Dialóg je dielom ľudí, nie techniky

Slovensko, 4. 4. 2007 (Verejná správa 7/2007)

Zaujatie novými technológiami zatlačilo do úzadia všeobecné problémy komunikácie, najmä súhru jej oboch metód – klasickej a modernej, elektronickej. Komunikácia verejnej správy a občana sa dostala mimo zorný uhol politiky, vedy i samotnej verejnej správy, a to aj napriek tomu, že jej význam, ako aj dôsledky jej zanedbávania sa nám každú chvíľu citeľne pripomínajú. V minulom čísle sme uverejnili zistenia prieskumu, ktorý na tento námet vykonal v okrese Vranov nad Topľou PhDr. Peter Kamenec, doktorand na Fakulte manažmentu Prešovskej univerzity. Teraz prinášame jeho závery a odporúčania.

Z historického hľadiska prvoradou prednosťou štátu sa ukázala byť jeho schopnosť riešiť otázky spoločného záujmu, ktoré svojimi nárokmi presahovali možnosti jednotlivých občanov. Sústredenie finančných prostriedkov a moci do jedného centra vytvorilo predpoklady na zvládnutie mnohých úloh, dôležitých pre spoločnosť i jednotlivca. Na druhej strane sa ukázalo, že rozhodovacie grémiá štátu s maximálne centralizovanými právomocami nedokázali v plnej miere rozpoznať potreby a priority, najmä regionálne definovaných skupín občanov. Navyše štát, ktorý z diaľky rozhodoval, nemal ani infraštruktúru, ani organizačné predpoklady na to, aby v plnej miere využil poznatkový, skúsenostný a pracovný potenciál skupín občanov, ktorých sa problém dotýkal. Tým sa strácala aj veľká morálna sila zainteresovaného občana, ktorá je schopná motivovať k vytváraniu pevne integrovaných a výkonných záujmových skupín.

Presun právomocí, prostriedkov na miestne a regionálne orgány štátnej správy a samosprávy je opatrenie, ktoré takpovediac odklína veľký potenciál, skrývajúci sa v zainteresovanom a aktivovanom občanovi.

Táto prestavba prináša so sebou aj nové problémy, ktoré súvisia s premenou politického myslenia aj konania. Miestne orgány, po dlhé roky navyknuté slúžiť predovšetkým centru, nemajú vypestované návyky, ktoré by im umožňovali vstúpiť s občanmi do tvorivého dialógu, zamerané na hľadanie spoločných riešení. Takých riešení, ktoré budú vyhovovať väčšine populácie obce alebo regiónu a budú zodpovedať daným finančným, materiálno-technickým a ľudským možnostiam samosprávy. Napokon aj u občanov ešte doznieva niekdajší ideál miestneho funkcionára, ktorý dokáže vybaviť prostriedky na projekt, ktorý sám vymyslel a ktorý nechá realizovať hoci aj firme svojho príbuzného. Pre funkcionára je takýto model výhodný, pre občana pohodlný, pritom však vytvára predpoklady na to, aby sa obec alebo mesto stali súkromným podnikom volených funkcionárov.

Vedomie spoločnej zodpovednosti

Nový model spolupráce volenej samosprávy i štátnej správy predpokladá vedomie spoločnej zodpovednosti za obec, mesto, región, ktorá vytvára platformu spoločného definovania problémov, spoločného hľadania najlepších riešení a napokon aj spolupráce pri ich realizácii. Tento model navyše vytvára podmienky na prirodzenú kontrolu orgánov samosprávy a na účinnú prevenciu pred nešvárom korupcie a klientelizmu, ktorý zrejme nie je len problémom menej rozvinutých krajín.

Takéto partnerstvo, postavené na vzájomnej dôvere medzi predstaviteľmi verejnej správy, predpokladá fungujúcu komunikáciu všetkých zložiek verejnej správy s občanmi. Formy, obsah a spôsob tejto komunikácie musia spĺňať nielen formálne a obsahové kritériá, ale musia zodpovedať aj kategóriám čestného a slušného správania.

