Udalosti po rozdelení Československa

Slovensko, 26. 6. 2007 (Verejná správa 13/2007)

V ďalšom hranica prebieha novou cestou, ktorú buduje správa štátnych lesov. Dostali sme sa až na ostrú zatáčku na hrebeni asi 300 m od starej hranice. Tu sme svoju prácu skončili a vrátili sme sa k poľovníckej chate dolu do Rakovskej doliny, kde nás čakali autá.

Tu nás čakalo zaujímavé prekvapenie. Prišiel autobus našich četníkov a okresný četnícky veliteľ hlásil, že členov poľskej komisie, ktorí ako železniční experti rokovali s našimi železničiarskymi odborníkmi o žel. otázkach, miestni obyvatelia v hostinci napadli a traktovali surovými narážkami. Keď sa proti týmto urážkam bránili, že oni sú posli poľského národa, nazval ich vraj akýsi obyvateľ z Rakovej oslami. Vojaci, ktorí boli svedkami týchto scén, nielenže nezakročili ale ešte i zatlieskali tým, ktorí sa týchto urážok dopustili. Tak vysvetľoval veci člen poľskej delegácie. Po tom sa členovia poľskej delegácie radili, ako sa majú v tejto situácii zachovať. Zašiel som k poľskej delegácii, aby som ich przeprosil a ubezpečil ich, že poriadok a bezpečnosť bude našimi úradmi zachovaná. Prof. Zaborski ma ubezpečil, že poľská delegácia v ničom neobviňuje členov slovenskej delegácie, naopak zisťuje, že všetci členovia slovenskej delegácie sú veľmi milí, že rokovanie deje sa v priateľskom duchu – ale v takej atmosfére, aká panuje v Čadci, nie je možné pracovať a preto poľská delegácia neubytuje sa v Čadci, ale ihneď odchádza do Tešína. Predseda slov. komisie znova vyjadruje svoje poľutovanie nad nepríjemným incidentom a dúfa, že v rokovaniach budeme môcť bez ťažkostí a zasa v zmierlivom priateľskom duchu pokračovať. Prof. Zaborski pripomína, že miestny politický úrad, čiže okresný náčelník musí vysloviť poľskej delegácie svoje poľutovanie a postarať sa o zabezpečenie pokoja a poriadku. Sľubujeme všetko vykonať tak, aby rokovanie nebolo prerušené. Rozlúčili sme sa so všetkými členmi poľskej delegácie, nasadli sme do četníckeho autobusu a pokračovali sme v ceste do Čadce, kde mali sme mať zasa spoločnú konferenciu, na ktorej by sme spísali protokol o dnešnej práci a zároveň určili program práce pre nasledujúci deň. Pravda, táto spoločná porada odpadla.

Cesto(u) z Rakovej do Čadce pozorovali sme, že celé húfy ľudí ponáhľajú sa do mesta. Hneď sme si uvedomili, že v Čadci sa čosi pripravuje. Pri vchode do mesta stál veľký zástup ľudu so slovenskými a autonomistickými zástavami. Tu stretli sme i poslanca M. Poláka, člena našej komisie, ktorý (str. 11) dnes nebol s nami. Ten nám referoval, že v Čadci chystá sa veľká demonštrácia, ktorá má Poliakov presvedčiť o zmýšľaní kysuckého ľudu. Program bol určený takto: Celú komisiu, teda predovšetkým Poliakov, chce mesto Čadca skromne pohostiť a privítať. Zhromaždený ľud zaspieva slovenskú hymnu Hej Slováci – aby Poliaci videli, že na Kysuciach žijú len Slováci. Potom 5 členná deputácia vyhľadá poľskú komisiu, aby jej predložila žiadosti tunajšieho ľudu. – Lenže tu vytvorila sa iná, bojovná nálada, silno protipoľská a nebolo záruky, že pokoj bude zachovaný. Rýchle sme rozhodli: Poliakov presadíme do nášho četníckeho autobusu a cez čadčianske ulice vyvezieme ich až na hranicu. Tam príde za nimi poľský autobus, obsadený četníkmi. V tomto autobuse bude sa svietiť, aby ľud videl, že naozaj sú tam naši četníci. Tak sa všetko previedlo a ľud, ktorý v počte asi 10.000 ľudí demonštroval na uliciach, ani nezbadal, že Poliaci nie sú už v Čadci.

