Vnútorné rozpory našej civilizácie

Slovensko, 28. 5. 2007 (Verejná správa 11/2007)

Český filozof a vysokoškolský profesor Václav BĚLOHRADSKÝ (63), absolvent Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, v roku 1970 emigroval a pôsobil na Filozofickom inštitúte Antonia Rosminiho a na Janovskej univerzite v Taliansku. Dnes prednáša sociológiu v Terste a je hosťujúcim profesorom na Fakulte sociálnych vied KU v Prahe. Patrí k často oslovovaným intelektuálom, ktorí sa vyjadrujú k aktuálnym otázkam vývoja súčasného sveta. Urobil tak aj krátko po parlamentných voľbách u našich susedov v rozhovore, ktorý uverejnil denník Právo (Nepodpořil jsem stranu zelených, ale kauzu, kterou zastupuje, říka Václav Bělohradský, 16. 8. 2006, s. 16).Rozhovor publikujeme v slovenskom preklade, po minimálnej redakčnej úprave a s vlastným titulkom.

Globálne otepľovanie, ozónová diera, energetická náročnosť postpriemyselných megapolisov sú globálne javy. Môže Strana zelených ukázať cestu na ich efektívne riešenie?

Nijaká strana nemôže vyriešiť problémy, ktoré súhrne označme výrazom „zelená kritika kapitalizmu“. Sú dôsledkom vnútorných rozporov našej civilizácie. Tieto problémy začínajú niekde u Platóna a kresťanstva, v tyranskom nadriadení „ideí, ktoré vidíme iba rozumom“ zmyslovému svetu, ktorý zdieľame v nejakej forme so všetkými živými bytosťami na planéte Zem, v strašnom antropocentrizme Západu vpisujúceho prírodu do dejín človeka – tá tu je iba pre neho, aby ju pochopil a ovládol.

Ak teda súčasné politické strany nie sú schopné riešiť rozhodujúce problémy globálnej spoločnosti, majú ešte dajaký zmysel, alebo čas demokracie založenej na politických stranách uplynul?

Strany, čo si konkurujú v demokratických systémoch, sa sformovali a ideologicky profilovali rôznym prístupom k riešeniu veľkých protirečení, ktoré vyvolala priemyselná moderna. Ide o rozkoly ako centrum a periféria, štát kontra cirkev, mesto kontra dedina, kapitál kontra práca, národné kontra medzinárodné. Politické strany sa formovali tak, že si vzájomne konkurovali pri riešení týchto protirečení. Tie však neboli len politické. Boli tiež témou kľúčových výbojov západného umenia i veľkých spoločenských hnutí, motívom morálnej a ideologickej angažovanosti más, presakovali celou priemyselnou civilizáciou.

Každú politickú stranu môžeme charakterizovať z hľadiska spôsobov, ktorými prispela k riešeniu „veľkých protirečení priemyselnej moderny“. Ľudové strany v Európe sa napríklad usilovali zmieriť katolícku cirkev s demokratickým štátom, liberálne strany naopak bojovali za prísne oddelenie cirkvi od štátu a za prevahu miest nad vidiekom, strany konzervatívne (či agrárne v našom kontexte) obhajovali záujmy vlastníkov pôdy a vidieka proti medzinárodnému trhu, burzovému kapitalizmu a tak ďalej, sociálnodemokratické strany budovali model reformizmu, schopný riešiť sociálnu otázku, teda vzťah kapitálu a práce, bez násilia, „revolúciou hláv a srdca“, ako dosť naivne hovorieval Masaryk.

Potom tu však boli i strany revolučné, ktoré chceli na riešenie rozporov kapitalizmu ustanoviť nový typ štátnej moci – proletársky alebo „vodcovský“ štát.

Má sa teda Strana zelených usilovať o integráciu do systému týchto klasických strán? Mala by vôbec dajaký koaličný potenciál, keby bola naozaj hlasom „zelenej kritiky priemyselnej spoločnosti“?

Protirečenie, ktoré sa usiluje riešiť Strana zelených, sa radikálne odlišuje od rozporov minulých dvoch storočí priemyselnej moderny. Mohli by sme ho formulovať azda takto: stále racionálnejší jedinci v stále šialenejšej spoločnosti. Tento nesúlad vzniká tým, že racionálne správanie sa jedincov, inšpirované maximalizáciou vlastných výhod, vedie ku vzniku šialenej spoločnosti, v ktorej existuje globálne otepľovanie, zamorené mestá, nezmyselne nákladná mobilita založená na súkromnom automobile a tak ďalej.

