Slovník pre každého verejného činiteľa

Slovensko, 22. 8. 2007 (Verejná správa 15-16/2007)

Pri tvorbe jazykového prejavu je slovo základným stavebným materiálom. V hĺbkovej, obsahovo-tematickej rovine sa za pomoci slov a slovných spojení buduje významový pôdorys, významová perspektíva prejavu. Na povrchovej, jazykovo-kompozičnej úrovni práve slovo najvýraznejšie zabezpečuje jeho žánrové, štýlové a slohovopostupové zaradenie. Inak povedané, výber slov a ich usporiadanie v súlade s komunikačným zámerom v podstatnej miere podmieňuje kultúrnosť a kultivovanosť jazykového prejavu.

Ako je známe, slovná zásoba národného jazyka poskytuje hovoriacemu najväčšie výberové možnosti. Je to bohatá zásobáreň výrazových prostriedkov, v ktorej je uložené viac ako dvestotisíc slov. Tieto lexikálne prostriedky sa navzájom líšia jednak z významového a jednak z funkčného hľadiska. Pre hovoriaceho i tvorcu písomného textu je to výhoda, lebo má možnosť výberu z relatívne rovnakých a zároveň jemne významovo odtienených a funkčne diferencovaných slov. Paradoxne sú však tieto bohaté výberové možnosti pre autora aj nevýhodou, lebo sa musí rozhodovať tak, aby z viacerých možností vybral tú najvhodnejšiu. To predpokladá, že základné predstavy (informácie) o podobnostiach a odlišnostiach významovo a funkčne relatívne blízkych slov má ukotvené vo svojej jazykovej, štýlovej a komunikačnej kompetencii.

Isteže, žiaden používateľ jazyka nemôže mať vo svojej individuálnej pamäti uložené aktívne povedomie o gramatickej povahe a o významovej a slohovej hodnote všetkých slov národného jazyka. Najmä preto nie, že na bezporuchovú komunikáciu nám stačí, ak v našej aktívnej slovnej zásobe máme uloženú necelú jednu dvadsatinu z vyššie uvedeného počtu slov. Dokonca ani o niektorých slovách, ktoré aktívne používame pri komunikácii, nemusíme mať vo svojom vedomí uložené všetky relevantné informácie.

Našťastie tieto informácie môžeme získať v slovníkových dielach, v ktorých sa jednotlivé slová vymedzujú a charakterizujú podľa zamerania slovníka. Pre autora jazykového prejavu majú osobitný význam normatívne a výkladové slovníky. V prvom prípade sú to Pravidlá slovenského pravopisu (posledné vyšli v roku 2000). Výkladových slovníkov je viacero. Doteraz najpodrobnejším je šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka, ktorý vychádzal rokoch 1959 – 1968. Z významového a štylistického hľadiska charakterizuje 134 tisíc slov. Základné informácie nájdeme aj v jednozväzkovom Slovníku slovenského jazyka, ktorý zachytáva takmer 50 tisíc slovných jednotiek.

V tomto čase vyšiel prvý diel Slovníka súčasného slovenského jazyka (ďalej SSSJ), na ktorý chceme upozorniť slovenskú kultúrnu verejnosť. Dôvodom na vydanie tohto reprezentatívneho diela bolo to, že od vydania Slovníka slovenského jazyka prešlo takmer pol storočia. A keďže jazyk je dynamický systém, predovšetkým v slovnej zásobe došlo k významným zmenám, ktoré, pravdaže, tento slovník nezachytáva. A tak nemenej dôležité je to, že SSSJ reaguje na pohyb v jazyku a podáva (a v ďalších dieloch bude podávať) obraz o podobe slovnej zásoby slovenčiny od druhej polovice minulého storočia doteraz. Má pritom ambície zachytiť lexikálne bohatstvo slovenčiny takmer v plnom rozsahu. Ide totiž o veľký výkladový slovník, v ktorom používateľ jazyka nájde informácie o takmer 200 tisíc slovách. V prvom zväzku, ktorý nedávno vyšiel, je 30 293 slov začínajúcich sa písmenom A – G.

Pripomeňme si stručne, aké informácie môže získať používateľ SSSJ, najmä ak nie si je istý pri výbere vhodného slova.

Na prvom mieste sú to výslovnostné a pravopisné údaje o heslovom slove. Ďalej čitateľ nájde informácie o morfologickej charakteristike slova, o jeho zaradení k slovnému druhu a o gramatických príponách ohybných slov, ktoré sú dôležité najmä pri tzv. citlivých pádoch. Rovnako dôležité sú aj informácie o väzbe slovies a o syntaktickej spájateľnosti slov. Tak napríklad sloveso darovať z významového a syntaktického hľadiska má dvojakú väzbu: 1. komu čo (darovať synovi dom), 2. čo (darovať krv).

Závažné sú údaje o význame lexikálnych jednotiek, ktoré sú dôležité vzhľadom budovanie presného významového pôdorysu zamýšľaného jazykového prejavu. Pri každom heslovom slove sa význam vykladá pomocou opisu, napríklad: dobrák – veľmi vľúdny, dobromyseľný, dobrosrdečný človek. Tento výklad sa ilustruje príkladom, napríklad: Od prírody bol dobrák. Zároveň sa uvádza aj možnosť využiť isté slovo v posunutom (kontextovom) význame, napríklad ako prostriedok irónie: Tú zastávku zničili nejakí dobráci.

