Spod Vihorlatu až do šíreho sveta

Slovensko, 22. 8. 2007 (Verejná správa 15-16/2007)

V jeden januárový podvečer roku l939 sa vo dvoch izbách hotela Zlatý Býk v Michalovciach ubytovali bývalý riaditeľ Roľníckej vzájomnej pokladnice v Košiciach Juraj Králik, jeho manželka Anna, vynikajúca učiteľka, a ich traja synovia a dcéra. Na druhý deň im zo železničného vagóna vyložili debny s knihami, zariadenie pracovne hlavy rodiny, a šesť jedálenských stoličiek. To bolo všetko, čo im z rodinného domu v Košiciach po Viedenskej arbitráži zostalo. Obaja mali veľa známych a vo východoslovenskej metropole ich hojne navštevovali najmä príslušníci evanjelickej inteligencie, bývalí spolužiaci: Milan Hodža, Martin Rázus, generál Čatloš, Elo Šándor a ďalší. Ale aj priatelia z Čiech, Moravy, či zo vzdialenejšej cudziny. Nielen rodičia svojou výchovou, ale i návštevy mnohých rozhľadených ľudí formovali osobnosť ich druhorodeného syna – Juraja mladšieho. Najmä prítomnosť ministrov a poslancov agrárnej strany ho fascinovala. Ich osobní strážcovia zvedavému chlapcovi okrem iného potajomky predvádzali svoje zbrane. Natoľko ho očarúvali, že sa otca priamo opýtal, čo musí človek študovať, aby sa stal politikom a mal aj osobného strážcu.

„Syn môj“, schladil synov zápal múdry otec, „keby si sa chcel stať politikom len preto, aby ťa niekto iný musel chrániť pred spoluobčanmi, potom by ti bola každá škola len na obtiaž.“ Toto ponaučenie si chlapec zapamätal na celý život, chránilo ho aj pred povrchným politikárčením.

Juraj Králik, prezident Svetovej spoločnosti pre OSN na Slovensku, sa svojim rodičom narodil 26. júla 1926. Získal mnohé vysoké ocenenia, vrátane Radu Ľudovíta Štúra 1. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti zahraničnej politiky. Musel sa však vyrovnať s mnohými údermi osudu.

Ako maturanta ho zasiahla smrť brata – vysokoškoláka, ktorý padol v Slovenskom národnom povstaní, ako odborného asistenta na fakulte zasa strata otca a následne, ako začínajúceho diplomata, smrť matky. Krátko pred dosiahnutím osemdesiatky sa musel vyrovnať aj so stratou jedného z dospelých synov. Veľkou oporou mu však vždy bola manželka Agika, ktorá sa s nim delí o strasti i o chvíle šťastia.

Taktiež v profesionálnom živote musel prekonať nemalé prekážky a skrivodlivosti. Po 21. auguste 1968 bola jeho úspešná kariéra diplomata násilne prerušená na celých dvadsať rokov. Mohol pracovať len na vymedzených postoch a bez funkcie: na Stredisku OSN pre ochranu životného prostredia, v Ústave rádioekológie a využitia jadrových techník v Košiciach, na Hydrometeorologickom ústave M. R. Štefánika v Bratislave. Na otázku, či sa necíti byť tam nevyužitý, vždy odpovedal: „Som hrdý, že ma stihol osud môjho mladíckeho ideálu. Štefánik však bol na rozdiel odo mňa najprv meteorológom a potom diplomatom.“

Po skončení gymnaziálnych štúdií v Michalovciach chcel pôvodne študovať operný spev. Rovnako to však mohlo byť výtvarné umenie, lebo dostal do vienka i tento talent. Operný spev skutočne vyštudoval, obrazy maľuje a vystavuje dodnes.

V roku 1949 s vyznamenaním absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Na fakulte pôsobil ako odborný asistent a poverený vedúci Ústavu teórie štátu a práva. Popri štúdiu a práci stihol sa stať aj zakladateľom vysokoškolského folklórneho súboru Lúčnica, v ktorom aktívne pôsobil ako sólista a choreograf.

Prelom v jeho živote znamenala ponuka, ktorá nečakane prišla v roku 1953: navrhli ho na prácu v diplomatických službách. Práve tam, napriek nepriazni v ďalších rokoch, dosiahol najvyššie méty a jeho meno sa stalo známym v rôznych krajinách i medzinárodných inštitúciách.

