Pragmatický aspekt jazykového prejavu

Slovensko, 4. 4. 2007 (Verejná správa 7/2007)

Jeden z čitateľov Verejnej správy sa na mňa obrátil so žiadosťou, aby som vysvetlil spojenie pragmatický aspekt textu, ktoré som v rubrike Jazyk a reč bez podrobnejšieho vysvetlenia použil v niektorých príspevkoch. Pritom nezabudol zdôrazniť – čo ma potešilo – že sa pýta preto, lebo chce vedome zdokonaľovať svoj ústny a písomný jazykový prejav.

Najprv treba zdôrazniť, že v medziľudskej komunikácii je mimoriadne dôležitý vzťah medzi komunikantmi, medzi expedientom (autorom jazykového prejavu) a percipientom (adresátom jazykového prejavu). Ich komunikačný kontakt sa zabezpečuje prostredníctvom jazykového prejavu, aktuálneho textu, v priestore ktorého je uložená vecná alebo umelecká informácia.

Ako vieme, rečová aktivita komunikantov môže byť monologická alebo dialogická. V obidvoch prípadoch je reč, rečová činnosť tvorcov textu spravidla cieľavedomá a zámerná. Je to tiež forma správania, ktorá sa ako ktorákoľvek ľudská činnosť riadi istými pravidlami. Tieto pravidlá majú síce konvenčnú podobu, no v konkrétnej komunikačnej situácii, v ktorej sa komunikácia uskutočňuje, ich možno čiastočne modifikovať. To však neznamená, že ich môžeme ignorovať. Od účastníkov komunikácie sa preto žiada, aby ovládali nielen gramatiku jazyka (napríklad ohýbanie slov a ich spájanie do viet, súvetných celkov a väčších kontextov), ale aby ovládali aj pravidlá správania, ktoré platia nielen pre rečovú činnosť, ale aj pre každú sociálnu činnosť, a aby tieto pravidlá rešpektovali.

A práve s chápaním rečovej činnosti ako systému správania súvisí aj uplatňovanie/neuplatňovanie pragmatického aspektu v jazykovom prejave, v ktorom vysielame istú informáciu. Všimnime si tento problém konkrétnejšie.

Zopakujme si, že rečová činnosť ako cieľavedomá a zámerná aktivita človeka je zmysluplne organizovaná. Výsledkom tejto aktivity je jazykový prejav. V texte expedient vysiela informáciu, ktorú zakódoval („zaobalil“) za pomoci príslušných jazykových a kompozičných prostriedkov. Vyberá a usporadúva ich tak, aby podľa toho, aký zámer svojím jazykovým prejavom sleduje, posilnil jeho informačnú alebo pragmatickú zložku. Ako sa tento jeho diferencovaný zámer prejavuje konkrétne?

Základným cieľom a zameraním rečovej aktivity autora je, aby adresátovi sprostredkoval istý poznatok.V tomto prípade zmyslom komunikácie je odovzdanie vecnej informácie. Jazykový výraz slúži autorovi na to, aby pomocou neho vyjadril vecný vzťah k pomenovaným objektom a aby vo svojom texte objektívne označil miestne, časové a príčinné vzťahy. Často však svojím jazykovým prejavom chceme na adresáta aj pôsobiť, chceme ovplyvniť jeho správanie a konanie, chceme ho na niečo prehovoriť, chceme ho presvedčiť, aktivizovať ho k istému konaniu, povzbudiť ho a prípadne ho aj zastrašiť. V súlade s týmto cieľom vyberáme aj primerané jazykové prostriedky.

Platí teda, že autor ústneho alebo písomného jazykového prejavu by mal dobre poznať výrazové prostriedky, ktoré mu poskytuje jazyk, aby jazykové prostriedky vedome používal tak, aby adresát reagoval v súlade jeho komunikačným zámerom. Táto požiadavka je mimoriadne aktuálna vtedy, keď mu nechceme odovzdať iba vecné informácie, ale chceme regulovať i jeho správanie, ovplyvňovať jeho rozhodovanie.

Výpoveď často potrebuje mimojazykový kontext, aby sa „prebudilo“ jej pragmatické zameranie. Tak napríklad, ak manželka adresuje manželovi upozornenie Prší!, môže ho orientovať („navigovať“) viacerými smermi: a/ Treba zatvoriť (zatvor) okno na spálni; b/ Treba pozberať (pozberaj) bielizeň zo dvora (z balkóna); c/ Vezmi si dáždnik. d/ Nepôjdeme do mesta. Atď.

Na vyjadrenie explicitného (zrejmého, jasného, jednoznačného) pragmatického zamerania textu však máme k dispozícii pragmaticky aktívne výrazové prostriedky. Sú to emocionálno-expresívne, hodnotiace, výzvové a kontaktové jazykové prostriedky, ktoré na pozadí neutrálnej textovej roviny strhávajú na seba pozornosť. Aj výrazne pragmaticky zameraný text tiež nesie vecný obsah. Pragmatické zameranie výpovede alebo textu sa prostredníctvom pragmaticky aktívnych výrazových prostriedkov navrstvuje na tento vecnovýznamový základ, ktorý nesú bezpríznakové jazykové prvky. Tak napríklad vecným obsahom výpovede môže byť oznámenie dieťaťu, že už má ísť spať. Matka ho môže vysloviť vecne, neutrálne, ale zároveň ako jemné odporúčanie: Už je čas ísť spať. Môže ho však – vzhľadom na konkrétnu situáciu – pragmaticky odstupňúvať od vysloveného želania cez decentný príkaz až po prísny rozkaz: Mal by si už ísť spať. – Mohol by si už ísť spať. – Choď už spať!/Choď si už ľahnúť! – Poslúchni, choď už spať. – Choď už spať, lebo sa nahnevám. – Daj si povedať/neotravuj, choď už spať, lebo dostaneš/lebo ťa vytrepem. Atď.

Ako vidieť, hovoriaci takto môže správanie a konanie adresáta diferencovane ovplyvňovať. Toto umenie odstupňúvať pragmatické zameranie textu je osobitne dôležité v publicistike a v politickej praxi. Je to vlastne schopnosť vyberať správne slová a slovné spojenia, schopnosť dodržiavať gramatické (morfologické a syntaktické pravidlá), ako aj schopnosť uplatňovať stavebné textové princípy. Zároveň je to aj schopnosť brať ohľad na konkrétnu komunikačnú situáciu. O týchto zásadách si pohovoríme inokedy.

Ján FINDRA

Späť