Tento údaj o význame sa dopĺňa na základe významových vzťahov heslového slova s inými slovami. Ide najmä o výklad na základe synonymických vzťahov, napríklad: dokaličiť – telesne zdeformovať, synonymum zmrzačiť. Významové vymedzenie viacerých slov sa dokladá v rámci polysémických, homonymných a opozitných vzťahov, napríklad bezbranný, synonymum, bezmocný, slabý; opozitum silný. Príklad na homonymné vzťahy, keď slovo má dva významy, ktoré spolu nesúvisia: behúň 1 – rýchly vytrvalý bežec, behúň 2 – rýchly kôň alebo iné zviera, behúň 3 – dlhý úzky koberec.

Pre autora jazykového prejavu majú osobitný význam štylistické charakteristiky, ktoré hovoria o zaradení slova k štýlovej vrstve. Autorovi naznačujú, ktoré z relatívne príbuzných a zároveň funkčne diferencovaných slov bude vzhľadom na jeho komunikačný zámer v konkrétnom texte najvhodnejšie.

Štylistickú charakteristiku slov vyznačujú takzvané štylistické kvalifikátory, ktoré informujú o funkčnom rozvrstvení slovnej zásoby národného jazyka, a to najmä vzhľadom na opozíciu spisovnosť – nespisovnosť. Vo verejnom oficiálnom prostredí sa predpokladá využívanie spisovných prostriedkov. A tak napríklad ak pri slove dolet (najväčšia vzdialenosť dosiahnuteľná letom) sa nenachádza štylistický kvalifikátor, znamená to, že ide o spisovné slovo, ktoré možno bez obmedzenia využiť v akomkoľvek prejave. Neobmedzené funkčné možnosti takýchto slov súvisia aj s tým, že sú to zároveň nocionálne a bezpríznakové pomenovania.

Oproti týmto spisovným a bezpríznakovým slovám stoja príznakové, emocionálno/expresívne a štylisticky zafarbené slová. Práve pri nich sa uvádza štylistický kvalifikátor, ktorý naznačuje ich príslušnosť k štýlovej vrstve. Toto ich funkčné vymedzenie je pre používateľa signálom, či a kedy, v akom type textu môže takto funkčne vymedzené slovo použiť. Práve výber funkčne adekvátneho slova je totiž zárukou, že vytvoríme funkčne primeraný, kultúrny a kultivovaný jazykový prejav, ktorý bude svedčiť aj o našej kultúrnosti a kultivovanosti, ako aj o našej jazykovej a komunikačnej kompetentnosti.

Vzhľadom na naznačenú funkčnú diferenciáciu slov národného jazyka na opačných póloch stoja terminologického pomenovania označené skratkou príslušného odboru. Oproti nim stoja tabuové slová. Napríklad slovo batéria sa vymedzuje ako elektrotechnický (eltech.), vojenský (voj.), hudobný (hud.), športový a poľovnícky (šport., poľov.) a šachový (šach.) termín. Zároveň sa pri tomto slove uvádza i jeho hovorové (hovor.) uplatnenie (napríklad: Vyložil na stôl batériu fliaš.). Príklad na tabuové slovo nie je vhodné v tomto texte uvádzať.

Ďalšie kvalifikátory charakterizujú slová podľa postoja hovoriaceho ku komunikovanému obsahu alebo k adresátovi. Sem patria expresívne slová (búchačka) hypokoristiká (dcérenka), eufemizmy (frniačik), slangové slová cimra), zastarané slová atď. Pri viacvýznamových slovách sa uvádza aj ich diferencované príznakové odstupňovanie, čo hovoriacemu naznačuje, kedy, v akom kontexte a v akej komunikačnej situácii môže isté slovo využiť, aby neporušil jazykovú, štýlovú a komunikačnú normu. Napríklad slovo basa vo význame miestnosť alebo budova pre väzňov (väzenie, kriminál) je označené kvalifikátorom hovor. expr. (hovorové expresívne slovo). Z toho vyplýva, že nie je vhodné do verejných písaných textov.

Touto stručnou správou o Slovníku súčasného slovenského jazyka chceme verejnosť informovať o tom, že na knižný trh prichádza dielo, ktoré bude poskytovať významnú pomoc každému, kto sa vedome usiluje zvyšovať kultúru reči a kultivovanosť svojho jazykového prejavu. Takáto snaha by mala byť samozrejmá aj u pracovníkov štátnej správy a samosprávy. Práve oni totiž každodenne prichádzajú do styku s občanmi. Ich ústna a písomná komunikácia by pritom mala byť aj jazykovo-štylisticky na úrovni, lebo má verejnú oficiálnu podobu. Preto by toto slovníkové dielo nemalo hýbať v knižniciach ich úradov, mali by ho mať stále poruke, aby sa s ním mohli každodenne radiť. Aby aj takto potvrdzovali svoju kompetentnosť a právo zastávať zverený post.

Ján FINDRA

Späť