Francúzsko s prezidentom N. Sarkozym

Slovensko, 11. 5. 2007 (Verejná správa 10/2007)

Francúzskym prezidentom sa na najbližších päť rokov stal Nicolas Sarkozy, kandidát povestnej gaulistickej pravice, konkrétne vodca strany Zväzu pre ľudové hnutie (UMP). V druhom kole súboja, ktoré s napätím sledoval celý svet, zvíťazil nad kandidátkou ľavice Ségolene Royalovou, vedúcou osobnosťou Socialistickej strany (PS). Potvrdili sa tak predpovede, podľa ktorých kandidátka ľavice znovu po dlhom čase dokázala zjednotiť väčšinu ľavicových síl Francúzska, ale na víťazstvo v prezidentskom meraní síl to ešte nestačilo. A tak si veľká krajina, jedna z mocností a opôr Európy – a zvlášť Európskej únie – vybrala na čelo muža, ktorý je iba mladšou kópiou dvanásť rokov vládnuceho pravicového prezidenta Jacquesa Chiraca. Kombinácia pravicovej vlády s pravicovou väčšinou v parlamente a s pravicovým prezidentom v kresle vytvára z Francúzska politicky nevyvážený prvok aspoň do nadchádzajúcich júnových parlamentných volieb, v ktorých by však tentoraz mohla ľavica predsa len zvíťaziť.

Keďže do druhého kola francúzskych prezidentských volieb nepostúpil tretí najúspešnejší kandidát z kola prvého François Bayrou, centrista a šéf strany Zväz pre francúzsku demokraciu (UDF), a jeho voliči volili v druhom kole nejasne, pričom štvrtý z prvého kola, ultrapravičiar Jean-Marie Le Pen vyzval svojich voličov, aby v druhom kole nehlasovali, francúzska politická scéna sa znova jasne rozdelila na dva klasické politické tábory – pravicu a ľavicu.

Nicolas Sarkozy zvíťazil v prvom rade preto, že je muž a že proti nemu stála žena. Ukázalo sa, že Francúzsko nie je zatiaľ pripravené odovzdať najvyšší a najmocnejší úrad v krajine žene, aj keď veľmi schopnej a mimoriadne inteligentnej. Inak by si ju totiž delegáti Socialistickej strany neboli vybrali za prezidentskú kandidátku. Na to, aby sa stala aj novodobou Johankou z Arcu, to však nestačilo.

Po druhé Sarkozy zvíťazil na vlne strachu z prisťahovalcov. Už ako minister vnútra v Chiracovej vláde sa pred vyše rokom počas násilnej rebélie tisícok prisťahovalcov zväčša z bývalých francúzskych kolónií v Afrike, ukázal ako muž s rasistickým vnútorným vybavením. Vzbúrených prisťahovalcov, ktorí zväčša žijú na okraji spoločnosti, nazval zberbou a vyhrážal sa im použitím aj brutálnych silových prostriedkov, namiesto hľadania východiska z ich neľahkej sociálnej situácie. Sarkozymu, ktorý je pôvodom tiež potomkom prisťahovalcov z Maďarska, pritom vonkoncom neprekážalo a neprekáža, že program odporu k prisťahovalcom prebral od prezidentského kandidáta ultrapravice Jean-Marie Le Pena. Bežný francúzsky volič, znepokojený z pribúdania čoraz väčšieho počtu cudzincov, na to dávno zabudol. Až takto možno duše obyčajných ľudí nainfikovať programom, ktorý nemá so známymi heslami slávnej občianskej francúzskej revolúcie o slobode, bratstve či rovnosti absolútne nič spoločné.

Nicolas Sarkozy zvíťazil aj na vlne strachu z ďalšieho rozširovania Európskej únie. V referende pred dvoma rokmi Francúzi odmietli euroústavu aj vinou neschopnosti prezidenta Jacquesa Chiraca, ktorý sa nevedel dostatočne zasadiť za významný dokument, verejne zaň zabojovať a zásadne odmietnuť názory nepriateľov rozšírenia spoločenstva, že jeho noví členovia kradnú Francúzom prácu. Sarkozy využil aj tento stále pretrvávajúci moment a postavil sa na stranu tých, ktorí ďalšie rozšírenie EÚ odmietajú. Ségolene Royalová v masovo sledovanom televíznom súboji so Sarkozym naopak vyjadrila pozitívny postoj k rozšíreniu a povedala, že Francúzsko musí pomôcť ďalším krajinám východnej Európy pri vstupe do EÚ, „tak ako sme pomohli kedysi Španielsku a Portugalsku.“ Jej hlas, či apel však nedopadli na dostatočne úrodnú pôdu.

Treba však povedať, že Nicolas Sarkozy nie je pre Francúzsko nijakou veľkou prezidentskou výhrou. Splnil si iba osobný sen, za ktorým išiel bez ohľadu na dôsledky. Vycítil trend francúzskej spoločnosti: zhovievavosť k nacionalizmu, ak nie priamo k šovinizmu, postavil sa na čelo tohto smutného kurzu a dal sa vyniesť na vrchol.

Ako prezident zaiste nebude nositeľom žiadnych pozitívnych zmien, aké v programe Francúzom sľuboval. Možno, že sa mu podarí znížiť dane, azda spustí zopár ekonomických reforiem, ale ako hovorí Laurent Fabius, bývalý socialistický premiér: „Francúzsko nerobí zmeny reformami, ale revolúciou.“ A keďže revolúcia sa už odohrala pred vyše dvoma storočiami a druhá sa určite nečrtá, zostane Francúzsko takým, akým je. So sklonom uctievať najmä seba, s vysokým rešpektom k vlastnej štátnej autorite a k tradíciám. Jedinú „zmenu“, ku ktorej by sa mohol Sarkozy síce bojácne, ale predsa len odhodlať – a naznačil to aj počas nedávnej návštevy vo Washingtone – že francúzsku zahraničnú politiku by ústretovejšie nasmeroval k súčasnému americkému prezidentovi. Ale aj jeho záľuba v Bushovi by sa na budúci rok skončila, lebo súčasný šéf Bieleho domu už vo funkcii skončí tak či tak. A Sarkozyho koketovanie s bushovskými neokonzervatívcami by potom vo Francúzsku neprežilo dlhšie ani o jediný deň.

Späť