Z hľadiska individuálnych výhod je racionálne ísť kamsi vlastných autom, ale keď všetci urobíme to isté, uviazneme v dlhých nehybných kolónach, staneme sa zajatcami kolektívneho bláznovstva, ktorá vyrastá práve z individuálnej racionality. Tropické horúčavy v našich mestách zvýšili dopyt po klimatizácii, to je racionálne, ale masové využitie klimatizácie zvyšuje tropické horúčavy v mestách tým, že prečerpáva teplotu z vnútorných priestorov niekým vlastnených, do priestorov vonkajších – do ulíc, ktoré sú verejné.

Kvalita života v priemyslových krajinách závisí od dohody ľudí na spôsoboch, akými budú používať prostriedky, ktorými veda a technika zaplňujú náš spoločný svet. Globálna kapitalistická ekonomika však také dohody sťažuje tým, že namiesto hľadania kolektívne najvýhodnejšieho riešenia našich problémov vnucuje občanom ako prevládajúcu formu racionálneho správania sa konkurenčný boj o individuálne výhody. Najstrašnejším príkladom je hrozné systémové podfinancovanie hromadnej dopravy na prospech dopravy súkromnej.

Šialená spoločnosť racionálnych jedincov vzniká zo všeobecnej tendencie kapitalizmu privatizovať zisky a socializovať náklady. Úspešný je podnikateľ, ktorému sa v najväčšej miere darí zvaliť náklady svojej výroby na bedrá celej spoločnosti a zisky zabaviť len pre seba. To, čo nazývame politika, nie je dnes nič iné iba prostriedok, ktorý toto umožňuje. Korupcia a kriminalita sú dnes preto vo sfére politiky systémové, nevykoreniteľné, a to všade vo svete. Výrobcovia automobilov privatizujú zisky a spoločnosť – vlastne všetci pozemšťania – platia obrovské náklady na neracionálny a neefektívne systém mobility, akým je automobilová doprava. Z pozície vlastencov planéty Gaia, z hľadiska našej príslušnosti k pozemskému životu, je všetko verejným vlastníctvom – súkromné majetky sú iba ideologické a mocenské konštrukcie.

Ako riešiť tento rozpor vo vnútri pojmu „rozum“, na ktorý je Západ taký hrdý?

Všetky kľúčové dichotómie minulého storočia ako individualizmus verzus kolektivizmus, sloboda verzus povinnosť, verejné verzus súkromné, trh verzus plánovanie sú prázdne šupky, ktoré tu zostali po pokusoch tento „problém“ dajako riešiť. Strana zelených bude mať zmysel iba vtedy, keď sa nebude v týchto prázdnych šupkách iba prehrabávať, ale sa začne angažovať na hľadaní riešení „vo vnútri systému“, teda mimo tie šupky.

Myslíte si, že hľadanie novej „etiky podnikania“ alebo rôznej formy „fair commerce“ či pokusy o zavedenie povinnosti výrobcu a predajcu zabezpečiť recykláciu odpadu môžu byť začiatkom riešenia?

Západný model rastu Rastu je hlboko nemorálny, jeho neetickosť je nenapraviteľná.

Čo je etické? Podľa Kantovho „kategorického imperatívu“ je etické iba to konanie, ktoré môže byť univerzálne platným princípom pre každého človeka. Musíme sa vždy pýtať: „Môžem si želať, aby toto správanie sa bolo všeobecným zákonom, ktorým sa všetci musia riadiť?“ Etické je len to, čo obstojí pred touto otázkou.

My si však nemôžeme priať, aby súčasný konzumný spôsob života bol všeobecným zákonom, aby Číňania plytvali rovnako ako my. Keď ideme autom, želáme si, aby nikto iný už autom nejazdil, aby sme mali cestu iba pre seba. Podobne rezidenčné štvrte zbohatlíkov za Prahou po spoločenskej transformácii sú tým cennejšie, čím viac sú pre druhých neprístupné. Všimnite si, ako nás reklama zavádza práve takýmto neetickým posolstvom – domy sú v krásnej pokojnej lokalite v zeleni, nerušené prítomnosťou iných, automobily sú osamotené na ceste vedúcej k tônistému jazierku.

V časoch mojej mladosti sa hovorievalo „stará štruktúra“ tomu, kto iba fungoval vo vnútri systému, nikdy sa na nič nepýtal, slúžil rastu moci, bez škrupúľ a bez výhrad. Všetci politici sú dnes „staré štruktúry“, púhi funkcionári ekonomického rastu, v úzkom prepojení s neserióznym mediálnym komplexom, ktorý systematicky zastiera rozkol medzi individuálnou racionalitou a kolektívnym šialenstvom. Môže dnes ktosi uniknúť tejto mašinérii totálneho pokrytectva? Strana zelených sa o to musí pokúsiť, inak bude iba skupinou technokratov, ktorí kolaborujú so systémom.

Pred voľbami ste verejne podporili Stranu zelených. Čo si myslíte o jej správaní sa dnes?