Po malom občerstvení podívali sme sa na manifestáciu z balkóna okresného domu. Impozantné zhromaždenie! Tisíce a tisíce kysuckého ľudu zišlo sa do Čadce, aby tu dalo jasný výraz svojej vôle a svojmu odhodlaniu. Rečnil p. kaplán. Ľud búrlivým spôsobom dával najavo svoje rozhorčenie. Potom som prehovoril niekoľko slov i ja, aby som na jednej strane pochválil nadšenie a národnú statočnosť kysuckého ľudu, na druhej strane aby som ich ubezpečil, že slovenská vláda vykoná všetko, aby slovenské Kysuce zachránila pre Slovensko. Ľud priamo zúril. Ťažko ho bolo uspokojovať, najmä preto, lebo sa domnieva, že o veci rozhoduje delimitačná komisia. Je pripravený svojpomocne postaviť sa na odpor proti Poliakom a sú oprávnené obavy, že svoje hrozby tento zúfalý ľud i splní. Chcú poslať deputáciu k Hitlerovi, aby uňho hľadali pomoc, chcú volať na slávu Hitlerovi – musíme ich tíšiť, hoci sami cítime, že i to nadšenie, i tá zúfalosť, i to rozhorčenie a strašné vyhrážky sú len dôkazom hlbokého národného cítenia slovenského ľudu na Kysuciach a dôkazom tých rozličných filologických teorií českých a poľských, ktoré tento ľud považuje za poľský a ktoré tento kraj zakresľujú do svojich máp ako kraj poľský. Čadčianska veľkolepá manifestácia o 17. hod. 18. XI.1938 mohla presvedčiť každého, že Kysuce sú a chcú byť vždy slovenské, a že iné je vôľa a život národa ako papierove výskumy t. zv. vedeckých odborníkov.

Potom prijal som ešte na krátky rozhovor členov miestnej Hlinkovej gardy a železničných expertov. Ľud sa pomaly rozišiel. (str. 12).

Po manifestácii prišiel p. Čarnogurský z Veľkého Polomu, ktorý nám referoval o svojich rozhovoroch s ministerským predsedom Tisom, s konzulom Lacińskim a priniesol zároveň opis telegramu min. Becka vo veci úpravy hraníc. Posedeli sme si v spoločnosti miestnych ľudí v reštaurácii a potom odobrali sme sa na nocľah do Žiliny. Tu rozprával som telefonicky s radcom Kwiatkowskim, ktorý oznámil, že prof. Zaborský odcestoval do Varšavy, aby referoval min. Beckovi o obsahu rozhovorov s Čarnogurským. Nevedno kedy a kde bude sa v rokovaniach pokračovať.

Ešte večer z Čadce rozprával som s plukovníkom Czerwińským, ktorý nevedel nič určitého povedať a ktorý zároveň prijal omluvu p. okresného náčelníka za incident, ktorý sa prihodil jednému členovi poľskej komisie. Pachateľom násilia bol rakovský obyvateľ, pochodiaci zo Sliezska.

19. novembra.

Ráno v kaviarni Remi vypočuli sme referát p. vl. radcu ing. Slávika o rokovaniach železničiarskych odborníkov. Nedohodli sa – pretože Poliaci chcú dostať trať, ale nechce sa im investovať. Potom vybrali sme sa do Čadce, kde sme medzi 11.-12.hodinou mali dostať zprávu z Těšína o započatí ďalšieho rokovania. Oznámili nám, že ráno o 8. hodine máme sa stretnúť na hranici v Mostoch a začneme ďalšie práce. Popoludní ostali sme v Čadci, večer zúčastnili sme sa s Čarnogurským večere u p. oficiála okr. úradu, potom ešte vykonali sme návštevu u p. okr. náčeníka a nocovali sme v Čadci.