Obvykle sa zdôrazňuje len aspekt služby verejnej správy občanovi. Treba však rovnako zdôrazniť aspekt zodpovednosti občana voči miestu, v ktorom žije, teda jeho spoluprácu s verejnou správou. Tak ako sa štát nesmie správať paternalisticky, ani občan by sa nemal spoliehať na to, že "vrchnosť" za neho a pre neho všetko zariadi.

Ak pristupujeme k problému komunikácie z hľadiska budovania partnerského zväzku miestnej moci a občanov, zisťujeme, že zďaleka nie je na požadovanej úrovni. Je ťažké rozoznať, či nedostatky v komunikácii sú dôsledkom nedostatočnej vyspelosti partnerov, alebo dôsledkom nevôle, neochoty viesť konštruktívny dialóg. Stále sú ešte takí predstavitelia a orgány samosprávy, ktoré považujú žiadosti občanov o informácie za zdržiavanie od činorodej práce. Ale to isté možno povedať o občanoch, ktorí považujú účasť na verejnom zhromaždení za zbytočnú stratu času, alebo ktorí považujú stretnutie primátora s občanmi, venované riešeniu nejakého problému, za úsilie zbaviť sa zodpovednosti za riešenie.

Keď ide o otázky komunikácie, nejde len o problém kedy, čo a ako povedať, ale aj o problém východísk a cieľov i etického rámca, v ktorom sa spoločné úsilie štátu a jeho občanov odvíja.

To bude možné len vtedy, ak si predstavitelia verejnej správy i občania uvedomia význam vzájomného dorozumievania a porozumenia a keď obidva články tohto komunikačného reťazca budú na to po každej stránke pripravené. To predpokladá nielen teoretickú analýzu stavu, ale aj praktickú prípravu či už v rámci všeobecného a špecializovaného vzdelania, alebo v rámci systematického zdokonaľovania komunikačných schopností štátneho úradníka alebo predstaviteľa samosprávy na jednej strane a občana na druhej strane.

Zlepšiť komunikáciu verejnej správy s občanom predpokladá celý rad systémových opatrení od všeobecných, realizovaných na celospoločenskej úrovni, až po konkrétne opatrenia na úrovni miestnej samosprávy a jednotlivých občanov.

Jazyk, rétorika a etika

Na celospoločenskej úrovni sa žiada zvýšiť kultúru jazykovej komunikácie starostlivosťou o štátny jazyk a jeho uplatňovanie v každodennej praxi, no najmä v médiách. Treba vrátiť štátnemu jazyku jeho postavenie základného činiteľa národnej identity, a teda jeho štátotvorný význam. Komunikačná kompetencia by sa mala považovať za jedno z rozhodujúcich kritérií na prijatie do zamestnania, ktoré zahŕňa kontakt s verejnosťou.

Musíme položiť základy cieľavedomej výchovy v oblasti rétorickej komunikácie na školách všetkých stupňov, v politických a spoločenských organizáciách. Pomohol by aj systém verejných súťaží o najlepší rétorický výkon politikov, funkcionárov verejnej správy, sudcov a advokátov, pedagógov, študentov a všetkých profesií, ktorých vykonávanie je spojené s verejným vystupovaním.

Treba vybudovať systém celoživotného vzdelávania pracovníkov verejnej správy v oblasti rétorickej komunikácie. Je načase systematicky vydávať učebnice, príručky a návody na kultivovanie verbálnych komunikačných prejavov.

Potrebujeme vypracovať a presadzovať etický kódex pracovníka – činiteľa, ktorý vystupuje na verejnosti, vrátane pracovníkov médií, zaväzujúci k obsahovej a formálnej kvalite verbálneho prejavu jednak z hľadiska jeho kultivovanosti, jednak z hľadiska pravdivosti šírenej informácie. Potrebujeme aj rozšíriť štatúty organizácií a právne normy o tresty a postihy za nedodržanie kódexu, najmä za prehrešky voči kritériám kvality a spoločenskej hodnoty šírenej informácie, ako sú polopravdy a výslovné klamstvá, zatajovanie vecí pred verejnosťou alebo cielená manipulácia s verejnou mienkou.

