Z lakoviek mu nikdy netrčala slama

Slovensko, 4. 4. 2007 (Verejná správa 7/2007)

Dlhé desaťročia bol ozdobou a skvelým reprezentantom našej prvej národnej činohernej scény. Patril medzi tých hercov, ktorých režiséri obsadzovali do úloh hrdinov, do postáv romanticko-vznosných či tragicko-patetických, ale aj postáv myšlienkovo a mysliteľsky náročných. Sotva by sme z obdobia, keď bol Mikuláš Huba v zenite, našli iného herca, ktorého tvorivá línia by v bohatej palete kreácií vykazovala takú kontinuitu a štýlovú jednotu, kompaktnosť a typovú vyhranenosť. Keď nás pred viac ako dvadsiatimi rokmi opustil, vo veku, keď sa ešte neodchádza – veď mal len šesťdesiat sedem rokov – jeho generačný súputník, novinár, kritik a prekladateľ Gabriel Rapoš o ňom napísal: „Posledný slovenský rytier romantický, recitátor štúrovský i rúfusovský, herec stoviek tvárí a osudov, človek ustavične hľadajúci kontakty s ľuďmi, pokorný v umeleckom samospaľovaní, ale hrdý sluha Tálie – odchádza. Chýr o jeho smrti nás ranil bleskom.“

Vtedajší riaditeľ Slovenského národného divadla Ján Kákoš pri rozlúčkovom prejave nad jeho rakvou vyslovil aj takúto otázku: „Kto to vlastne od nás odišiel? Juro Jánošík, Hernani, Rómeo, Karol Moor, Viliam Tell, či niektorý z ďalších romantických hrdinov mladosti našej i mladosti slovenského divadelníctva? Ktorú z postáv pripomenúť, aby sme ňou nezatienili ďalšie? Haimona z Antigony, Miša z Bačovej ženy, Kreona z Oidipa, Grófa Richarda z Tanca nad plačom, Dona Juana, Borisa Godunova či Herca z Gorkého hry Na dne?“

Z generácie prvolezcov

Huba patril do generácie hercov, ktorí koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov posilnili rady našej reprezentačnej činohry. Okrem Hubu to boli aj F. Dibarbora, P. Bielik, M. Prechovská, V. Záborský, J. Pántik, F. Zvarík, G. Valach, L. Chudík a ďalší. Práve s týmito hercami dosahovali naši významní režiséri tých rokov – Janko Borodáč, Ferdinand Hoffmann a Ján Jamnický viaceré prenikavé umelecké výsledky pri inscenovaní tak svetovej klasiky, ako aj modernej súčasnej svetovej i slovenskej dramatiky. Pri smerovaní nášho divadla k modernému javiskovému prejavu bola to generácia prvolezcov. Patril k nim aj Mikuláš Huba, hoci v jeho prípade má toto označenie aj iný symbolický význam. Huba totiž v študentských rokoch holdoval horolezectvu v Tatrách a tejto vášni zostal verný ešte dlhé roky potom. Aj keď sa za renomovaného horolezca nepasoval, svoje rozhodnutie stať sa hercom neraz porovnával s pocitmi športovca pri zdolávaní prekážok nad priepasťou.

Po maturite na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi prišiel začiatkom októbra 1937 do Bratislavy a zapísal sa na štúdium práva. V tomto ako poslušný syn plnil rodičovské želanie. Tajná túžba ho však viedla do Slovenského národného divadla za šéfom činohry Jankom Borodáčom, ktorému sa predstavil, zarecitoval a vzápätí dostal ponuku na angažmán s podmienkou, že si doplní vzdelanie na Hudobnej a dramatickej akadémii. Na skúšku dostal záskok v predstavení Hviezdoslavovho Herodesa, a to hneď v dvoch rolách – Starca pri studni a Posla. V decembri už dostal samostatnú rolu Fešáka v Lenormandovej hre Divadlo bude žiť. To je zároveň začiatok dlhého súpisu postáv, ktoré vytvoril na doskách SND a postava „fešáka“ svojím zjavom i spôsobmi akoby nadlho určila hubovský typ: muži krásni zjavom a ušľachtilých spôsobov boli dlho jeho hereckou doménou. Druhá Hubova úloha bol Pišta v Stodolovej komédii Veľkomožní páni. Postavu alternoval s Jánom Jamnickým. Začiatočníkovi sa len zriedkavo ujde taká pocta – alternovať s protagonistom. Napovedá to, že Huba stúpil na dosky, čo znamenajú svet, veľmi sebaisto. Mal dôveru šéfa, režiséra, kolegov a od debutu v úlohe spomínaného Fešáka aj obľubu obecenstva. Máloktorý zo slovenských hercov vykročil tak rázne a strmo.Už v druhej sezóne po angažovaní patril dvadsaťročný mládenec medzi najpopulárnejších a najobsadzovanejších hercov. V tom čase bol navyše jediným kandidátom na veľké hrdinské a milenecké úlohy, stal sa „tenorom“ súboru SND na začiatku štyridsiatych rokov. Isteže, na javisku neraz musel stvárniť aj typovo iné postavy, napríklad hrdinov slobodomyseľných a slobodumilovných, ale aj zjavných či skrytých diktátorov, ktorí nosili masku rozšafnosti či demokracie. Hubovi však pri stvárňovaní takýchto postáv viac svedčil romantický plášť ako civilný oblek nášho súčasníka. Keď sa ho raz novinár v interview opýtal: „Ste romantik?“, odpovedal: „Mal som rád svojich romantických hrdinov. Hernaniho – toho zo všetkých najviac. Napokon romantizmus nám konvenuje aj tým, že sú nám rozprávky a legendy a mýty blízke, aj že sme patetici. Racionalizmus a romantizmus – myslím, že k čomu človek inklinuje, je vždy determinované výchovou, prostredím. V našich prazákladoch je vždy ešte nejaká staršia kultúra – náboženská v rodine, prostredí... My sme boli luteránska rodina, to je asi to racionalistické, na katolíckej dedine – z toho ten pól romantický“.

