Európska únia s novou budúcnosťou

Slovensko, 4. 4. 2007 (Verejná správa 7/2007)

Európska únia si pripomenula polstoročie od podpisu Rímskych zmlúv, ktorými sa na starom kontinente začala nová historická etapa. Prvých šesť zakladajúcich štátov – Francúzsko, Nemecko, Taliansko a tri krajiny Beneluxu pred päťdesiatimi rokmi odštartovali proces budúceho zjednotenia, vtedy antagonisticky, na dva spoločensko-politické systémy rozdeleného kontinentu.

Prvé kroky hospodárskej integrácie priniesli najprv uhľovú a oceľovú úniu spomínaných štátov. Ich spolupráca našla potom výraz v Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) a až neskôr v Európskej únii. Takto sa postupne v priebehu polstoročia rodil mocný, predovšetkým hospodársky celok, ktorý dnes má vo svojich radoch dvadsaťsedem členských štátov s takmer pol miliardou obyvateľov.

Nejde iba o európsky unikát, ale o jedinečný projekt svetovej histórie. Nikde inde na zemeguli sa totiž nespojili do jedného kooperujúceho bloku toľké národy so síce spoločnými historickými a kultúrnymi koreňmi, ale s odlišnou identitou, jazykmi i tradíciami.

Základy dnešnej podoby únie položili také autority súvekej politiky, akými boli trebárs nemecký kancelár Konrad Adenauer, či Francúz Robert Schuman – ľudia obdarení nielen obdivuhodnou politickou odvahou, ale aj darom vizionárstva – čo dnes, žiaľbohu, absolútnej väčšine európskych politikov chýba. Na európske zjednotenie uprostred studenej vojny mohli totiž myslieť iba jasnozriví duchovia a tvorcovia najvyšších civilizačných mét.

Je preto dobre, že oslavy päťdesiatín boli v réžii Nemecka, najmä súčasného nemeckého predsedníctva Európskej únie a zvlášť v rukách nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Spoločne s politikmi, ale i s významnými intelektuálmi pracovala dlhé týždne na znení parafovanej Berlínskej deklarácie. Dokumentu, ktorý možno označiť za logické pokračovanie zakladajúcich Rímskych zmlúv spoločenstva.

Európska únia funguje na princípe demokratizmu a nie je žiadnou prevodovou mocenskou pákou bruselských či štrasburských byrokratov, ako zvyknú denných vykonávateľov politiky EÚ označovať najmä pseudopravičiari v mnohých členských krajinách, Slovensko nevynímajúc. Brusel a Štrasburg požadujú od členských krajín iba najnevyhnutnejší prvok disciplíny. Zaručuje spoločnému projektu nielen pohľad na minulosť a dnešok a nádej do krátkodobej budúcnosti. Tento prvok pôsobí aj ako predzvesť konečného zavŕšenia projektu na zabezpečenie mieru a mierového spolužitia nielen štátov v samotnej únii, ale aj s okolitým svetom.

Prenikavú zmenu zaznamenala Európska únia po páde železnej opony postupným prijímaním nových členov z bývalého sovietskeho bloku. Bola to vízia nielen Konrada Adenauera, ale aj Charlesa de Gaulla, ktorý dokonca hovoril o spojenej Európe od Západu po Ural. Najväčšiu zmenu, ktorá súvisela so vstupom štátov strednej a východnej Európy do spoločenstva, však v niektorých jeho zakladajúcich štátoch nesprevádzala eufória. Francúzsko a Holandsko pred časom v referendách dokonca odmietli návrh európskej ústavy. Je poľutovaniahodné, že francúzski politici vrátane prvého muža Jacquesa Chiraca, pozabudli na vnútropolitický dopad rozširovania únie a pre vlastné politicko-mocenské hry sa nedokázali dostatočne zasadiť za nadnárodný projekt, akým je práve Európska únia. Preto sa začína rodiť nové znenie ústavy. Práve Angela Merkelová naznačuje, že do dvoch rokov by sa jej prepracovaný text mohol objaviť, aby spoločenstvo malo základný dokument, ktorý by sa stal politicko-filozofickým pilierom jej existencie. Je dobré, že Slovensko sa postojmi svojich politikov nedostalo do skupiny euroskeptikov s Veľkou Britániou, Poľskom, alebo s Českou republikou, kde je známym kritikom EÚ samotný prezident Václav Klaus. Patríme k štátom, ktoré vidia svoju budúcnosť v silnom politicko-hospodárskom európskom zväzku a možno niekedy v budúcnosti i vo federálnom superštáte - hoci napríklad súčasný slovenský eurokomisár Ján Fígeľ túto predstavu nezdieľa.

Pred našimi očami sa rodí nová Európa. Aj keď sme jej súčasťou nedlho, prispievame aktívne k jej pohybu, ktorý zasa spätne pôsobí na blahodarný rozvoj všetkých jej členov.

Z Európy môže raz byť nielen hospodárska, ale aj politická mocnosť, ktorá bude hrať nebojácnu a špecifickú úlohu aj v celosvetovej politike. Európe ide totiž v prvom rade o mier, nech to znie viac či menej ako fráza. Je to najväčší dar, akým Európania obdarovali sami seba.

Späť