20. novembra.

Ráno o 7. hodine boli sme s Čarnogurským v kostole. Po raňajkách vybrali sme sa autom do Mostov. Keďže Poliakov ešte nebolo, čakali sme na poľskej pohraničnej stráži. Novostavba, ktorú tam akiste zanechal niektorý Čech. Nábytku ešte niet – ale na skromnom stole obrázok A. Hlinku. Keďže sa nám nechcelo čakať v takom nudnom prostredí, vybrali sme sa do Jablunkova. Tu v reštaurácii Našiel nás Gotkiewicz, ktorý nám oznámil, že poľská delegácia nás očakáva v Těšíne. Pokračovali sme v ceste. Tu stretli sme sa s pluk. Czerwińskim. Prof. Zaborski práve sa pred chvíľou vrátil z Varšavy. Z hotelu v Poľskom Těšíne previezli sme sa do budovy bývalej radnice Č. Těšína, v ktorej je umiestnené Dowództwo. Tu prof. Zaborski s radcom Kwiatkowskim zavolal ma i s Čarnogurským do susednej miestnosti, aby nám oznámil výsledok svojich rozhovorov s ministrom Beckom. Povedal asi toto: Vo Varšave sú veľmi prekvapení, že Slováci tak divne a tak prudko reagujú na poľské popravky hraníc. Poliaci vraj mohli žiadať viac a začala sa v tomto smere v Poľsku kampaň, ale vzhľadom na dobrý pomer Poliakov ku Slovákom Poľsko takých žędań newysuwa. Proti Čechom pokračovali sme inak – proti Slovákom zasa inak. Poľsko vždy (str. 13) podporovalo Slovákov, najmä Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, chce v budúcnosti žiť v dobrom priateľskom pomere so Slovákmi – mój Boźe, przecieź nie ma na świecie tak bliskich narodów jako są Polacy i Slowacy. Ale Poľsko vraj nemôže prijímať nejaké ultimatívne požiadavky. (Tu cielil na tú časť rozhovorov s Čarnogurským, kde tento spomínal Nemcov ako jediných obráncov slovenskej veci.) Poľská delegácia dostala vraj právo vyhovieť tým požiadavkám slovenským, ktoré sú prijateľné, ale nemôže byť reči o vrátení niektorých zabratých dedín. (Kacvin) Formulovali sme teda svoje návrhy: 1) nech hranicou v Čadčianskom kraji ostane železnica – môžeme dať Poliakom Suchú Horu a Hladovku, prípadne výbežok Jalovec pod Babiou Horou 2) Cesta od Kalenberku až po Červený kláštor ostane na Slovensku – zato môže sa dostať Poľsku Leśnica.