V premenách času a štýlu

V Hubovom registri nachádzame aj postavy, ktoré dlho vzdorovali času i hercovmu veku. Ich kostým si obliekal v mnohých nových naštudovaniach. Príkladom je postava Grófa Richarda vo Zvonovom Tanci nad plačom. Zahral si ho v rokoch 1943, 1957 a 1969. V inscenácii Tanca nad plačom sa predstavil aj v Paríži v Divadle národov v roku 1970.

Tak ako roky šli, menil sa aj charakter, ale aj herecké stvárnenie postáv. Pátos, veľké gestá, veľké city a účinok impozantného mladíckeho zjavu M. Huba postupne nahrádzal vnútorným stíšeným prejavom a čoraz hlbšou a prekreslenejšou premenou hereckého štýlu. Dokazoval to na veľkom počte postáv tak svetovej dramatickej klasiky, ako aj modernej zahraničnej drámy a rovnako pri uvádzaní diel slovenských autorov. Jeho herecké majstrovstvo zaskvelo sa trebárs v hrách Júliusa Barča-Ivana, Ivana Stodolu, Štefana Králika, Petra Karvaša, Leopolda Laholu, Ivana Bukovčana, Osvalda Zahradníka či Jána Soloviča. Napokon ani salónne postavy neboli Hubovi cudzie a nikdy mu z lakoviek netrčala slama. Taký bol jeho Profesor v Králikovej hre Krásna neznáma (1976) či Anton Wodziński v Iwaszkiewiczovej hre Leto v Nohante (1981).

Takmer generačnou rovesníčkou Mikuláša Hubu bola Mária Kráľovičová, po niekoľko desaťročí jeho vytrvalá a neúnavná herecká partnerka. Na toto herecké „manželstvo“ si takto spomína: „Vytvorili sme spolu "večné dvojice" v hrách Moliéra, Shakespeara, Schillera, aj Romaina Rollanda a Nazima Hikmeta. Bol a ostal mojím Rómeom pod balkónom i v hrobke, bola som jeho princeznou Širin, pre ktorú sekal desaťročia do skál on, Ferhád, a bola som po celé dve sezóny, od súmraku do polnoci krehkou Amáliou, milou vodcu Lúpežníkov, milovanou toho šarmantného, krásneho, ušľachtilého zbojníka Karola Moora...“.

Výrazný aj na filmovom plátne

Najmä v prvých povojnových rokoch, keď sa rodila mladá slovenská národná kinematografia, vytvoril Mikuláš Huba niekoľko zaujímavých postáv. Spočiatku to bolo najmä vo filmoch Paľa Bielika, s ktorým sa za mládenectva delil spolu s Františkom Dibarborom o spoločný podnájom. Vo filme Varúj vytvoril len malú postavu, ale už vo Vlčích dierach zaujal prekreslenou postavou Matúša, druhého zo štvorice bratov Svrčinovcov, ktorý sa vracia z nútených prác z Nemecka. Z filmov, ktoré občas televízia pripomenie v cykle pre pamätníkov, a kde sa stretneme s výrazným Hubovým herectvom, spomeňme aspoň tituly Smrť prichádza v daždi, Živý bič, Horúčka, Posledná bosorka, Skrytý prameň, ale aj český film Putování Jana Ámose, kde vytvoril hlavnú postavu Komenského.

Podstatne viac postáv stvárnil Mikuláš Huba v televíznych inscenáciách a literárno-umeleckých programoch. Televízni archivári hovoria dokonca o čísle dvestoštyridsať. Popri dramatických dielach to boli aj dokumentárne, náučné či životopisné filmy, ale i pásma poézie. Len ako ilustráciu spomeňme Povstaleckú históriu, päťdielny film Lekár umierajúceho času, Prípad jasnovidca Hanussena, Teheránsku konferenciu a z veľkých hereckých kreácií Kreóna v Kráľovi Oidipovi.

V umeleckej biografii Mikuláša Hubu má významný zástoj jeho umenie recitátorské. To sa v plnej miere uplatnilo najmä v rozhlase. Jeho doménou boli najmä balady Janka Kráľa, poémy P. O. Hviezdoslava, myšlienkovo prierazné básne Laca Novomeského, Milana Rúfusa či Miroslava Válka. Hubove recitačné umenie sa vždy usilovalo vypovedať čosi podstatné o skutočnosti a človeku v nej, pretože pre neho bol prednes poézie vždy osobitým spôsobom hľadania i vyslovovania pravdy a krásy.

Život Mikuláša bol vrchovato naplnený prácou a tvorbou, ale aj intenzívnou spoločenskou aktivitou, pedagogickou prácou na VŠMU i výchovou svojich detí, z ktorých Martin, dnes už tiež profesor hereckej tvorby a filmový i divadelný herec s osobitým, originálnym prejavom, dôstojne a sebavedomo kráča v šľapajach svojho legendárneho otca.

Milan POLÁK

Späť