko v Petržalke?

Nezmenil som región, ani som neopustil Petržalku, len mi k nej pribudlo ešte asi sedemdesiat miest, obcí a bratislavských mestských častí. V Petržalke som získal veľa poznatkov a skúseností z riadenia samosprávy. Pravidelne komunikujem s terajším starostom – mojím nástupcom, lebo jej osud ma stále zaujíma. Mám ju v rámci regionálnej agendy, takže ani „vecne“ som z nej neodišiel.

Na svojom predchodcovi Ľubovi Romanovi ste ocenili jeho iniciatívy na poli kultúry. Tá sa stáva silným magnetom aj pre cestovný ruch, ktorému odborníci pripisujú sľubnú perspektívu. Akú pozíciu hrajú tieto dve prepojené sféry v stratégii samosprávneho kraja?

Kultúra je neoddeliteľnou súčasťou programu riadenia a správy nášho kraja. Úspechy divadiel Aréna a Astorka, dobrý chýr Malokarpatského kultúrneho strediska alebo Malokarpatskej vínnej cesty nielen u domáceho publika, ale i za hranicami, sú dobrým základom, na ktorom sa dá ďalej budovať. Kultúra úzko súvisí s cestovným ruchom, lebo predstavuje kvalitnú programovú ponuku pre hostí, nezávislú od rozmarov prírody.

Samosprávny kraj by mal zohrať vážnejšiu úlohu v rozvoji cestovného ruchu. Chceme sa vymaniť z anomálie, že náš región viac navštevujú a poznajú zahraniční návštevníci než ľudia z iných slovenských krajov. Dôležitou prioritou bude pre nás zblíženie kraja s Bratislavčanmi, odhaliť a otvoriť pred nimi pozoruhodnosti a atraktívne miesta oddychu a zábavy v okolitých obciach a mestách. Sám som objavil nejedno pozoruhodné miesto, zaujímavých ľudí, príťažlivé programy, o ktorých som nevedel, a myslím si, že o nich vie v hlavnom meste málokto. Kultúra v rôznych podobách bude hlavným lákadlom nášho domáceho regionálneho cestovného ruchu a prostriedkom vzájomného poznávania a zbližovania.

Na čom ste postavili propagáciu kraja na nedávnych veľtrhoch cestovného ruchu, napríklad v Utrechte, Viedni, Brne a Bratislave?

Snažíme sa našu ponuku a pozvánku rozšíriť na celý kraj, i keď Bratislava je v zahraničnej propagácii dominantou. Užitočne pritom spolupracujeme s našimi družobnými partnermi v susedných štátoch – s Burgenlandom, Dolným Rakúskom a Juhomoravským krajom, a to v oficiálnej i neoficiálnej rovine.

Radi by sme v tomto roku navštívili nášho nového partnera – Moskovskú oblasť. Myslím si, že tam by sme sa dokázali presadiť práve cez cestovný ruch s ťažiskom na kultúrnych podujatiach. Propagácia kraja stojí na niekoľkých dominantách, ako je napríklad Malokarpatská oblasť s vinárskou históriou i súčasnosťou a mnohostranná atraktívnosť hlavného mesta. Ponuku kraja rozširujeme i o nové prezentačné možnosti, napríklad o cykloturistiku, ktorá skĺbuje aktívny oddych s poznaním a zábavou a práve v našom kraji má výborné podmienky na rozvoj, napríklad v Podunajsku a Pomoraví.

Postavenie Bratislavského samosprávneho kraja je vo viacerých ohľadoch výnimočné, a to nielen tým, že jeho jadrom je hlavné mesto. V čom vidíte ako župan jeho prednosti a možnosti a kde pociťujete určité komplikácie?

Samostatnosť Slovenska, duálny systém verejnej správy a územno-správne členenie vniesli do politiky nový prvok – regionalizmus. Ešte ho len budujeme a cizelujeme – v politickej praxi i vo vedomí ľudí – lebo ho uplatňujeme len druhé volebné obdobie. Má určité špecifiká v porovnaní s inými sférami politiky, najmä u nás vzhľadom na pozíciu Bratislavy v samosprávnom kraji.

