Oficiálnosť – familiárnosť v tlači

Slovensko, 11. 5. 2007 (Verejná správa 10/2007)

Opozícia oficiálnosť – neoficiálnosť (familiárnosť) sa zaraďuje medzi mimojazykové faktory, ktoré ovplyvňujú výber a usporiadanie jazykovo-kompozičných prostriedkov v čase tvorby konkrétneho jazykového prejavu. Tieto dve vlastnosti sa vzájomne vylučujú. Súvisí to aj s tým, že sa viažu na prostredie a súvisia aj so vzťahom medzi komunikantmi, autorom a adresátom jazykového prejavu. Vo verejnom prostredí je medzi komunikantmi odstup, a teda aj vzťah medzi nimi je spravidla oficiálny. V súkromnom prostredí je vzťah medzi nimi oveľa diferencovanejší. Najčastejšie je neoficiálny, a preto bezprostrednejší, priateľskejší, familiárnejší. Nezriedka je však aj polooficiálny a výnimočne môže byť aj oficiálny. Pravda, ak sa vo verejnom prostredí komunikanti dobre poznajú, ich rozhovor bude polooficiálny alebo aj familiárny, no vtedy nie je adresovaný širšej verejnosti. A tak platí, že rozdiel na osi oficiálnosť – polooficiálnosť – neoficiálnosť (familiárnosť) súvisí aj s formou prejavu. V písaných jazykových prejavoch je hranica medzi oficiálnosťou a neoficiálnosťou striktnejšia, jednoznačnejšia. Tieto prejavy sú častejšie oficiálne. V bežnom ústnom jazykovom styku je medzi oficiálnymi a neoficiálnymi jazykovými prejavmi široký pás funkčne odstupňovaných polooficiálnych jazykových prejavov.

Ako som naznačil, opozitný vzťah medzi oficiálnosťou a familiárnosťou ma podstatný vplyv aj na výber a usporiadanie jazykových prostriedkov v jazykovom prejave. Z jednej strany sa to týka využívania spisovných a nespisovných slov a slovných spojení a z druhej strany využívania nocionálnych a emocionálno-expresívnych prostriedkov. V tejto súvislosti pripomínam nielen závažnosť jazykovej, ale aj štýlovej a komunikačnej normy. Vo verejných oficiálnych prejavoch je tiež dôležitá štýlová a komunikačná norma, no dominantne sa presadzuje jazyková (gramatická) norma. Z toho vyplýva, že tieto jazykové prejavy dôsledne preferujú výrazové prostriedky spisovnej formy národného jazyka. Neoficiálna (familiárna) a do istej miery aj polooficiálna komunikácia neráta s takým tlakom spisovnej normy. To znamená, že v jazykových prejavoch, ktoré vznikajú počas tejto komunikácie, sa môžu využívať výrazové prostriedky zo všetkých foriem národného jazyka. Popri spisovných prostriedkoch sa v týchto prejavoch bežne uplatňujú aj výrazové prostriedky, ktoré sú za hranicou spisovnosti, a popri bezpríznakových slovách a slovných spojeniach sa v nich môžu vyskytovať aj emocionálno-expresívne prostriedky tak z pólu pozitívnej, ako aj z pólu negatívnej expresivity.

Predovšetkým v jazykových prejavoch, ktoré vznikajú vo verejnom oficiálnom prostredí a ktoré majú písomnú podobu, musí autor citlivo reagovať na požiadavky štýlovej a komunikačnej normy. Pritom výber výrazového prostriedku nepodriaďuje len požiadavkám spisovnej normy, ale musí mať na zreteli najmä vhodnosť a funkčnú primeranosť použitého výrazu. To kladie vysoké nároky na jeho jazykovú a komunikačnú kompetenciu. Treba ešte dodať, že pokiaľ ide o napätie na osi oficiálnosť – polooficiálnosť – neoficiálnosť, očakáva sa, že dokáže funkčne prepínať kód, ak si to vyžiadajú zmeny v hierarchizácii jednotlivých faktorov komunikačnej situácie.

Z naznačených hľadísk je mimoriadne náročná situácia v publicistike. Hlavne v písanej publicistike sa jednotlivé žánre výrazne líšia. V niektorých je dôraz na fakte, v iných je fakt východiskom interpretácie a hodnotenia, pričom sa odstupňovane posilňuje pragmatický aspekt. Z tohto hľadiska je náročný najmä výber slov a slovných spojení v rozpätí pólov nocionálnosť –emocionálnosť/expresívnosť. Ak aj autor výraznejšie posilňuje pragmatické zameranie svojho textu, mal by citlivo zvažovať predovšetkým využívanie slov z negatívneho pólu expresivity. Ako som už konkrétne dokladoval vo viacerých úvahách v minulých číslach Verejnej správy, autori publicistických textov občas nefunkčne využívajú nielen hovorové a slangové slová, ale takto nevhodne uprednostňujú aj pejoratíva (hanlivé slová) i vulgarizmy, ba stretávame sa aj použitím tabuového slova. A čo je ešte horšie, niekedy výraz z uvedených vrstiev slovnej zásoby opakovane využívajú viacerí autori ako „vychytený“, atraktívny (módny) výrazový prostriedok. Často už nejde len o porušenie komunikačnej normy, ale aj o nerešpektovanie estetickej miery, ba aj o porušenie spoločenskej normy.

S takouto výrazovou preexponovanosťou, s úsilím intenzifikovať vyjadrenie a posilňovať jeho sugestívnosť sa stretávame hlavne v bulvári. Tam sa za zvýšenou emocionalitou a expresivitou často skrýva snaha o neformálnosť vyjadrovania a o simuláciu dôvernosti, o vyvolanie ilúzie, že autor nadväzuje a udržuje s čitateľom bezprostredný kontakt. Zrejme s tým treba spájať familiárne oslovovanie predstaviteľov spoločenského a politického života. Niekedy však autor prekročí nielen hranice estetickej miery, ale aj hranice elementárneho vkusu. Domnievam sa, že ani v titulku, hoci je to najexponovanejšia rámcová zložka textu, v súvislosti so smrťou blízkeho človeka by sa nemala použiť familiárna obmena rodného mena. A tak sotva možno pochváliť bulvárny denník, ktorý správu o smrti otca Mikuláša Dzurindu uviedol titulkom Miki prišiel o otca!

Späť