Aby sme mohli o takýchto návrhoch rokovať, museli sme si vyžiadať od min. predsedu súhlas a prof. Zaborski predložil vec vo Varšave. Na poludnie sme sa rozišli. Ja s Čarnogurkým do Čadce, ostatní členovia delegácie do Místku a Poliaci ostali v Těšíne. Aby sme sa presvedčili, aké stanovisko zaujmú jednotlivé obce k týmto naším návrhom, vybrali sme sa až do Skalitého, informovali sme sa na okresnom úrade preštudovali sme si potrebné štatistiky a spojili sme sa telefonicky s Bánovcami, kde bol vtedy min. predseda Tiso. Do Bratislavy poslali sme fonogram. Min. predseda dr. Tiso súhlasil, aby sme s Poliakmi v tomto zmysle vyjednávali. Po malom občerstvení – pretože sme neobedovali - vybrali sme sa zasa do Těšína, kam sme sa dostali práve o pol 7. hodine večer. Z Varšavy ešte nemali odpoveď – nuž čakali sme ďalej, kým Poliaci študovali a odkresľovali naše katastrálne mapy. V rozhovoroch s prof. Zaborským a radcom Kwiatkowským chceli nás presvedčiť o svojej dobrej vôli, poľská vláda sa vraj potom osvedčí, že viac nárokov voči Slovensku nemá. Žiadali však, aby sme my Slováci vyjadrili sa tak, že poľské požiadavky sú skromné a sú to vlastne len drobné korektúry hraníc. Upozorňovali nás na písanie slovenskej tlače, na články Slováka, ktoré štvú proti Poľsku a na prejavy Šaňa Macha, ktorý Maďarov nazýva bratmi. – Príjemný rozhovor bolo možné viesť s pluk. Czerwińským, ktorý mal pre Slovenské návrhy ešte najviac porozumenia a ktorý mal i o požiadavkách poľských svoj názor.

Napokon o 9. hodine večer prišla odpoveď z Varšavy. Naše návrhy prijali – takže rokovania môžu sa viesť i naďalej v priateľskom duchu a vzájomnej dohody. Dohovorili sme sa, že pondelok ráno o 8. hodine stretneme sa pri škole vo Svrčinovci a odtiaľ pôjdeme pracovať do terénu. V noci vrátili sme sa (str. 14) do Čadce, (k)de p. okresný náčelník nás pohostil v inšp. izbe. S dr. Hlaváčkom ostali sme nocovať v Čadci – kde pripijali sme na generálsku hodnosť p. majora gen. št. Jurecha a o polnoci konečne ľahli sme si spať.

21. novembra.

Dnes mali sme mnoho vzrušujúcich zážitkov. Ráno podľa dohovoru stretli sme sa pri škole vo Svrčinovci. Miestni obyvatelia plní úzkosti, hnevu, nenávisti a zúfalstva zhromažďovali sa okolo nášho voza a premeriavali si delegáciu poľskú. Rozprával som sa so správcom Ďurčanským, ktorý si vybudoval krásnu budovu pre svoju školu a teraz by mal svoje pôsobište po 15 ročnej svedomitej práci opustiť. Potešoval som jeho i jeho kolegov. Má náš národ statočných synov a zdatné dcéry! Povedal som niekoľko slov i zhromaždenému ľudu a cez Mosty vybrali sme sa pod Veľký Polom pokračovať vo vytyčovaní novej hraničnej čiary. S počiatku išla vec bez ťažkostí – kým sme boli v lese. Ale keď sme začali zostupovať do doliny, kde objavovali sa prvé domky Rakovej a Čadce, zbadali nás ľudia, ktorí pracovali vonku. Keď sme zostupovali ku osade Privary a Magonky, prišli nám do cesty mladé ženy so železnými hrabľami. Pýtal som sa ich, čo robia s tými hrabľami. – Vraj na postieľanie zhrabujú lístie. Ale bolo vidieť, že nemajú chuť viesť rozhovory o takých všedných veciach, keď ich srdce niečo iného tlačí.