Nepodporil som Stranu zelených, podporil som kauzu, ktorú predstavuje. Posledné vety môjho textu, ktoré nájdete na jej webovej stránke, znejú takto: „(Strana zelených) Musí... byť v pevnom spojení s hnutím, ktoré nepresadzuje len „viac či menej“ výhodné opatrenia, ale hovorí „nie“ systému, v ktorom ďalší rast je jediným zdrojom zmyslu. Dokáže to Strana zelených? Neviem. Voľme ju a uvidíme!“

Volili sme ju a uvideli sme, že to nedokázala. Jej najväčšou povolebnou chybou bolo, že namiesto toho, aby akosi vyjadrila odstup, ktorý má v rovnakej miere od všetkých politických strán systému, podporila beznádejnú trojkoalíciu, v ktorej navyše dôsledne antiekologická , „ecomachinistická“ a technokratická ODS mala hrať rozhodujúcu úlohu. Dokonca prijala akúsi „antikomunistickú klauzulu“, tú smiešnu dohodu, že s komunistami sa „verejne“ nehovorí, ako keby v dejinách nášho národa nezohrali komunisti úlohu, ktorú nemožno ignorovať.

Z hľadiska „zelenej kauzy“ nijaký veľký rozdiel medzi komunistami, sociálnou demokraciou a ODS nie je. Sú to všetko strany ekonomického rastu, podieľajú sa na obrovskej mystifikácii reálnych nákladov naň, podporujú budovanie nových Temelínov, prijímajú svetovú hegemóniu USA – sú to všetko v rovnakej miere „blázni kapitálu, ktorý chce rásť“. Avšak ČSSD bola vždy ústretovejšia ako ODS voči zákonom obmedzujúcim devastáciu životného prostredia, a platí to aj o komunistoch, ako to dokazuje analýza prijímania zákonov v snemovni za posledné roky.

V Európe sa zelené strany politicky zaraďujú skôr naľavo od stredu. Je zelená kritika ľavicová či pravicová?

Ako napísal Jan Keller, pravica a ľavica spolu po dve storočia súperili o legitímny spôsob, ako v spoločnosti rozdeliť výhody ekonomického rastu, ale žiadne z týchto zoskupení sa nedokáže postaviť tvárou v tvár „pálčivej otázke: čo s odvrátenou tvárou bohatstva a blahobytu“ – s ekologickými rizikami rastu Rastu.

To, že strany Zelených sa zaraďujú v politickom spektre skôr naľavo, je oprávnené v tom zmysle, že bojujú o zmenu systému. Nadväzujú tak na radikálnu kritiku priemyselnej moderny, aj keď väčšinou nemarxistickej proveniencie; nadväzujú skôr na „neapologetické interpretácie priemyselnej moderny“, zviditeľňujú jej rozpory – mám na mysli filozofov ako Adorno, Horkheimer, Habermas alebo postmoderných mysliteľov ako Vattimo, Derrida, Lytoard, Deleuze.

Pravica sa väčšinou usiluje celú otázku životného prostredia „zveriť odborníkom“, zredukovať ju na problém zlepšenia trhovej ekonomiky pomocou rôznych technokratických opatrení. „Zmysel má dnes taký politický program, v ktorom je postavenie rôznych bytostí (žien, mužov, kurčiat alebo laboratórnych myší) vo svete, ktorý zdieľame, predmetom širokej debaty, nie výsledkom expertných súdov. Zelení vyslovene obhajujú občiansku spoločnosť a miestne spoločenstvá ako dôležitých a suverénnych účastníkov politického života a rozhodovacích procesov...“, napísala sociologička vedy Tereza Stöckelová. Je to rozhodujúca požiadavka, ktorému je naklonená viac demokratická ľavica ako technokratická pravica.

V Strane zelených sa výrazne posilnil antikomunizmus. Myslíte si, že oprávnene?

Celý život som patril ku kritikom komunizmu. Môj odpor k tejto myšlienkovej sústave a politickému systému bol tiež dôvodom na moju emigráciu. Napriek tomu s dnešným „postkomunistickým antikomunizmom“, s mladofronťáckym diskurzom, s lovom na českého komunistu nechcem mať nič spoločné. Len idiot môže tlačiť komunizmus a nacizmus pod jednu, v studenej vojne narýchlo postavenú strechu s názvom „totalitarizmus“, a potom dávať krivé znamienko rovnosti medzi ľudí, ktorí bojovali za sociálnu rovnosť, za emancipáciu robotníckej triedy, a rasistov, ktorí vyhladzovali Židov a Slovanov a budovali árijskú ríšu od Uralu až po Atlantik.

Klame, kto tvrdí, že život v komunistickom Československu bol len životom utlačovaných: študoval som v šesťdesiatych rokoch filozofiu v kultúrne bohatej a rozmanitej spoločnosti a v relatívnej slobode. Napokon sloboda je vždy iba relatívna, a tá naša súčasná je taká relatívna, až sa takmer vytráca z našich všedných dní – ako vie každý kto sa stretol so záujmami kapitálu a „musel z kola von“.

