Smutný rytier slovenského divadla

Slovensko, 11. 5. 2007 (Verejná správa 10/2007)

Štefan Králik patril k poprednej generácii dramatikov druhej polovice minulého storočia. Svojou tvorbou sa oslobodzoval od ťarchy, ktorá na neho doliehala, keď porovnával bohatých s chudobnými, spokojných s tými, čo mohli po spokojnosti iba túžiť, šťastných s nešťastnými. Popri náročnom lekárskom povolaní bola to pre neho forma oddychu po každodennom kontakte s utrpením a bezmocnosťou. V tichu pracovne si predstavoval svoj vlastný, zidealizovaný svet, založený na sociálne spravodlivých zásadách. Napriek idealistickému rojčeniu nemohol nevidieť svet, v ktorom sa mu odzrkadľovala zložitosť ľudského života, svet dobra a zla, svet neprávostí a manipulácie, sociálnej a spoločenskej nerovnosti. V jeho hrách sa aj preto premieta toľko príkorí života a starostí ľudí rozličného postavenia. Štefan Králik ako dramatik poskytoval svojim protagonistom veľkorysý priestor na to, aby mohli prejaviť vlastné postoje i vyhranené názory.

Tvoril kritické realistické hry, ktorým nechýbali prvky existencializmu. Určujúcim činiteľom bola pre neho, ako pre autora, objektívna realita, nie subjektívny výmysel. Nadväzoval na realistické tradície slovenskej drámy a obohacoval ju o nové témy inšpirované zážitkami z lekárskej praxe. Okrem toho sa v jeho dielach objavovali aj závažné psychologické problémy zo života dedinského človeka, historické námety, ale tiež osobné a spoločenské problémy.

Prvú zverejnenú hru Mozoľovci, na ktorej zreteľne vidno vplyv Jozefa Gregora Tajovského a Ferka Urbánka napísal v roku 1942. Mal kristove roky a za sebou nepublikovanú prvotinu Chudobná rodina. Mozoľovcov knižne vydalo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel a režijne ju so Slovenským spevokolom pripravil Belo Gallo. Potom Štefan Králik v krátkom časovom úseku napísal ďalších päť hier. Trasovisko prinášalo tematiku vnútorného vyrovnania sa človeka s pocitom osobnej viny. V Poslednej prekážke sa jeho hrdinovia vyrovnávali s ťažkou povojnovou traumou. V Hre bez lásky mapoval psychológiu intelektuála a povojnové túžby pretvoriť Európu na kontinent mieru, slobody a humanizmu, prinášala Hra o slobode.

V osídlach schémy

Od psychologických a filozofických hier prešiel Štefan Králik po druhej svetovej vojne k angažovanej tvorbe a zaradil sa medzi priekopníkov socialisticko-realistickej drámy. Po prevrate vo februári 1948 sa nechal strhnúť dobovou propagandou a napísal veselohru Buky podpolianske o kolektivizačných premenách dediny. O dva roky v rovnakom duchu napísal hru z robotníckeho prostredia Horúci deň, ktorú venoval zjazdu komunistickej strany. Na konferencii slovenských spisovateľov v tom čase vystupoval ako rozhodný zástanca vládnucej ideológie a z tribúny položil kolegom aj túto rečnícku otázku: „Pomáha to, čo som ja, ty, on napísal doteraz, veci pokroku a komunizmu i dnes? Alebo je k nej indiferetné, ba dokonca či jej neškodí?“

Než sa na takmer dvadsať rokov odmlčal, napísal zaujímavejšiu a vrstevnatejšiu hru Svätá Barbora z baníckeho prostredia, ktorá prenikla aj na českú scénu. Bolo to v roku 1953, kedy sa u neho prejavilo ťažké ochorenie chrbtice a ciev. Nepoznáme dôvody, prečo prestal Štefan Králik písať. Môžeme sa domnievať, že to bolo pre vážne ochorenie, alebo to bol únik pred spoločenským systémom, do ktorého začal viac vidieť. Napokon, Buky podpolianske ani Horúci deň mu uznanie nevyniesli.

Počas obdobia literárnej nečinnosti napísal iba autobiografickú prózu Mikromemoáre, ktoré vyšli v roku1962. Králikove spomienky na vlastné lekárske a umelecké osudy Učeň boha Aesculapa vyšli až po jeho smrti v roku 1990.

Po rokoch mlčania

Štefan Králik bral svoju tvorbu nesmierne seriózne. Trebárs na uvedeniach Krásnej neznámej pozorne sledoval reakcie publika. Takmer dvadsať rokov bol bez kontaktu s divákmi a usiloval sa dobehnúť stratený čas. Chcel vypozorovať, aké sú nároky obecenstva, ktoré začali oslovovať mladší dramatici.

Podľa publicistu a divadelného vedca Andreja Maťašíka patril Štefan Králik v sedemdesiatych rokoch minulého storočia k smutným rytierom slovenskej drámy.

„Úspechy jeho prvých textov, a najmä rýchla kariéra, ktorú mu priniesli – paradoxne – dve jeho kvalitatívne najmenej hodnotné hry, mu vnukli presvedčenie, že svoj ďalší život spojí s divadlom. Ukázalo sa však, že v sebe nenosí presilu silných dojmov a pozorovaní dramatických situácií a charakterov. Texty vznikali iba pomaly, a aj keď sa autorsky objektívne usiloval reflektovať meniaci sa vkus divákov i hodnotovú orientáciu tvorcov, nezískal si priazeň ani záujem a niesol to veľmi ťažko.“

Králikov syn Ivan išiel v otcových stopách. Stal sa z neho známy televízny dramaturg, teoretik a publicista, ktorý sa významne podieľal na rozvoji pôvodnej slovenskej televíznej dramatickej tvorby. Vytvoril scenáre k televíznym filmom a inscenáciám na motívy divadelných hier svojho otca, o ktorom v roku 1977 nakrútil televízny film s názvom Dialóg.

Zaslúžilý umelec Štefan Králik sa v posledných rokoch svojho života popri divadelnej tvorbe venoval tiež práci pre televíziu a písal i scenáre. V rokoch 1979 až 1985 uviedla Slovenská televízia Králikovu tetralógiu Kraj sveta Istanbul, ďalej Výlet do mladosti, Rodinnú anamnézu a Uličku stratených snov.

Podľa Hry bez lásky v roku 1987 nakrútili film, ktorý režíroval Pavol Haspra.

Dramatik Štefan Králik umrel vo veku sedemdesiatštyri rokov 30. januára 1983 v Bratislave.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť