Príliv nedvíha vždy všetky loďky

Slovensko, 11. 5. 2007 (Verejná správa 10/2007)

Pred rokom 1989 bolo sociálne zabezpečenie výhradne vecou expertov. Po zmene režimu sa rozšírilo chápanie sociálnej politiky ako siete, ktorá chráni ľudí pred pádom nad dno, nie ako orientácia na človeka, na kultiváciu jeho životných podmienok, schopností, na rozvoj jeho osobnosti a kvality života. Dôvody objasňuje vo svojom článku PhDr. Zuzana Kusá, CSc., vedecká pracovníčka Sociologického ústavu SAV.

Kritici sociálneho štátu tvrdia, že sociálne zabezpečenie má negatívne účinky a najčastejšie uvádzajú dva argumenty. Podľa prvého ekonomika bez sociálnych záväzkov vytvára viac pracovných príležitostí. Druhý argument je morálny: sociálne zabezpečenie vraj likviduje neformálnu solidaritu a občiansku morálku.

Holandskí bádatelia Halman, Arts a van Oorschot nedávno porovnávali úroveň sociálneho kapitálu (všeobecnej dôvery, dôvery v inštitúcie a účasti na aktivitách občianskej spoločnosti) spolu s úrovňou formálnej a neformálnej solidarity v západoeurópskych štátoch. Opierali sa o d atabázu medzinárodného porovnávacieho výskumu hodnotových orientácií European Values Study, na ktorom sa od roku 1991 zúčastňuje aj Slovenská republika. Ich analýzy nepotvrdili domnienku, že sociálny kapitál je nižší a neformálna solidarita slabšia tam, kde štát organizuje a „vnucuje“ formálnu solidaritu. Naopak, ukázali, že sociálny kapitál je najvyšší v škandinávskych a najnižší v juhoeurópskych štátoch. Jeho veľkosť a univerzálna štedrosť sociálneho zabezpečenia sú (s výnimkou Holandska a Francúzska) priamo úmerné. Podľa ich zistení tam, kde je rozvinuté sociálne zabezpečenie, nie je ochota pomáhať zraniteľným skupinám menšia ako v spoločnostiach, kde štát poskytuje len najnutnejšiu sociálnu ochranu.

Záhada spoločenskej dôvery

Slovensko patrí k spoločnostiam s veľmi nízkou mierou spoločenskej dôvery a s obmedzeným sociálnym zabezpečením. Môžeme slúžiť ako negatívny dôkaz, že spoločenská dôvera a štedrosť sociálneho štátu súvisia.

Ako táto súvislosť vzniká? Pôsobí dôvera na sociálnu politiku, alebo je to naopak?

Skôr ako uvážime možné odpovede, treba objasniť rozdiel medzi spoločenskou a partikulárnou dôverou. Partikulárna dôvera sa viaže na známe osoby a situácie, ktorých spoľahlivosť sme si už overili. Spoločenská dôvera je ochota staviť v interakcii s neznámymi ľuďmi na ich dôveryhodnosť. Je to ochota podporiť politické programy zacielené na zlepšenie podmienok neznámych spoluobčanov. Aj preto sa spoločenská, alebo aj všeobecná dôvera považuje za tmel zložitých moderných spoločností. Vo výskumoch hodnotových orientácií sa obvykle skúma prostredníctvom súhlasu s tvrdením, že „ľuďom vo všeobecnosti možno dôverovať“, alebo ako uprednostnenie tohto tvrdenia pred tvrdením, že „v styku s druhými ľuďmi opatrnosti nikdy nie je nazvyš“.

Objasniť rozdiely v spoločenskej dôvere možno viacerými spôsobmi. Rozšírený je názor, že rozvoj spoločenskej dôvery podporuje vyššia občianska participácia: čím viac sa ľudia združujú, tým viac je všeobecnej dôvery. V mnohých spoločnostiach vrátane Slovenska sa však táto súvzťažnosť nepotvrdzuje. V porovnaní s európskym priemerom si dôverujeme podpriemerne a zároveň sa nadpriemerne zapájame do spolkovej, cirkevnej a záujmovej činnosti.

To, že čulé spoločenské aktivity nemusia prerásť do všeobecnej dôvery, dá sa podľa švédsko-americkej sociologickej dvojice Bo Rothsteina a Erica Uslanera vysvetliť tým, že intenzívny život vedú aj pomerne uzavreté skupiny. Ich členovia si dôverujú, ale nečlenom neveria. Spoločenské angažovanie sa skupín, ako sú náboženskí fundamentalisti alebo rasisti, ktorí zdôrazňujú svoju výlučnosť a spochybňujú morálku a ďalšie kvality iných skupín, môže dokonca zvyšovať spoločenskú nedôveru.

Dôvera a typ sociálnej politiky


Rozklad sociálneho tkaniva, ku ktorému vedie rast nerovnosti a chudoby, sa dá ľahko doložiť. Zložitejšou otázkou je to, prečo a ako spoločnosti dobrovoľne, bez donútenia autoritárskym režimom spoločenské nerovnosti zmenšujú. Porovnávanie rôznych faktorov vedie k záveru, že existuje významná súvislosť medzi tromi činiteľmi: medzi výškou spoločenskej dôvery, mierou spoločenských nerovností a typom uplatňovanej sociálnej politiky.

Pri tejto analýze rozlišujeme adresnú a univerzalistickú sociálnu politiku. Adresná sociálna politika zdôrazňuje smerovanie prostriedkov k tým, čo najväčšmi potrebujú pomoc. Vyžaduje overovanie nárokov na sociálne dávky a odlíšenie oprávnených žiadateľov od neoprávnených. Náš sociálny systém patrí do tohto typu.

Univerzalistický typ charakterizujú príjmovo netestované dávky alebo služby poskytované všetkým občanom v situáciách, ktoré sa považujú za hodné ochrany alebo podpory. Sem patrí to, čo sme sa v posledných rokoch naučili považovať za plytvanie: plošné subvencovanie verejnej dopravy, bytovej výstavby, miestnej kultúry, vzdelávacieho systému a ďalších služieb, ktoré môžu využívať chudobní aj bohatí.

Univerzalistická sociálna politika pomáha znižovať nerovnosti niekoľkými spôsobmi. Po prvé, cielene vytvára príležitosti dostupné všetkým. Po druhé, nesegreguje spoločenské skupiny, nestigmatizuje poberateľov dávok a nestavia ich proti daňovým poplatníkom.

Spôsoby, akými univerzalistická sociálna politika podporuje rozvoj spoločenskej dôvery, sa dajú jasne opísať. Stále však nemáme odpoveď na otázku, prečo niektoré spoločnosti podporujú univerzalistické sociálne programy a iné nie. Rothstein a Uslaner hovoria o kruhovej podpore medzi sociálnou politikou, nerovnosťou a postojmi obyvateľstva. Tým, že univerzálne programy poskytujú zabezpečenie celej spoločnosti, vytvárajú zážitky rovného členstva a silnejší pocit spoločenskej súdržnosti. To podnecuje všeobecnú dôveru medzi občanmi, z ktorej vyviera ich podpora prerozdeľovania a univerzálnych programov.

Charakter rozdeľovania spoločenských zdrojov je podľa zistení uvedených bádateľov kľúčový pri vytváraní presvedčenia o spoločnej budúcnosti. Výskumy potvrdzujú, že všeobecná dôvera sa nemôže rozvinúť v rozdelenej spoločnosti, ktorej veľká časť nemá pocit, že môže vplývať na podmienky svojho života. Na Slovensku za posledné roky prudko narástli spoločenské nerovnosti. No len zriedka premýšľame o hrozbách, ktoré prinášajú jednotlivcom aj spoločnosti.

Obmedzenia univerzalizmu

Na rozdiel od časti Európy obyvatelia USA nepodporujú prerozdeľovanie a veľkorysejšie zabezpečenie svojich chudobných. Harwardskí ekonómovia Alberto Alesina a Edward Glaeser to vysvetľujú etnickou rôznorodosťou spoločnosti. Rasové rozdelenie umožňuje americkým politikom a novinárom kritizovať chudobných spôsobom, aký inde neprichádza do úvahy, a tým udržiavať solidaritu na nízkej úrovni. Alesina a Glaeser majú aj geografický argument: súcit s chudobnými tlmí riedke osídlenie krajiny. Prírodné prekážky spôsobujú ich sociálnu neviditeľnosť a ostatným dovoľujú žiť bez výčitiek či obáv.

Postoje obyvateľov Slovenska v otázke prerozdeľovania v prospech chudobných sa zjavne viac podobajú postojom obyvateľov USA ako Európy. Túto podobnosť spôsobujú rovnaké činitele. Univerzálnu spolupatričnosť a dôveru na Slovensku zoslabuje okrem prísnej pracovnej etiky geografický a etnický faktor. Pred časom (v decembri 2004) sme skúmali neformálnu solidaritu ako ochotu urobiť niečo konkrétne v prospech zlepšenia životných podmienok rôznych kategórií ľudí. Zistenia potvrdili, že ako objekt solidarity sú Rómovia v najkritickejšej situácii. „Rozhodne“ ochotných urobiť niečo v prospech Rómov je len 4,1 percenta respondentov a „skôr“ ochotných ďalších 15,1 percenta. Odpoveď „skôr nie“ zvolilo 30,5 percent súboru a najväčšia časť, 48,4 percent, pomoc Rómom rozhodne odmietla. Rázne odmietnutie bez uchyľovania sa k taktnejším variantom svedčí nielen o kriticky nízkej solidarite, ale aj o rozšírení pocitu legitímnosti negatívnych nálad voči Rómom. Najväčšiu ochotu urobiť niečo v prospech Rómov prejavili respondenti „inej národnosti“ a respondenti boriaci sa s existenčnými ťažkosťami. Zlepšovanie vlastnej materiálnej situácie nezvyšuje pripravenosť pomáhať slabším. U respondentov s lepšie zabezpečenou domácnosťou solidarita s Rómami dokonca prudko klesá. Pre rómsku komunitu by bolo tragické, keby mala byť odkázaná na neformálnu solidaritu spoluobčanov.

Šanca presadiť univerzalistické princípy v spoločnosti zasiahnutej nedôverou nie je veľká. Nerovnosti plodia nedôveru a nedôvera vedie k neochote podporovať politiku zmierňovania sociálnych rozdielov.

Rozvoj sociálneho zabezpečenia je ohraničený ekonomickým rozvojom a zdrojmi, ktoré sú k dispozícii. Medzinárodné porovnania však potvrdzujú, že typ a rozsah sociálneho zabezpečenia závisí väčšmi od spoločenskej atmosféry a na ňu nadväzujúcej politickej vôle. Rozhodujúcim činiteľom je všeobecný vzťah danej spoločnosti k problému núdze niektorých svojich členov.

Sociálna politika je svedectvom o hodnotovom profile verejnosti. Na tých, čo utvárajú verejnú mienku, teda veľmi záleží, či začneme chápať sociálnu politiku aj inak ako povinné udržiavanie pri živote tých, čo prehrali už pri narodení.

Späť