Obec žije podľa vlastného kalendára

Slovensko, 5. 3. 2007 (Verejná správa 5/2007)

Ešte pred druhou svetovou vojnou stál na mŕtvom ramene Váhu rad funkčných vodných mlynov. Pripomínajú ich už len obrazy miestneho insitného maliara Jozefa Lipovského. Mlyny odišli dolu vodou ako minulosť. Šoporňa sa vďaka podkladom z rukopisnej pozostalosti rodáka a učiteľa Alexandra Grilla dočkala z pera Ľudovíta Čutríka a ďalších autorov komplexnejšieho pohľadu na 750. výročie prvej dejinnej zmienky. Aj osobitných publikácií o vysťahovalectve za oceán alebo do vyspelejších krajin Európy. Vysťahovalcov nebolo málo. Dodnes sa jedna štvrť v domácom jazyku nazýva Argentína, kde bolo vraj viacero domov postavených práve z peňazí posielaných z cudziny.

Keď sa v horúcom lete roku 2001 konali oslavy spomínaného výročia, ožila obec pestrosťou krojov, zvykov, pamätníkov, ale aj zvedavcov z radov mladej generácie, ktorým už mnohé nehovorilo takmer nič, a preto boli radi, že sa čosi dozvedeli. Dnes už vysťahovalectvo nie je také výrazné ako ešte za prvej republiky. Starosta obce Stanislav Kiš položartom hovorieva, že Šoporňa je pupkom okolitého sveta, lebo autobusové spojenia zabezpečujú plynulú a dostatočnú prepravu do Serede, Šale, a prepojenie diaľnicou do Bratislavy, Trnavy či Nitry. Veľa mladých denne cestuje za prácou až do Bratislavy. Z veľkých pracovných príležitostí ubudla seredská Niklová huta, ktorá stojí desať kilometrov od obce. V areáli kedysi známej fabriky je dnes niekoľko desiatok súkromných prevádzok. A vonku nelichotivý pomník zašlých čias – skládky fabrického odpadu.

Ešte pred novembrom 1989 ľudia pracovali najmä v poľnohospodárskej sfére, v rastlinnej i živočíšnej výrobe miestneho JRD. Aj tu sa v priebehu niekoľkých rokov situácia zmenila. Veľa pôdy sa vrátilo do súkromných rúk, hoci, ako hovorí starosta, mnohí by ju najradšej vrátili, lebo obrábanie pôdy dnes je odlišné ako pred niekoľkými desaťročiami. A tak nástupca JRD, eseročka Agricola aspoň čiastočne spĺňa predstavy o farmárskom hospodárení, ako aj viacerí súkromne hospodáriaci roľníci s väčšou hektárovou výmerou. Ale etablovali sa tu už aj priemyselnejšie prevádzky - Kameňolomy a štrkopiesky na Štrkovci, eseročka Dipex (lamináty) a ďalšie prevádzky. Starostovia mnohých obcí sa sťažujú na odchod mladých do mesta za prácou, ale Šoporňa podľa starostu Stanislava Kiša mala v roku 2001 pri poslednom sčítaní 4122 obyvateľov, kým v roku 1991, keď ich bolo 3957. Nie je to mohutný nárast populácie, ale rozhodne je a rozvoj obce sľubuje ďalšie pracovné príležitosti v najbližších rokoch.

Starosta je päťdesiatnik, ktorý má z komunálnej sféry svoje nezameniteľné a nie vždy najlepšie skúsenosti. Odolal i korupcii, na ktorú ho pred dvomi rokmi navádzal vtedajší krajský prednosta Pozemkového úradu v Trnave. Ten nedávno nastúpil výkon trestu, keď sa prihlásil až z maďarského Györu. Starosta Kiš vedie obecné zastupiteľstvo už štvrté volebné obdobie od roku 1991, s výnimkou rokov 1998 – 2002. V decembrových voľbách mu dalo hlas vyše štyridsať percent zúčastnených voličov spomedzi piatich kandidátov.