Tieto mladé, chudobou, prácou a starosťami strhané ženy zo zapadlých dolín najsevernejších Kysúc zrazu veľkým krikom vyrútili sa na Poliakov, dvíhali svoje hrable a nadávali nevyberaným spôsobom (Vy kurvy poľské) – vyhrážajúc sa, že ony Poliakov povraždia, pretože ony do Poľska nechcú, že svoje deti do poľskej školy posielať nebudú a radšie svoje deti pobijú. Zúfalý nárek a divoké vyhrážky žien niesli sa stráňami týchto pohraničných hôr – a z týchto primitívnych ale tým úprimnejších prejavov bolo cítiť akúsi smrteľnú nenávisť voči tým, ktorí nehanbili sa uplatňovať svoje nároky na tiché, skromné a spokojné osady kysuckých Slovákov. Boli to scény, na ktoré budeme všetci spomínať. Potom sa ženy rozbehli dolu svahom pre chlapov, aby vraj títo išli brániť. Komisia postupovala ďalej a ľud z blízkych osád začal sa zhromažďovať – nariekať, hromžiť a hroziť. Chcel som ich ako-tak utíšiť – nemalo to však úspechu, ba videl som, že i mňa začínajú upodozrievať, že ich predávame Poliakom a ich divoké lamentácie (str. 15) divokou ozvenou niesli sa nad malebnou dolinou Milošovky. Prichodili i chlapi a mládenci, ktorí spomínali pomstu a vyjadrovali sa tak: ak máme pripadnúť Poliakom, radšej zahynieme, to nám je už jedno.- Či sa nehanbíte, brať takéto chudobné roličky a biedne chalupy. – Choďte si ta domov robiť hranice, tu nemáte čo hľadať.

Atmosféra stávala sa čoraz nebezpečnejšia – četníci museli zvláštnym kordónom chrániť komisiu, ktorá sa rozhodla, odísť po takomto poučení na poľskú stranu do Mostov. Po krátkom pobyte v Mostoch vrátili sme sa autami znova na Slovensko, aby sme si spoločne prezreli úsek Čadca-Zwardoň a aby sme sa zároveň presvedčili, ako možno tiahnuť hraničnú čiaru medzi železnicou a hradskou tak, aby železnica ostala na poľskej a hradská na našej strane. Pretože sa už zotmilo a boli sme nielen fyzicky, ale najmä nervove vyčerpaní, Poliaci vrátili sa do Těšina a my do Čadce s tým, že nasledujúceho dňa stretneme sa na východ od obce Skalité pri prechode hradskej pod železničnou traťou.

22. novembra.

Ráno podľa dohovoru dostali sme sa na určené miesto. Predovšetkým bolo treba určiť najjužnejší bod železničnej trati. Vystúpili sme z aut, aby sme podľa mapy a podľa rozhodnutia žel. odborníkov určili miesto, kde chcú Poliaci budovať stanicu. Len čo sa nápadný poľský autobus objavil na Podzávoze a len čo sme začali chodiť po trati, začali sa zhromažďovať ľudia, ktorí vykrikovali na Poliakov, že sa môžu hanbiť, že si nevedia vybudovať 14 km železnice. Niektorí boli rozzúrení, začali zbierať skaly a chceli sa vrhnúť na členov komisie. Četníci mali plno roboty. Situácia stávala sa hrozivou. Jeden sedliak, ktorý pozoroval naše prechádzky, poznamenal: Môžu sa páni dohodnúť, my sedliaci i tak k tomu nikdy nedáme súhlas. Podarilo sa nám bez pohromy ujsť, ale v poľskom autobuse i tak rozbili jeden oblok. Predseda poľskej delegácie prof. Zaborski si sklo schoval do aktovky, vari na pamiatku, ako rukolapný dôkaz bratských stykov slovensko-poľských. Potom sa vybrali cez Svrčinovec, Čierne a Skalite obzrieť trať.

Na jednom mieste v Skalitom pri stanici prišli sme k domkom, ktoré ležia už za železnicou a majú teda pripadnúť Poľsku. Ustrašené ženičky nám s plačom rozprávali, že už dlhé týždne prežívajú v strachu a hoci v týchto svojich domčekoch žili už desiatky rokov, teraz sa im zdá, že to vlastne ani nie je ich domov, ale akási cudzina. Potešil som ich, ako som vedel, a so zlomenou dušou vracal som sa do Čadce, kde za nami prichodili ľudia, aby sa dozvedeli, ako sa veci vyvíjajú. (str. 16).

22. novembra.