Kritická tradícia, ku ktorej som patril, videla v komunizme len radikálny variant modernosti, k tej západnej „nadcivilizácii“, ktorá vedeckými i mocenskými prostriedkami buduje planetárnu ríšu blahobytu. Pustota a sivosť komunistickej spoločnosti nie je nič iné, iba „vypuklé zrkadlo odhaľujúce Západu jeho vlastné hlbinné smerovanie“ – napísal Václav Havel v sedemdesiatych rokoch. Áno, v tomto prístupe sú korene mojej kritiky komunizmu, ako som to vyjadril na samom konci sedemdesiatych rokov v eseji Kritika eschatológie neosobnosti, ktorú teraz nájdete v knihe Prirodzený svet ako politický problém. Komunistický štát bol pre mňa najvýznamnejšou formou „eschatológie neosobnosti“, teda presvedčenia, že všetky ľudské problémy vyrieši ďalší rast blahobytu, založený na technovede.

Považujem za najväčšiu tragédiu postkomunizmu, že sme nedokázali presvedčivo nadviazať na kritiku komunizmu ako prominentnej formy priemyselnej moderny tak, ako bola zakódovaná v disidentskej kultúre. Veril som, že koniec komunizmu je najmä koncom prvej modernosti – modernosti ocele, priehrad, priemyselných paniev a kombinátov, „rozkazovania vetru i dažďu“, mäsopriemyslu, vyšších výnosov a jadrových technológií. Veril som, že k rozpadu komunistickej ríše hierarchie a monológu viedla postmoderná flexibilita a pluralita. Myslel som, že nastal čas nových postkomunistických priorít – medzinárodnej politiky založenej na OSN, boja proti rizikám rastu, nad ktorými sme iba krčili ramenami, lebo bolo treba súťažiť v zbrojení. Mýlil som sa. „Do NATA chtěla koťata“ – spieval Vodňanský. Staré štruktúry zvíťazili...

Je nejaká nádej na zmenu? Môže mať „zelená“ kritika systému rovnaký úspech ako „červená“ kritika sociálnej nerovnosti v demokratických štátoch?

Známy slovinský filozof Slavoj Žižek povedal, že v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa všade debatovalo o možnej budúcnosti – postindustriálnom kapitalizme, nebyrokratickom komunizme, návrate fašizmu, nových formách paternalizmu, demokratickom socializme – to všetko sa zdalo možné. Dnes všetci prijímajú globálny kapitalizmus ako konečné štádium dejín; média však – zvlášť hollywoodská fabrika na instants dreams and nightsmares sú posadnuté možnou kozmickou katastrofou a koncom života na Zemi – nejaký smrtonosný vírus, nová doba ľadová, asteroid mieriaci na našu planétu. Pre ľudstvo je dnes ľahšie predstaviť si kozmickú katastrofu ako zmenu systému globálneho kapitalizmu.

Odkiaľ získal nezmyselný výrobný a spotrebný systém globálneho kapitalizmu takú osudnú prepotrebnosť, že sa už nikto neodvažuje hľadať k nemu alternatívu?

Na hľadanie odpovede už nemáme čas, azda len na malú poznámku. Racionálne reformy systému predpokladajú, že informácie sa premenia na energiu, že získajú váhu v spoločnosti, stanú sa dejinnou silou, vyvolajú masové kultúrne a politické hnutia, a tie zmenia systém. Súčasná tyrania médií má mnoho rôznych podôb, ale všetky majú jedno spoločné: rozpustiť všetky informácie v akejsi zábavnej brečke, v ktorej plávajú obrazy hurikánmi zničených miest spoločne s fotografiami mŕtveho tela „kráľovnej ľudských sŕdc“ alebo Madonny v čiernej bielizni pripútanej na akomsi kríži z ocele, proti čomu vraj Vatikán protestuje. „Môžu noviny a televízia za to, že sa z katastrof stáva infotainment? Ľudia, zdá sa, viac než informácie potrebujú sedatíva..., hurikánom zdevastované dovolenkové letovisko, smutné oči černobyľských detí..., zisky stúpajúce prudko hore... Médiá ako novodobí vykorisťovatelia oberajú prírodu a ľudí o ich príbehy a robia z nich výnosnú výplň medzi dvomi reklamnými blokmi“ – napísal Jan Miessler v Siedmej generácii.

Myslím si, že táto všetko rozpúšťajúca a všetko zaplavujúca bavičská brečka skutočne dlávi demokraciu. Informácie sa v nej stávajú sedatívami alebo dráždidlami, nie predpokladom racionálnej kolektívnej akcie.

Zhováral sa Zdeněk NEVĚLÍK

Späť