Na Vránovo prileteli krkavci

Podľa lokalizačnej a objemovej a štúdie v najbližších rokoch v katastri obce vyrastie Logistické stredisko ALDI Šoporňa. Zastavaná plocha bude 71 tisíc štvorcových metrov. Pokiaľ ide o prácu, poskytne ju logistické stredisko pre takmer stovku zamestnancov na plný úväzok a sto päťdesiatim na čiastočný.

V súčasnosti v obci pracuje pol stovky uchádzačov o zamestnanie na aktivačných prácach. Približne toľko je ešte nezamestnaných, ale nie každý má záujem o prácu. Obec má schválený Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja do roku 2014. V budúcnosti sa v ňom ráta napríklad s prebudovaním bývalej budovy školy na akúsi formu hospicu, kde by mohli žiť ľudia, o ktorých sa nemá kto starať. V kaštieli blízkej osady Štrkovec, ktorá patrí k Šoporni, už roky funguje Domov sociálnych služieb pre deti a dospelých. Kedysi to bol veľkostatkársky majer a v kaštieľskom parku sa prechádzalo len panstvo. Z niekdajšej rezidencie statkára Vránu v obci vznikol Klub dôchodcov. Predtým bola v týchto priestoroch materská škola. Klub dôchodcov má svoj program, organizuje posedenia, výlety, starosta tu prijíma spoluobčanov, ktorí sa dožili životného jubilea. Aj to je forma stmeľovania a uctenia si rodákov. V máji starosta prijíma občanov – päťdesiatnikov, v októbri sedemdesiatnikov. Aj to je pevná súčasť kalendára obce.

Rub tejto mince predstavujú pozemky, ktoré Vránoví dedičia reštituovali. Tam, kde boli pred rokmi obrábané vinice, sú dnes polia zarastené burinou. Nič sa tam nestavia, ani nesadí. Škoda!

Portréty dávne i nedávne

Popri hlavnej ceste smerom na Šaľu vyrástla ešte pred novembrom 1989 osemnásťtriedna moderná budova školy pre 540 žiakov. V súčasnosti časť z nej prebudovali nákladom 3, 6 miliónov korún na predškolské zariadenie, ktoré patrí najmenším. V základnej škole sa učí 370 detí. Okrem riadneho vyučovacieho procesu sa vzdelávajú v športových, kultúrnych, informatívnych a jazykových krúžkoch. V priestoroch školy je galéria Antona Dubrovského, rodáka-maliara, ktorý bol žiakom Maxa Švabinského a nedokončil štúdiá len preto, lebo musel narukovať do slovenskej armády. Bol to skvelý portrétista a originály niektorých podobizní M. Rúfusa, J. Smreka, J. Cikkera, E. Suchoňa alebo miestnych učiteľov či lekárov sú v majetku obce. Popri už spomínanom insitnom maliarovi Jozefovi Lipovskom v obci vyrástol akademický maliar Anton Galko, o generáciu mladšia Božena Lipovská, niekdajší člen Divadla Andreja Bagara v Nitre František Kabrhel, základnú školu tu skončili dnes dvaja vysokoškolskí profesori z oblasti chémie a farmácie – A. Príbela, J. Čižmárik. Matka prvého z nich sa vlani dožila stoprvých narodenín. Miestna organizácia Matice slovenskej navrhla pred niekoľkými rokmi vedeniu obce, aby poctila titulom Čestného občana Šoporne spisovateľa Ladislava Ťažkého. Nestor slovenskej literatúry si poctu prevzal a pravidelne medzi spoluobčanov chodí. Je to v histórii prvý čestný občan obce. Samozrejme, že pri každej slávnostnej príležitosti sa prezentuje niektoré z telies, ktoré sa usilujú o zachovanie miestneho bohatého folklóru tanečného či speváckeho. Detský folklórny súbor Važinka alebo spevácke skupiny Klubu dôchodcov a Únie žien udržiavajú kontinuitu s ľudovou tradíciou. Oberačky, októbrová dyňa (nie Halloween!), Vianoce, fašiangy, každoročne oslavované podujatie Na muziku s batoškom, Veľká noc, stavanie mája, Obecný deň, hody. To sú len viaceré základné každoročné akcie ako v prírode tak v živote obce.