Ráno o pol 9. hodine dorazili sme na dohovorené miesto. Ostrý víchor fúkal, museli sme sa utiahnuť do auta, aby sme nepremrzli. O chvíľu prišli Poliaci. Hoci ľudia zo všetkých susedných kopaníc začali sa zhromažďovať, pokoj nebol porušený, lebo ľudia už vedeli, že hranicou ostane železničná trať. V autobuse našich četníkov rozložili sme katastrálnu mapu Skalitého a vyznačili sme novú hraničnú čiaru v oblasti Serafinova, ležiaceho na samej hranici a na juh od žel. trate. Potom sme vysadli do motorového vlaku, aby sme si prezreli trať. Tento mimoriadny vlak, ktorý pomaly chodil po koľajniciach budil všade mimoriadnu pozornosť. Ľudia vychodili zo svojich tichých chalúp a sledovali pohyb vlaku. Určili sme styčný bod hraničnej čiary od Serafinova k železnici a potom pustili sme sa dolu k Čadci. Cítil som sa veľmi zle a chovanie Poliakov ma nesmierne popudzovalo, lebo oni sa tu vžívali do úlohy vlastníkov tejto železnice.

Pri vytyčovaní hraničnej čiary držali sme sa zásady, aby sme hranicu medzi železnicou a medzi hradskou viedli dľa možnosti po rieke Skaličanke alebo Čierňanke, ale tak, aby všetky domy ostali na našej strane. Chceli sme zachrániť čím viac duší pre svoj malý národ. Miestami museli sme zastať, aby sme sa dohodli, a aby sme novú hraničnú čiaru zakreslili do príslušných katastrálnych máp.

Na stanici v Skalitom čakal nás veľký zástup ľudu. Medzi nimi i p. administrátor, celý vzrušený a nervózny. Ľud prejavoval svoje rozhorčenie – ale k vážnejším incidentom nedošlo.

Potom sme pokračovali v ceste do Čierneho, sledujúc beh rieky, hranice železničného katastru a rozmiestenie domov, aby sme mohli zakreslovať novú hraničnú čiaru. Takto sme sa dostali až do stanice Čierne, kde museli sme na chvíľu zastať, aby nás mohol predísť normálny vlak od Skalitého. Na stanici čakal nás veľký zástup rozhorčeného ľudu, ktorý nás privítal rozhorčeným krikom a vyhrážkami. Jedna ženička - chudá a biedna, držala vo svojich kostnatých rukách veľký drúk a pýtala sa, ktorí sú to tí Poliaci. V takomto zástupe predierali sme sa do hostinca, kde bola ubytovaná naša vojenská stráž. Tu sme si zaobedovali, porozprávali s nastrašenými a rozhnevanými ľuďmi a za ustavičného hromženia a nadávok vracali sme sa z krčmy do vlaku.