Občania a podnikatelia

Na komunikáciu treba pripraviť aj občanov. Začať treba už na školách, napríklad zaviesť predmet náuka o spoločnosti a zamerať ostatné spoločenskovedné disciplíny na všetkých stupňoch vzdelávacej sústavy na zvyšovanie vedomia zodpovednosti za osud štátu a spoločnosti. Zišlo by sa začleniť do programov mimoškolských aktivít žiakov a študentov spoluprácu s orgánmi verejnej správy, aby v konkrétnej praxi rozpoznali možnosti aktívneho občana podieľať sa na riešení verejných záležitostí. V médiách treba zdôrazňovať a podporovať občianske vedomie zodpovednosti za štát a spoločnosť, ako aj partnerstvo verejnej správy a občanov. Podľa nášho prieskumu občania očakávajú od informatizácie verejnej správy zásadnú zmenu v komunikácii. Ak sa však v záujme tohto cieľa vykonal na centrálnej riadiacej úrovni rad nákladných opatrení, dole sa ukazuje, že zatiaľ len mizivé percento občanov získava informácie o činnosti verejnej správy prostredníctvom internetu. Preto by sa súbežne s prípravou na centrálnej úrovni mali vytvárať predpoklady na rozšírenie internetu v slovenských domácnostiach.

Citlivou oblasťou je komunikácia verejnej správy s podnikateľskou sférou. Na jednej strane treba považovať ich vzájomnú spoluprácu za dôležitý rozvojový faktor a východisko k účasti na tendroch a súťažiach vyhlasovaných verejnou správou. Na druhej strane nemožno pripustiť, aby sa transparentná kooperácia premenila na presadzovanie skupinových záujmov, ako je automatické prideľovanie objednávok a poskytovanie iných nenáležitých výhod spriazneným osobám a firmám.

Pracovníci verejnej správy

Na úrovni verejnej správy odporúčame vytvoriť školiace pracoviská na zvyšovanie komunikačnej spôsobilosti pracovníkov verejnej správy. Každý by mal absolvovať školenie a certifikovanú skúšku zo základov správnej komunikácie. Osobitnú pozornosť treba venovať zaškoleniu v riešení konfliktových situácií, v komunikácii so sťažovateľom, vo vybavovaní sťažností a podobne. Zvlášť treba vyškoliť hovorcov orgánov verejnej správy.

Pracovníkom, ktorí majú na starosti styk s verejnosťou, treba poskytnúť návody, ako vypracovať komunikačný plán konkrétnej akcie, komunikačný plán na určité obdobie a komunikačnú stratégiu na určitom úseku. Funkcionári aj radoví pracovníci by mali pochopiť význam marketingovej komunikácie, využívať marketingové metódy vo svojej činnosti a uvedomiť si dôležitosť rôznych komunikačných aktov pre vzťahy s verejnosťou (public relation). Treba naučiť predstaviteľov verejnej správy ako spolupracovať s médiami, aby si získali pozornosť, dôveru a priazeň občanov.

Mali by sa vypracovať metodické listy, týkajúce sa konkrétnych komunikačných situácií a ich kvalifikovaného zvládnutia od organizácie až po realizáciu. Bolo by vhodné vypracovať príručku modelových prejavov, ktoré by s určitými zmenami mohli predstavitelia verejnej správy prednášať pri rôznych udalostiach, príležitostiach a v rôznych situáciách.

Úroveň komunikačnej kompetencie by sa mala stať kritériom pri prijímaní a hodnotení pracovníkov verejnej správy. Treba zaviesť opatrenia, aby sa komunikačné siete a akty verejnej správy nezneužívali na politickú propagandu, najmä v čase pred voľbami. Konkrétne prínosy z komunikácie s verejnosťou by sa mali stať dôležitým kritériom na posúdenie schopností pracovníka vykonávať určitú funkciu, ako aj na stanovenie jeho platu a odmien.

Späť