Ak je hlavné mesto súčasťou kraja, je pre kraj prínosom, a to nielen z hľadiska koncentrácie výrobných a obchodných kapacít a atraktívnosti pre cestovný ruch. Sú tu sídla ústredných štátnych orgánov, sme blízko ľudí, ktorí reálne rozhodujú o krajine, má vysoko kvalifikované odborné kapacity – od nich môže kraj dostať potrebnú pomoc.

Myslíte si, že sú potrebné nejaké zásadné zmeny v územnosprávnom členení Slovenska a v konfigurácii Bratislavského samosprávneho kraja?

Po šiestich rokoch fungovania súčasného územno-správneho členenia dochádzam k záveru, že nie je dôvod na jeho zmenu, ani na spochybňovanie zmysluplnosti tohto usporiadania. Rovnako nie je dôvod zľahčovať princíp regionalizmu, napríklad tým, že to bola iba jedna z podmienok v prístupových rokovaniach s Európskou úniou. Myslím si, že kompetencie, ktoré samosprávne kraje majú, a činnosť, ktorú vykonávajú, sú také zásadné a typické, že ich navrátenie alebo umelé prerozdelenie by nemalo zmysel. Na druhej strane treba priznať, že samosprávne kraje v prvom volebnom období nepresvedčili o potrebe a náplni regionálnej politiky širokú verejnosť, čo sa odrazilo napríklad aj v nízkej účasti na voľbách do vyšších územných celkov. Preto prioritou nášho úradu, poslancov i mojou osobnou, je pravidelný pracovný kontakt s primátormi a starostami, stretnutia a diskusie s občanmi. Aby sme ich presvedčili, že máme spoločný cieľ a záujem, a že im chceme a dokážeme pomôcť pri riešení každodenných problémov.

Je problematické vytrhávať rozvoj kraja z celoslovenského kontextu, ale prognózu v podobe uceleného strednodobého alebo dlhodobého výhľadu Slovensko ešte nemá. V takejto situácii je možno odvážne plánovať regionálny rozvoj...

Každý samosprávny kraj si vytvoril svoj vlastný strategický rozvojový projekt, ktorý by mal napĺňať v určitom časovom horizonte. Vplýva na to viacero činiteľov. Je to napríklad potreba stabilizovať legislatívu, v prvom rade presne vymedziť kompetencie samosprávneho kraja. Je to aj dôležitý pilier a stabilizujúci prvok regionalizmu, najmä nášho plánovania. Som rád, že sa na Slovensku prikročilo k trojročnému finančnému plánovaniu vo verejnej správe.

Tým, že sme založili združenie samosprávnych krajov SK-8, vyjadrili sme vážne ambície zasiahnuť do rozvoja Slovenska. To nie je náš výmysel, je to pravidlo presadzované Bruselom, aby sa kontinent v budúcnosti stal Európou regiónov. Preto chceme presvedčiť domácu politickú špičku, že spoločný postup regiónov a ich predstaviteľov má svoj význam a prínos. Z tohto pohľadu som rád, že sa pravidelne stretávame s predsedom vlády.

Bratislavsko vnímam ako rušeň nášho regionalistického vlaku. Máme ambíciu postaviť náš kraj na čelo úsilia presadiť regionalizmus v slovenskej politike, lebo máme na to najpriaznivejšie podmienky. Spolieham sa na kolegov stojacich na čele ostatných samosprávnych krajov, že sú natoľko skúsení a rozvážni, že spoločne dosiahneme tento cieľ.

Mohli by sa pozície samosprávnych krajov posilniť natoľko, že by vlastne predstavovali regionálne vlády a predsedovia by mali aj zákonodarnú iniciatívu?

Ja si myslím, že vývoj v Európe ide týmto smerom. Stačí sa pozrieť k českým susedom, u ktorých neexistuje krajská štátna správa. Jednoducho je to zlúčené a okrem toho aj postavené na inej báze než u nás. Na čele samosprávy a štátnej správy je hajtman s tým, že riaditeľa úradu mu menuje minister vnútra. Tým je zabezpečený prenos rozhodnutí a činností, ktoré predtým mali v kompetencii krajské úrady.

