Pozerať vpred ešte neznamená vidieť

Slovensko, 18. 6. 2007 (Verejná správa 12/2007)

Má starosta hľadať optimálnu cestu k trvalo udržateľnej kvalite života občanov cez program hospodárskeho a sociálneho rozvoja? Má zmysel, aby obec s pár desiatkami obyvateľov, hoci aj s pomerne veľkým katastrálnym územím, povinne spracovala takýto program? Na tieto otázky hľadá vo svojom článku odpoveď Ing. Ján Králik, CSc., bývalý primátor Banskej Bystrice, v súčasnosti pracovník tamojšej Univerzity Mateja Bela.

Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja je strednodobý strategický dokument, ktorý definuje komplexnú predstavu o budúcom rozvoji. Vypracováva sa na základe zákona č. 503/2001 Z. z. o podpore regionálneho rozvoja novelizovaného zákonom č. 351/2004 Z. z.

Zákon ukladá obciam povinnosť mať takýto program. Jeho kľúčové priority by sa mali premietnuť aj do programových dokumentov vypracovávaných na regionálnej i národnej úrovni, ktoré sú podkladom na čerpanie finančných prostriedkov z fondov Európskej únie. Ak sa pozorne pozrieme na to, čo všetko musí samospráva vykonať a porovnáme to so skúsenosťami starostov, asi by sme rýchlo prišli na koreň problémov i nedôvery voči uvedenému dokumentu.

Predstavitelia samosprávy, najmä na úrovni obcí, vznášajú námietky proti politickému prístupu k rozdeľovaniu a prideľovaniu k finančných prostriedkov z eurofondov na národnej úrovni podľa programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja. Viaceré obce i mestá napriek perfektným programom a projektom nedostali nijaké príspevky. Nemôžeme sa preto čudovať snahe samosprávnych celkov prevziať rozhodovanie o čerpaní zdrojov z eurofondov.

Ako sme už spomenuli, podmienkou na získanie prostriedkov z verejných zdrojov je zladiť projekty obecného rozvoja s rozvojovou stratégiou vyššieho stupňa samosprávy, mikroregiónu alebo kraja. Pri tomto zlaďovaní sa môžu stretnúť, aj sa stretávajú rozdielne, niekedy aj protichodné strategické predstavy o budúcom rozvoji územia obce v rámci regiónu alebo kraja.

Prax ukazuje, že najčastejšie sa rozpory prejavujú práve v názoroch na riešenie otázok urbanizmu, ekológie, ale aj sociálnych a ekonomických otázok. Keď hľadáme vysvetlenie, prečo je to tak, prídeme k poznaniu, že niektoré obce si nedokážu vlastnými silami pripraviť program hospodárskeho a sociálneho rozvoja a jeho vypracovanie si objednávajú. Spravidla sa obracajú na firmy, ktoré majú priaznivé referencie, najčastejšie v tom, že sa im už podarilo získať prostriedky z verejných zdrojov. Obmedzená schopnosť obcí spracovať kvalitné programy viedla k vypracovaniu vzorov, návodov, metodických pomôcok, ktoré jednoznačne uľahčujú tvorbu programov. Vedú však k tomu, že sa programy navzájom podobajú ako vajce vajcu, a to nielen štruktúrou dokumentu, ale aj samotným obsahom. Niekedy budia dojem, že sa len vymenili názvy obce, pohoria, rieky, ulice.

Pri tvorbe programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja sa stáva aj to, že firmy, ktoré ich vyhotovujú, nekoordinujú svoj postup ani v regiónoch a tak dochádza k rozporom v programových plánoch rozvoja väčších územných celkov.

Príkladom takéhoto nesúladu môžu byť aj programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja Žilinského kraja a Banskobystrického kraja, a to v bode o severo-južnom diaľničnom prepojení. Samosprávne orgány týchto susediacich krajov schválili rozdielne trasy a od nich by sa mali odvodzovať ďalšie urbanistické, ekologické a ekonomické programy. Teoreticky by k takémuto niečomu nemalo dôjsť, lebo programy by mali byť hierarchicky usporiadané a vzájomne sa podporovať a dopĺňať. Zákon má takú dikciu a predsa nastáva chaos, že môžeme pochybovať o správnosti navrhovaného riešenia. Svojím dielom k tomu prispieva aj spochybňovanie niektorých doterajších opatrení v reforme verejnej správy.

Zahraničné aj domáce praktické skúseností ukázali, že je dobré, keď sa do tvorby programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja zainteresuje verejnosť. Má to však aj isté negatíva. Odborná verejnosť a trh nie sú otvorenými informačnými subjektami vo vzťahu k programom. Príkladom môžu byť developerské spoločnosti, ktoré svoje plány o financovaní realitných projektov na území samosprávy ''odtajňujú'', až keď majú istotu, že bez problémov presadia svoje projekty a nenarazia na nijakú vážnejšiu konkurenciu. Prax už viac ráz potvrdila, že takýto prístup zmenil obsah programu už krátko po jeho schválení. Obsah programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja nie je územnoplánovacou normou.

Príčiny spomínaných problémov môžeme hľadať v nerozvinutom domácom trhu. Slovenská republika a jej podobné krajiny nemajú za sebou normálny životný cyklus trhu (príprava, rast, recesia, útlm a podobne). Preto dosť často nevieme ani reálne predvídať potreby a kvalifikovane načrtnúť budúcnosť samosprávneho územia. Nepoznáme porovnateľné hodnoty, vývojové rady, odchýlky, extrémy a neustále narábame s reformou verejnej správy. Preto sa môže stať, že niektoré samosprávne programy transformujúcich sa krajín, vrátane Slovenska, uspeli nie preto, že ich dobre spracovali, napríklad v Trnave, Nitre alebo Žiline, ale preto, že im to umožnil rozrastajúci sa trh a štátna politika hospodárskych reforiem.

Späť