Už dávno sa dievčence nevydávajú s partou na hlave, ale na výšivkách, ktorých tradíciu zaviedli Anna Švihoríková, jej dcéra, zostávajú výjavy z minulosti ako keby sa dodržiavali dodnes. Živá je aj paličkovaná čipka, prezentuje sa najmä na pravidelných výstavách.

Ochotnícke divadlo malo kedysi zvuk. V súčasnosti sa o slovo hlásia skôr malé javiskové formy ako ich prezentujú matičiari s deťmi základnej školy s materskou školou alebo Divadlo Bez rozdielu. Televízia a množstvo programov urobili aj tu svoje. Staršie generácie s obľubou naštudovávali hry klasika Ferka Urbánka a premiéra bola vždy udalosťou. Raz hasiči, inokedy učitelia vystúpili na dosky, „ktoré znamenajú svet“.

Spolky nie sú čertove volky

Ľudia rovnakých záľub sa odjakživa spolčovali a vymieňali si názory. Alebo sa spolčovali, aby si pomohli pri živelných pohromách. Preto bol v obci vždy vážený dobrovoľný hasičský zbor, lebo o požiare nebola núdza a dobrovoľníci zachraňovali neraz doslova strechu nad hlavou. Ako kuriozitu možno uviesť, že v hasičskej zbrojnici bol v päťdesiatych rokoch 20. storočia prvý televízor. Ale vážnosť si zaslúži aj záhradkársky zväz, ktorý sa zviditeľňuje výstavami ovocia, zeleniny a kvetov, najnovšie aj odrodových vín. Už dávno to nie sú samorodáky a oteláky, ktoré sa pestovali a na jeseň plnili červeným či zlatistým mokom pivnice.

Váh bol odjakživa nielen na letné kúpanie, ale aj na chytanie rýb. Nebolo vari chlapca, ktorý by nebol túto záľubu vyskúšal. Možno aj preto je dnes rybárska organizácia v dedine najpočetnejšia. Má okolo 350 členov aj z priľahlých obcí. Susedia – Patania vždy závideli Šoporňanom Váh, ale ničivé povodne z minulosti už nie. Regulovaný Váh a nedokončená „priehrada“ lákajú rybárov aj z väčšej diaľky. V lete vyrastú pri vode desiatky stanov a trpezliví rybári čakajú na svoj úlovok. Do Váhoviec na druhom brehu premávala kompa a na člnoch prevážali aj seno z jednej strany Váhu na druhú.

Samozrejme, človek poľuje vo vode, ale aj na zemi či vo vzduchu. Poľovníci organizovali nielen poľovačky najmä na zajace a bažantov, ale aj zábavy s chýrečným gulášom z diviny.

„ŠKŠ Šoporňa, to sme my“. Tak sa kedysi začínala športová hymna šopornianskych futbalistov. Nedeľa vtedy znamenala predpoludním účasť na omši v rímskokatolíckom kostole, po nedeľnom obede účasť na ihrisku pri Váhu, kde si merali domáci futbalisti sily so súpermi. V súčasnosti nemá futbal tú zašlú slávu, ale nastupujúca generácia je prísľubom zlepšenia. Aktivity sú však nielen na zelenom trávniku. Tradíciou sa stal Memoriál Teofila Švihoríka, beh Šopornianska dvanástka, pinpongové zápolenia. Športovci sa tradične zúčastňujú na organizovaní augustových hodových zábav, ktoré trvajú celý víkend.

Šopornianske noviny sú pravidelný miestny informačný spravodaj, ktorý už osem rokov vydáva obec a zadarmo distribuuje do domácností. Nájdete v ňom takmer všetko – od správ z rokovania zastupiteľstva a spoločenskej kroniky až po správy o činnosti jednotlivých spolkov. Najaktuálnejšie oznamy ešte stále patria do kompetencie miestneho rozhlasu, ale Šopornianske noviny sú už modernou formou písanej a obrazovej kroniky života obce. Ba zachytáva ho aj moderná multimediálna technika.

Späť