Zámožnejší Bratislavčania a prišelci z iných končín Slovenska dávajú prednosť bývaniu a rekreácii v okolitých mestečkách a obciach. S tým súvisí aj tvorba územných plánov. Váš úrad sa napríklad rozhodol pomôcť štrnástim obciam vypracovať takéto plány. Počíta sa v nich v rámci budovania komplexnej infraštruktúry aj so zvýšeným pohybom osôb, teda s verejnou hromadnou dopravou aj individuálnou dopravou medzi hlavným mestom a novými vidieckymi obytnými súbormi?

Územný plán Bratislavského samosprávneho kraja vznikol na základe uznesenia vlády niekedy v deväťdesiatych rokoch. Ešte ich spracovali krajské úrady a schvaľovala vláda. My sme potom už išli do detailov, určili sme priority tohto územia i jednotlivých miest a obcí. Samozrejme, aj mestá a obce si vypracovali svoje územné plány, na základe ktorých vykonávajú viaceré svoje kompetencie. Naším cieľom je zladiť jedny i druhé, ale nie vždy sa nám to darí. Typickým príkladom je doprava.

Mestá a obce privítali a umiestnili investorov, u nás v kraji predovšetkým pôsobiacich v oblasti logistiky, dopravného a skladového hospodárstva. Problém nastáva vtedy, keď prídu s návrhom polmiliardovej investície a prekvapia nás tým, že žiadajú vybudovať okolo nej infraštruktúru, najčastejšie prístupové cesty. Tak to bolo napríklad vo Viničnom pri Senci, kde sa umiestnila logistika za niekoľko sto miliónov korún a podmienkou investora bolo dobudovanie dopravnej infraštruktúry. Tá však zostala na našom krku. Preto chceme presvedčiť samosprávy, aby pri rokovaní s potenciálnymi investormi počítali aj s dopravnou infraštruktúrou vo vlastnej réžii. Podobne je to aj s výstavbou celých obytných komplexov. Mesto alebo obec vybuduje na voľnej parcele niekoľko sto domov, ale vôbec nepočíta s tým, ako sa budú dopravovať ich obyvatelia do práce, do školy, za službami a nakoľko zaťažia miestne komunikácie. Potom sa stáva, že prístupové cesty do Bratislavy, napríklad od Šamorína, Mostu pri Bratislave, ale i od Senca a Záhoria sú ráno a popoludní prepchaté autami.

S dopravou úzko súvisí cestné hospodárstvo. Viacerí vaši kolegovia na čele samosprávnych krajov závidia bratislavskému miernejšie a priaznivejšie klimatické podmienky, ale aj celkove lepší stav ciest druhej a tretej triedy. Majú na to dôvod?

Na rozdiel od iných krajov sme dostali od štátu veľa cestných komunikácií, ktoré ležia na majetkovo nevysporiadaných pozemkoch. Tie nemôžeme zaradiť podľa pravidiel Európskej únie do europrojektov. Opravu cestnej siete musíme riešiť iným spôsobom. Dali sme si vypracovať štúdiu, ktorá odhadla cenu opravy celej našej cestnej siete na viac ako tri a pol miliardy korún.

Potrebujeme odčleniť tranzitnú dopravu od hlavného mesta. To sa nám ukazuje ako najvážnejší problém, preto považujeme za prioritu výstavbu obchvatu Bratislavy. Pomohol by nový cestný most, lokalizovaný kdesi pod Slovnaftom, pri Rovinke, aby odklonil najmä kamiónovú dopravu smerom do Maďarska a Rakúska. Veď štyridsať percent bratislavskej dopravy predstavuje tranzit.

Pokúsime sa presvedčiť vládu, aby tento projekt zaradila medzi dopravné priority, hoci zrejme narazíme na námietky, prečo majú ísť financie vždy len do Bratislavy. Zdôrazňujem, že obchvat nie je určený pre Bratislavčanov, ale pre potreby celého Slovenska. Stačí si len uvedomiť, čo všetko sa bude tranzitom voziť len zo žilinskej a trnavskej automobilky a od ich subdodávateľov. To budú stovky ťažkých kamiónov, na ktoré Bratislava nie je pripravená. Ťažko zvláda už súčasnú hustotu nákladnej dopravy po mestských komunikáciách.