Pod Mont Blancom

O diplomatických stretnutiach sa hovorí, že sú často aj nudné. Všetci sa snažia čo najmenej povedať, ale zároveň čo najviac dozvedieť. O Jurajovi Králikovi je známe, že je nielen príjemný a inteligentný spoločník, ale i dobrý rozprávač, navyše vo všetkých svetových jazykoch. Vie zaspievať, zahrať na klavíri, a keď si to okolnosti vyžadujú, tak aj získavať srdcia prítomných dám svojím šarmom. Na strane druhej nezostal nič dlžný svojej profesionálnej povinnosti, vždy vedel zasvätene diskutovať o otázkach medzinárodného práva, politiky, ekonómie a filozofie. Ako vedúci Československej stálej misie pri Organizácii spojených národov v Ženeve úspešne rokoval o najcitlivejších a najzamotanejších otázkach s kolegami zastupujúcimi najsilnejšie svetové veľmoci. Dnes sa priznáva, že si často pripadal ako „pudlík medzi bernardínmi, ktorý sa šikovným manévrovaním usiluje získať podiel na koristi“. A veru sa mu to i darilo, v dôsledku čoho získal prestíž nielen osobnú, ale i pre štát, ktorý zastupoval a národ, ku ktorému sa hlásil. Je príznačné, že zatiaľ čo náš svetoznámy diplomat Dr. Štefan Osuský bol prvým československým vyslancom slovenskej národnosti pri Spoločnosti národov v Ženeve, Juraj Králik bol posledným československým veľvyslancom pri OSN pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky.

V diplomacii nie je núdza o nečakané príhody a situácie. Dostatok ich zažil aj on sám. Na jednom z jeho prvých diplomatických postov, na československom veľvyslanectve v Budapešti, sa stal svedkom udalostí roku 1956. Mal na starosti politické spravodajstvo, ktoré bolo ústredím striedavo oceňované a kritizované. Nakoniec sa však jeho prognózy, žiaľ tragické, naplnili, a prvému tajomníkovi Jurajovi Králikovi udelili ako tridsaťročnému štátne vyznamenanie Za vynikajúcu prácu.

Aj o tých najkritickejších okamihoch a najpálčivejších problémoch hovorí s dobromyseľným humorom a so zdravou sebairóniou. Vyniká aj pokiaľ ide o jednu z najkrajších vlastností muža – priateľstvo či kamarátstvo. Priateľstvo prepevné, pretože založené na hlbších základoch: na rovnakom, dôsledne humánnom zmýšľaní. Práve takýchto priateľov má Juraj Králik rozosiatych vo všetkých kútoch sveta. Nezabúdajú na neho a stále sa k nemu hlásia.

Svojim optimizmom a elánom i po osemdesiatke dokáže ľudí okolo seba získavať pre dobrú vec, akoby jeho sila a nadanie bolo nevyčerpateľné. Napísal trinásť kníh, z toho v posledných piatich rokoch dve, o ktorých sa dá povedať, že predstavujú bibliu diplomacie a diplomata. Napovedajú to už ich názvy – Letokruhy diplomacie, Kariérny diplomat – ale aj ich rozsah, dosahujúci tisícku strán. Teraz pripravuje tretiu časť tejto trilógie a v poradí štrnástu knihu s pracovným názvom Úsmevná diplomacia. U Králika však ani úsmevná diplomacia nie je zbierka vtipov a veselých historiek, ale umenie diplomata znásobené obsiahlymi vedomosťami, dlhými rokmi skúseností, vykonávané s noblesou a s úsmevom.

Juraj Králik vždy sledoval záujmy Slovenska. Mnohí diplomati po vydarených sprostredkovaniach výhodných dohôd vyjadrili počudovanie, že nechce nič pre seba, že sleduje len blaho štátu, ktorý zastupoval. Vo vzťahu k domovine zostával rovnako poctivý a choval sa statočne i v prípade neúspechu alebo pohromy. Keď ako odbojný veľvyslanec po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa poskytol na ambassáde v Ženeve azyl odvolanému ministrovi zahraničných vecí Jiřímu Hájkovi, hrozili mu za to najťažšie represálie. A všeobecne sa v Ženeve o ňom vedelo, že keď 23. augusta 1968 prišiel za ním na československú misiu americký veľvyslanec s ponukou čosi vykonať pre neho a jeho rodinu, Králik ho poprosil, nech do Bieleho domuzavolá radšej kvôli rozšíreniu projektu OSN, ktorý sa práve realizoval na území Bratislavy.

Nakoniec sa takmer po celý život venoval politike. Pravda, nie v tom dnes neslávne známom zmysle slova, kvôli nejakým výsadám, obohacovaniu sa, či iným formám zneužívania politiky, ale prácou v prospech vlasti. Plnil svoje poslanie tak, aby sa vždy mohol so cťou verejne podpísať pod svoju prácu. Hoci svetobežník, vždy sa k svojej domovine hrdo priznával. V duchu odkazu, ktorý vpísal na prvú stranu jednej zo svojich kníh: „Nech si každé spoločenstvo ctí minulosť a svoje osobitosti, prirodzené však je žiť v súčasnosti a riešiť starosti dneška.“ Prišlo aj zaslúžené uznanie doma či v zahraničí. V rokoch 1990 až 1994 vykonával, ako vôbec prvý Slovák, funkciu osobitného poradcu pre odzbrojenie pri dvoch generálnych tajomníkoch Organizácie spojených národov.

Vymenovať všetky funkcie, ktoré zastával a ešte zastáva, prípadne vyznamenania, ktoré dostal, by zabralo veľa miesta. To však ani nebolo našim cieľom. Chceli sme ho našej verejnosti predstaviť predovšetkým ako človeka, ktorého životným krédom je: „V žiadnej situácii si nezúfať.“

Späť