Bol to návrat veľmi nebezpečný, pretože ľud chcel Poliakov hlušiť a i nás považoval za zradcov, ktorý ho (str. 17), chceme Poliakom zapredať. Vystúpili sme do vlaku. Ľud rútil sa za nami. Kričal, plakal, nadával, ženy pľuvali, četníci museli utvoriť kordón, aby sa rozvášnený ľud nevrhol na vlak a nerozdrúzgal ho. Nechali sme četníkov na stanici a vlak ušiel zo stanice. Četníci po trati ponáhľali sa za vlakom a ľud rútil sa za četníkmi, takže sa museli zastavovať, aby zadržali zástup a zachránili vlak od demolovania a komisiu od pohromy. Napokon podarilo sa i četníkom dostať sa do vlaku. Takto sme sa potom vrátili do Svrčinovca. Tu sme vystúpili z vlaku, Poliaci odobrali sa na poľskú stranu, my do Čadce, aby sme nasledujúceho dňa zišli v Jablunkove k napísaniu protokolov o delimitačnej čiare v Čadčianskom úseku. Večer podal som správu do Bratislavy tohto znenia: „Delimitačná komisia určila dnes novú hraničnú čiaru v celom čadčianskom úseku tak, že hranica prebieha medzi železnicou, ktorá ostáva na strane poľskej, a hradskou z Čadce do Skalitého, ktorá ostáva na strane slovenskej. Museli sme viesť tuhé boje o každú chalupu medzi železnicou a hradskou a skoro všetky sme zachránili pre nás. Bez pomoci četníckej asistencie bol by rozzúrený ľud celú komisiu pobil. Poliaci žiadajú kus železnice až po Podzávoz nad Čadcou s úzkym pruhom zeme, lebo inde nemôžu vybudovať stanicu. Hneď po prehliadke trati i my odišli sme ešte do Jablunkova, kde usilovali sme sa určiť podľa katastrov novú hraničnú čiaru. Vyjednávanie v niektorých bodoch narážalo na nesmierne ťažkosti. Nemohli sme sa dohodnúť najmä pri otázke železnice v Čadci a v otázke hraníc od Svrčinovského katastru k Podzávozu. Museli sme sa dohovoriť najprv s predsedom poľskej delegácie. Vec ostala predbežne neriešená a my museli sme si vyžiadať splnomocnenie vlády, aby sme mohli na poľské požiadavky pristúpiť. My zakreslili sme do kat. mapy modrou ceruzou náš návrh, Poliaci zelenou ceruzou svoj návrh. Rozdiel nebol síce veľký, ale my nemohli by sme na ich požiadavky pristúpiť, pretože boli by sme poškodili a čiastočne ztratili ľudnatú dolinu Milošovku, na ktorej nám veľmi záležalo. Tu predovšetkým chceli sme a museli sme uplatniť zásadu, že ide nám predovšetkým o ľudí. V súvislosti s touto otázkou vytvorila sa dosť vzrušená atmosfera, takže prof. Zaborski i radca Kwiatkovski si sťažovali, že členovia slovenskej delegácie užívajú nemiestnych výrazov.(str. 18)

Poliaci počastovali nás herbatkou a kanapkami, aby sme nemuseli hladní pokračovať v práci. Pracovali sme asi do 7. hodiny večer a potom sme sa až vrátili do Čadce.

23. novembra.

Hneď ráno vybrali sme sa znova do Jablunkova, aby sme konečne pristúpili k napísaniu protokolov. Predtým však museli sme riešiť otázku novej hranice v čadčianskom úseku. Tu prišli obyvatelia Klina, ktorí vraj pochodia z Lomnej, deti im chodia do školy v Lomnej, takže by mohli ostať na poľskej strane. Nič sme proti tomu nenamietali, ale žiadali sme rekompenzáciu. Napokon podarilo sa nám dojednať veci tak, že v čadčianskom úseku stlačili sme poľské požiadavky, ako sme len mohli a vytlačili sme v tomto úseku (časť kat. Raková – Čadca) zpiatky na starú hranicu slovensko – sliezsku.

Potom sa začal písať protokol. Prof. Zaborský určoval s maj. gen. št. Jurechom hraničnú čiaru podľa mapy, ja som písal slov. koncept, dr. Hlaváček diktoval do stroja a p. Prorok z okr. úradu v Čadci písal. P. štkpt. Traub a kap. Jakubowski museli sa ešte raz vybrať do terénu, aby zistili hraničnú čiaru v kat. obce Rakovej tak, aby i posledné chalupy osady sv. Megoňky ostali na našej strane, a aby zistili presný tok rieky Čierňanky na rozhraní Čadce a Svrčinovca. Vrátili sa neskoro popoludní. Potom sa i táto vec spracovala. P. mj. gen. št. Jurech odcestoval už o 6. hodine do Žiliny, my sme skončili protokol o čadčianskom úseku. Dohovorili sme sa tak, že na druhý deň budeme pokračovať tak, že cez Oravu a Zakopané dostaneme sa do Javoriny, kde vytýčime podľa noty novú hraničnú čiaru.

(Pokračovanie nabudúce)

Späť