Ďalší problém sa ukazuje po dramatickom zvýšení ceny diaľničných známok pre nákladnú dopravu. Nákladné autá jednoducho zídu z diaľnic a budú doslova drviť naše cesty druhej a tretej triedy, križovať mestá a obce, ktoré nie sú uspôsobené na takú záťaž a frekvenciu.

Pred pätnástimi rokmi ste spolu s ďalšími poslancami priniesli prvopis Ústavy SR na slávnostný podpis. Jej obsah bol už niekoľko ráz inovovaný, ale znovu sa volá po jej hlbokej revízii a niekedy aj po novej ústave. Myslíte si, že dozrel na to čas?

Osobne si myslím, že ten rámec ústavy stačí na fungovanie samostatného štátu. Viac chýb a nedostatkov vidím v následne prijatých ústavných zákonoch. Z pohľadu samosprávy nevidím nejaký dramatický dôvod otvárať základný zákon krajiny. Sú to len detaily, ako je napríklad pomenovanie predsedov samosprávnych krajov, o ktorom sa diskutovalo v minulom roku. Alternatívny a sympatickejší historický názov „župan“ nemá oporu v ústave, ale to nie je zásadný problém.

Časom sa možno dostaneme k potrebe zmeniť systém parlamentnej demokracie, napríklad k vytvoreniu druhej komory parlamentu, k väčšej zastupiteľnosti regiónov, čo by nás ako samosprávu zaujímalo.

Kriticky ste sa vyslovili k priebehu reformy verejnej správy, predovšetkým k spôsobu prenesenia výkonov štátnej správy na samosprávu. Aké disonancie pociťujete na vašej riadiacej úrovni?

Kriticky som sa vyjadril predovšetkým k tomu, že prestala odborná diskusia o tom, kam má dospieť. Treba začať vlastne tým, či ešte vyhovuje zákon o obecnom zriadení prijatý ešte v roku 1990. Okrem toho mám pocit, že štát rezignuje na niektoré funkcie a výkony aj tam, kde je na to povolaný i vybavený. Prehadzuje na nás nielen tie kompetencie, ktoré dokážeme vykonávať lepšie a efektívnejšie, ale aj tie, ktoré považuje za nepríjemnú záťaž. To je neprijateľný postup.

V súčasnosti pociťujeme potrebu koordinovať pokračovanie reformy verejnej správy, ale exekutíva teraz takýto orgán nemá. Výsledkom je rozháraná diskusia o zachovaní, či zrušení krajských úradov a krajskej štátnej správy vôbec. Premiér vyhlásil tento zámer za politickú prioritu a reakcia ministerstva vnútra je rozpačitá. Keďže nikto proces reformy nevedie, objavujú sa pokusy jednotlivých rezortov posunúť ju svojským smerom. Typickým príkladom je nezvládnutie procesu financovania neštátnych školských zariadení. Pôvodné rozhodnutie bolo veľmi nešťastné a vláda sa ho snažila napraviť tak, že schválila spolufinancovanie. Okrem toho presúvanie kompetencií nie je dostatočne finančne pokryté, a to dokonca ani na úrovni bývalých nákladov štátnej správy. Príkladom je financovanie výkonov podnikov Slovenskej autobusovej dopravy vo verejnom záujme. Je najvyšší čas si spoločne sadnúť a dohodnúť sa, ako ďalej pokračovať v reforme.

Pociťujú problém nedostatku kvalifikovaného výkonu prenesených právomocí aj malé obce v Bratislavskom kraji?

Toto je skutočne mimoriadny problém a netýka sa len prenesených právomocí, ale aj originálnych kompetencií. Princípom prenesených kompetencií je predstava, že štát ich zveruje samospráve aj s patričnými financiami preto, lebo ich dokážu vykonávať lepšie a efektívnejšie. U nás si objednal vedenie agendy stavebných úradov, správu školských zariadení, vlastne niekoľko stoviek kompetencií. Na druhej strane štát rezignoval na školenie, odbornú prípravu pracovníkov, ktorí túto činnosť vykonávajú. Zjednodušil si úlohu tým, že druhostupňový odvolací orgán je krajský úrad alebo ministerstvo. To považujem za vážnu chybu, pretože obsluha občana nemá patričnú kvalitu.

Zdalo by sa, že Bratislava a jednotlivé mestá v kraji predstavujú dostatočné personálne zázemie na kvalitný výkon samosprávy aj v malých obciach. Nie je to tak. Aj my tam máme problémy, lebo mladí ľudia nevidia vo verejnom sektore ani sociálnu, ani odbornú perspektívu. Nevieme ich stabilizovať, ani primerane odmeniť a nie sme pre nich dosť atraktívni. Tých nepriaznivých faktorov je viac. Práve tento problém by mala zásadne riešiť pripravovaná komunálna reforma ako ďalšia etapa reformy verejnej správy. Systém niekdajších strediskových obcí sa asi nevráti, ale zriaďovanie spoločných úradov alebo výkon určitých kompetencií pre viacero obcí a miest na jednom mieste bude asi nevyhnutný nielen kvôli efektívnosti, ale i kvôli kvalite.

Nemalo by byť vzdelanie a určitý prehľad o fungovaní samosprávy už predpokladom na kandidatúru do volieb? Nie je kritérium trvalého bydliska – aj to je však šikovne obchádzané – príliš málo na voľbu primátorov a starostov?

Ústava dáva základný rámec volieb - aj do samosprávy. Podmienka veku, bezúhonnosti, trvalého bydliska – tých kritérií je skutočne málo. Bolo by treba pouvažovať nad doplňujúcimi kritériami. Napríklad kritérium trvalého bydliska považujem už za prekonané. Primátorom alebo starostom by sa mal stať človek s manažérskymi vlohami, schopný spoľahlivo organizovať chod celého úradu i samosprávou riadených organizácií. Od neho bude v mnohom závisieť aj prosperita obce, či dokáže získať investície, efektívne narábať s majetkom, spojiť záujmy verejného a súkromného sektora alebo aktivizovať občanov. Samospráva už dnes spravuje viac ako štvrtinu štátneho rozpočtu. To sú stovky miliárd korún, s ktorými treba odborne nakladať.

Aj vzdelanostné kritériá by mali byť iné. Nie je dobré, ak si v niektorých obciach zvolili na čelo ľudí, ktorí nemajú ani základné vzdelanie. Paradoxne majú riadiť školu, ktorú sami nevychodili.

Okrem toho treba zmeniť aj počet kompetencií v malých obciach, kde ich objektívne nedokážu v plnom rozsahu vykonávať. To sa už osvedčilo pri vedení matrík, ktoré sú umiestnené na 900 miestach, čiže nemá každá obec svoj matričný úrad. To obmedzenie počtu kompetencií by sa malo začať u tých zhruba stopäťdesiatich obcí, ktoré majú menej ako sto obyvateľov. Potom treba diskutovať o tom ako ďalej, či dobrovoľne alebo na impulz štátu zlučovať výkon kompetencií a tak ďalej.

Žiada sa aj osveta medzi občanmi, aby tieto nové požiadavky pochopili. Veľmi rozšírený je vo verejnosti názor, že poslanci parlamentu, ale i samosprávy, rovnako aj primátori a starostovia by mali vykonávať svoj mandát len jedno, maximálne dve volebné obdobia. Jednoducho nepriznávajú týmto funkciám atribút profesionalizmu. Ani pre mesto a obec nie je výhrou, ak má každé štyri roky iného primátora a starostu alebo od základu nové zastupiteľstvo. Rozvojové plány samosprávy majú spravidla dlhodobý charakter, minimálne na dve – tri volebné obdobia. Začínať vždy znovu, revidovať predchodcu je nenahraditeľná strata času a tempa, ale i dôvery občanov a inštitúcií. Mám aj svoju osobnú skúsenosť, že viacero úspešných projektov v Petržalke sa mi podarilo uzavrieť až v druhom volebnom období, čiže určitá kontinuita musí byť, ak chceme veci spravovať zodpovedne.

Pri svojom nástupe do úradu ste za mimoriadne dôležitú úlohu označili napojenie regiónu na európsku politiku a využívanie dotácií z eurofondov. Ako vidíte situáciu po roku?

Na prvé miesto sme postavili odstraňovanie regionálnych disparít. Zdá sa však, že sa niekedy od tohto strategického smeru odkláňame. Napríklad uznesenie vlády zo 6. decembra 2006 výrazne znížilo participáciu regiónov, vyšších územných celkov na rozdelení a využití plánovaných prostriedkov. Chceme o tom veľmi vážne rokovať s našou exekutívou, ale aj v Bruseli vo Výbore regiónov.

Dôvodom na znepokojenie je počet operačných programov – spolu je ich jedenásť. Niektoré programy, napríklad zdravotníctvo, ťažko prejdú v navrhovanej podobe negociáciou v Bruseli. Bratislava má svoj vlastný operačný program v rámci schválenej jedenástky, ale očakávame, že sa nám čosi ujde aj z iných programov, najmä na dopravu, životné prostredie, sociálne potreby.

U nás na úrade, ale i v mestách, obciach a regionálnych rozvojových agentúrach sa usilujeme pripraviť také projekty, ktoré prinesú vysokú pridanú hodnotu k vynaloženým prostriedkom. Napríklad Regionálnu rozvojovú agentúru Senec – Pezinok už tretí rok vyhlásili za najlepšiu spomedzi tridsiatich dvoch na Slovensku.

Teraz sme sa sústredili na niekoľko typov projektov. Chceme zlepšiť celkovú infraštruktúru v kraji, pričom sa budeme snažiť získať podporu nielen zo štrukturálnych fondov, ale aj z ďalších okolo tristo fondov Európskej únie. Študujeme aj možnosti, ktoré ponúka Nórske kráľovstvo a po nedávnom referende aj Švajčiarsko. Spomínam to preto, lebo Bratislave pripadlo z financií v Národnom strategickom referenčnom rámci len jedno percento, ak do toho nezahrniem tristo miliónov eur na vedu a výskum, z ktorých väčšinu asi dostane Slovenská akadémia vied, jej ústavy a pracoviská, ako aj vysoké školy v našom kraji.

Profesor Ivanička vydal v roku 2000 publikáciu, v ktorej vyzdvihol priaznivé predpoklady dynamického rozvoja Bratislavy a jej okolia, okrem iného aj vo väzbe na regióny u našich susedov – Dolné Rakúsko, Juhomoravský kraj a Győr-Šopronskú župu. Ako prijímate jeho dlhodobú víziu ako regionálny politik a ekonomický odborník?

Nielen on, ale aj štúdia OECD pri porovnávaní regionálnych zoskupení osobitne vyzdvihla perspektívnosť a strategické postavenie známeho „zlatého trojuholníka“ Viedeň – Budapešť - Bratislava v strednej Európe. Našou povinnosťou je nielen chváliť sa týmto konštatovaním, ale ho plne uviesť do života. Myslím si, že už sa rodia projekty, ktoré by mali túto myšlienku naplniť. Už sme o tom diskutovali s maďarskými partnermi v Šoproni, ale i s hajtmanom Juhomoravského kraja.

Našou ambíciou nebude vybudovať nejaký ohromný priemyselný aglomerát v tomto priestore, ale sústrediť v ňom vedecký výskum a prípravu progresívnych technológií, tak ako Američania stvorili Silicon Valley. Neskrývame jeden pred druhým, že si niekde aj konkurujeme a na každej strane už podnikli nejaké kroky, napríklad v Brne a Budapešti. My sme diskutovali s podpredsedom vlády Dušanom Čaplovičom o projekte Eurovalley – postaviť zónu vedy a technológie, v ktorej by sa v časovom horizonte pätnástich - dvadsiatich rokov skoncentrovalo okolo dvadsaťtisíc ľudí. Boli by to pracoviská Slovenskej akadémie vied aj nová Slovenská technická univerzita s celým potrebným materiálno-technickým zázemím. Bratislava je centrom vzdelania, je aj centrom politickým a hospodárskym, takže by mohla generovať budúcnosť Slovenska. Doba zakladania veľkých priemyselných investícií, napríklad automobiliek, je už za nami. Naším rozvojovým prvkom vzhľadom na nedostatočné energetické kapacity a surovinové zdroje môžu byť len špičkové technológie, cestovný ruch a podobne. O týchto projektoch, ktoré by mohli naštartovať ďalší rozvoj Bratislavského kraja, už odborníci diskutujú. Podobu reálneho politického programu by mali dostať čo najskôr.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť