Stratili sme kontakt s vyššou kultúrou

Slovensko, 22. 8. 2007 (Verejná správa 15-16/2007)

Českého filozofa a vysokoškolského profesora Václava BĚLOHRADSKÉHO, dlhodobo pôsobiaceho i na zahraničných univerzitách, sme predstavili našim čitateľom už v čísle 11/2007. Stalo sa tak prostredníctvom rozhovoru, ktorý poskytol českému denníku Právo. Jeho myšlienky sa stretávajú s veľkým záujmom i na Slovensku, kde v médiách vládne názorová jednofarebnosť a absencia hlbšieho kritického myslenia. Medzi svetlé výnimky patril opäť rozhovor s týmto intelektuálom, ktorý uverejnil denník Pravda v čísle 34/2007 pod titulkom O deľbu moci sa hodno poruvať. Otázky mu kládolčeský novinár, spisovateľ a teoretik médií, ktorý chápe novinárstvo ako filozofické povolanie. Po redakčnej úprave, vrátane vlastného titulku, uverejňujeme dnes aj tento rozhovor.

Tak ako sa stranícka demokracia premenila po druhej svetovej vojne na mediálnu demokraciu, tak na začiatku 21. storočia svet prežíva premenu mediálnej demokracie na mediokraciu. Médiá už politikov nekontrolujú a neanalyzujú ich činy, ale politiku priamo vytvárajú a politici sa tomu iba prispôsobujú. Prečo?

Zdá sa mi, že pre nás – Európanov, to súvisí s kľúčovým významom rozdielu medzi vyššou či elitnou a nižšou či masovou kultúrou. Kým americká demokracia stojí na bezvýhradnom prijatí masovej kultúry, európska stále hľadá určitý vzťah k vyššej kultúre, z ktorej chce odvodiť svoju hlbšiu legitimitu.

Prečo je toto hľadanie potrebné?

Puto medzi demokraciou a vyššou kultúrou v Európe sa často javí iba ako nostalgia po spoločnosti predmasovej a stratifikovanej - po elitách. Ale nie je to iba nostalgia, vyššia kultúra nie je iba kultúra elitná. Kultúrne vyššie je v Európe všetko, čo sa neorientuje na identifikáciu publika s hrdinom príbehu-informácie, ale na porozumenie príbehu-informácii. Historicky je zotročenie más spojené s podmienečnou orientáciou masovej kultúry na identifikáciu s hrdinom. Podmienkou emancipácie más je, naopak, orientácia na porozumenie. Francúzsky filozof Guy Debord rozviedol teóriu, podľa ktorej je rozhodujúcim nástrojom moci v postindustriálnej spoločnosti „akumulácia spektáklov“, teda obrovská ponuka možností identifikovať sa s hrdinami na úkor možnosti ľudí porozumieť svojmu životnému svetu: ľudia sa identifikujú s hrdinami sveta, ktorému nerozumejú - a práve to je jadro postindustriálnej moci.

Môžeš uviesť konkrétne príklady identifikácie, ktoré ukazujú na číhajúce nebezpečenstvo?

Zoberme si taliansku prítomnosť v Iraku. Začala sa skromne. „Prišli sme až po vojne, v rámci uznesenia OSN, nebojovali sme“, hovorilo sa. Mašinéria identifikácie s hrdinami však v médiách nakoniec úplne prevládla. „Talianski hrdinovia bránia demokraciu v Iraku“, taký je dnešný tón. Ale porozumieť obsahu talianskej angažovanosti v Iraku je niečo celkom iné, ako identifikovať sa s hrdinami. Prítomnosť v Iraku je súčasť stratégie, ktorá mala úzkymi vzťahmi s Georgeom W. Bushom a Vladimirom Putinom vyvážiť nízku medzinárodnú prestíž vlády premiéra Silvia Berlusconiho. Vláda sa tiež rozhodla podporiť americkú inváziu napriek odporu katolíckej cirkvi, proti vôli obrovskej väčšiny občanova a najmä proti ústave, ktorá vylučuje vojnu ako prostriedok riešenia medzinárodných problémov. To je veľmi odstrašujúci príbeh, najmä keď si pripomenieme jednoduchú, ale kľúčovú definíciu demokracie (a Bush chce demokraciu vnútiť celému svetu!): „Cieľom demokracie je nadviazať spojenie medzi občanmi a politikmi.“

To, čo opisuješ, je výsledok rafinovaného útoku – manipulácie s médiami, štvrtým pilierom demokracie. Dalo by sa tiež povedať, že politici tak v Spojených štátoch, ako aj v Berlusconiho Taliansku sa nechcú zmieriť s tým, že médiá dnes robia politiku. Naopak, ako hovorí hlavný stratég Georgea W. Busha – Karl Rove – sami chcú vytvárať novú realitu, bez dozoru médií. Chcú donútiť médiá, aby tejto premene iba slúžili, aby sa vzdali role, ktorú hrali v druhej polovici 20. storočia. Treba dodať, že väčšina médií sa tomu nebráni, pretože na tom zarábajú...

Usporiadanie každej spoločnosti stojí na tom, že slušní ľudia nekladú určité otázky, a že väčšina členov spoločnosti sa správa ako slušní ľudia. Ľudia o tých zakázaných otázkach samozrejme vedia, tvoria horizont, ktorý patrí k ich identite, každý s nimi má nejakú skúsenosť – hoci vo forme neslušných anekdot. Všetci vedia, že tieto otázky majú zmysel, ale nemožno ich položiť beztrestne – sú rozbíjačské, nebezpečné pre prežitie skupiny. Pojmom „kritické vedomie“ označujeme obyčajne vzťah k horizontu nekladených otázok, schopnosť nejako ich zapracovať do našej identity. Kto sa identifikuje s hrdinom, nijaké otázky nekladie. Uspokojuje sa s tým, že vidí svet očami svojho hrdinu. Iba ten, kto chce rozumieť, kladie rúhačské otázky. A položiť také otázky je vždy politické rozhodnutie, ktorým sa v spoločnosti či skupine ustanovuje „politické pole“. Pretože odpovede na otázky, ktoré rámcujú existenciu, ako napríklad „kto sme“ či „kto je náš nepriateľ“, prestávajú byť samozrejmé. Politické pole vždy otvára otázku, či je ešte možná zmena systému zvnútra, alebo či je už nutné proti nemu bojovať zvonka.

Aké otázky sú neslušné v súčasnej spoločnosti?

Rysom demokratickej spoločnosti je napríklad to, že takmer nič v jej každodennosti nie je demokratické – sú azda demokratické vzťahy v zamestnaní, v škole, v novinách, v bankách, medzi dlžníkmi a veriteľmi či medzi kapitálom a prácou vôbec? Je možné demokratizovať štruktúru takej spoločnosti zvnútra, alebo môže byť jej vnútorná nedemokratickosť prelomená iba zvonka, radikálnou kritikou či dokonca revolúciou? Také otázky nie je dobré klásť. Kto to nerešpektuje, riskuje nálepku „ľavičiar“, „extrémista“ či rovno „pomáhač teroristov“.

Ale strata schopnosti médií klásť nebezpečné otázky odoberá väčšine občanov schopnosť odvahy na vzburu, na kladenie – ako hovoríš – neslušných otázok. Nie je najväčšie nebezpečenstvo práve v tom, a najmä v krajinách, kde sú ľudia po dvoch totalitách dosť zastrašení?

Významný taliansky režisér Gabriele Muccino nakrútil trpkú komédiu o tom, čo nazval „ľItalia delle veline“ alebo „ľera delle veline“. Po hlavných večerných správach, ktoré sa v Taliansku vysielajú o ôsmej večer, slávi na piatom kanáli Berlusconiho televízie veľký úspech program nazvaný Zavaď o správu, akási paródia na oficiálne správy, iba zdanlivo nekonformná – ako všetko v Berlusconiho mediálnom impériu. Program je prerušovaný tancom dvoch veľmi mladých dievčat, ktorým sa hovorí „veline“, teda „kopiráky“, čo je narážka na kópie zhora odporúčaných správ, ktoré noviny povinne publikovali za fašizmu alebo v autoritatívnych režimoch. Stať sa „velinou“ je masovou túžbou talianskych dievčat. Na každý konkurz ich prídu desaťtisíce, hystericky povzbudzované matkami. Film rozpráva príbeh dievčaťa, ktoré všetko vo svojom živote podriadi tomuto cieľu a nakoniec ho naplní – všetkými prostriedkami.

Tento príbeh je metaforou vyprázdňujúcej a zotročujúcej sily masových spektáklov, keď identifikácia s hrdinami úplne ovládla verejný priestor. Vyššia kultúra – nie tá elitná, ale tá, ktorá chce porozumieť príbehu – je odstavená a znevažovaná. Politika definitívne stratila kontakt s vyššou kultúrou. A česká tlač je väčšinou výnimočne smutným príkladom tohto stavu.

Oponenti však namietnu, že to je logický dôsledok ďalšieho štádia demokracie. Dnes musí byť všetko pre väčšinu, a tá sa chce zabávať, nie premýšľať...

Kľúčom k politickým dejinám 20. storočia je proces, v ktorom sa národný štát po druhej svetovej vojne premenil na štát sociálny. V jeho rámci sa občianske a politické práva doplňujú o práva sociálne – proletariát sa stáva pevnou súčasťou občianskeho spoločenstva. Demokracia sa sformovala v reakcii na obe svetové vojny a na ekonomickú krízu, vykryštalizovala sa pri bojoch za sociálne práva, ktoré vyvažovali dôsledky konkurencie a rýchlych zmien vnútených ľuďom trhom.

Stále opakuješ jednu definíciu rozdielu medzi pravicou a ľavicou, ktorá sa tiahne na hranici medzi rôznymi generáciami práv.

Tá definícia vychádza z Marshallovej definície modernosti: 18. storočie je storočím občianskych práv, storočím ústavy a obmedzenej moci; 19. storočie je storočím politických práv, účasti na moci; a 20 storočie je storočím sociálnych práv, storočím skutočnej, nielen formálnej slobody občana. Demokratická ľavica vidí v tomto procese pokrok a morálne zdôvodnenie nadradenosti demokratického reformizmu nad komunizmom. Občan sa v reformistickom demokratickom štáte podieľa na verejných statkoch, môže študovať, má lekársku starostlivosť a je zabezpečený v prípade nezamestnanosti. Ľavica vidí v tomto raste práv jadro demokracie. Pravica naopak, v nových právach vidí ohrozenie práv starých. Pocit ohrozenia vývojom je kľúčom k výkladu „nepokoja pravicovej mysle“.

Ktoré tradičné znaky demokracie miznú v postdemokratickej epoche, ktorú zažívame dnes?

V prvom rade mizne národná buržoázia, trieda, ktorá bola nositeľkou „národných hodnôt“. Vo všetkých demokratických krajinách už dávno zmizli Baťovia, Kolbenovci, Fordovia... Na ich miesto nastúpil „organizational man“, manažér a „odborníci na riadenie ľudských zdrojov“. Politická moc sa podriaďuje tlaku novej triedy „anacionálnej hyperburžoázie“, ktorá narýchlo vzniká v procese globalizácie. Táto trieda má jediný strategický cieľ: zrušiť pakt medzi kapitálom a prácou, na ktorom si demokratické štáty založili stabilitu.

Často kritizuješ Berlusconiho a Busha. Aké ohrozenie títo dvaja politici predstavujú?

Najpevnejšie ich spája základný cieľ ich mocenskej stratégie – planetárny útok na deľbu moci. Deľba moci nie je iba jedným z inštitucionálnych usporiadaní demokratickej spoločnosti. Je najvšeobecnejším rámcom každého inštitucionálneho usporiadania v našej civilizácii rozumu – ako sa s pýchou, ktorá predchádza pád, hovorilo. Ak sa spýtaš, čo je deľba moci v tomto radikálnom zmysle, odpoveď znie: Obmedzenie moci je dôsledkom toho, čo nazývame vyššia kultúra, teda kultúra orientovaná nie na identifikáciu s hrdinom príbehu, ale na porozumenie príbehu.

Čím sa ešte vyznačuje to, čo má v našej civilizácii vyššiu úroveň a o čom sa hovorí, že je elitné?

To, že vyššia kultúra nie je orientovaná na identifikáciu s hrdinom príbehu, ale na porozumenie príbehu, predovšetkým znamená, že vyššia kultúra pestuje odstup od skutočnosti, odstup od všedného dňa, od našich predstáv o sebe a o druhých, od našich cieľov. Iba človek, ktorý má odstup od svojich cieľov, môže korigovať skutočnosť, iba taký človek sa môže poučiť zo skúsenosti. Kto je posadnutý cieľmi, rúti sa do záhuby tým, že ich uskutočňuje za každú cenu. Deľba moci je rámcom každého západného inštitucionálneho usporiadania v tom zmysle, že je v ňom zapracovaný predpoklad racionality – odstup.

Problém je, že odstup, racionálna analýza, je v dnešnom kontexte nudná. Odstup by vyžadoval inak nastavené médiá, kde by slovo malo väčšiu váhu ako obraz. Myslíš si, že k niečomu takému môže niekedy vôbec dôjsť v dobe, keď všade prevládajú obrazové médiá a keď sme v našich krajinách vynechali v druhej polovici 20. storočia obdobie mediálnej demokracie pracujúcej s odstupom?

Možno to povedať aj takto: každú činnosť poznamenáva tendencia k zblúdilosti (v českom origináli „k zabřednosti“ – pozn. red.). Toto slovo vymyslel Jaromír John, jeden z mojich najmilších spisovateľov, velikán medzi tými, ktorým sa po taliansky hovorí „minori“, teda „menší spisovatelia“. V knihe Šibalství svršku hovorí o „zabřednosti“, o tendencii, ktorá sa občas zmocní človeka a spôsobí, že zablúdi vo svojej činnosti ako v hustom lese. Potom nezostáva nič iné ako ten les podpáliť, lebo cestu von už nájsť nemožno. Učenejšie môžeme povedať, že každá organizácia smeruje k autoreferencialite – nikto „vnútri“ sa už nechce dohovárať s tými, ktorí sú „vonku“, chce hovoriť iba s „insiders“, ktorí „tomu tiež rozumejú“.

Mediálnej demokracii sa teda stále vzďaľujeme ...

Deľba moci je najúčinnejší prostriedok proti pokušeniu zblúdenia, proti uviaznutiu v bahne moci, pretože k moci prirába vonkajšok, pred ktorým moc musí obhajovať svoje kritériá. Komu sa musí zodpovedať mučiteľ väzňov na Guantáname? Márne sa americká súdna moc snaží „byť vonkajškom“ a zrušiť tieto opatrenia ako nezákonné. Spomínam si, že český novinár Ondřej Neff nazval výrok Najvyššieho súdu USA na obranu práv väzňov obvinených z terorizmu „víťazstvom teroristov“. Neveril som, že niečo také môže napísať niekto, kto má skúsenosť z totality.

Nebezpečné uvažovanie, ktoré opisuješ, vychádza z presvedčenia, že spoločnosť môže donekonečna viac vyrábať, viac spotrebúvať... Odpútať sa od toho znamená inak myslieť. Sme toho ešte schopní?

V tomto bode médiá úplne zlyhali a prispeli tak k prehĺbeniu priepasti medzi lobovaním za záujmy kapitálových skupín a politikou chápanou ako starostlivosť o verejné statky. Kvalita života dnes závisí predovšetkým od dostupnosti verejných statkov – a tomu musíme rozumieť radikálne. Ekonomický rast stratil zmysel. Je zblúdilý, nezodpovedá sa nikomu „zvonka“, je v rukách ekonómov, ktorí kreslia svoje krivky, sú sponzorovaní bankami a nadnárodnými korporáciami. Ale ekonomický rast ohrozuje všetko na našej planéte – od počasia, vody, miest, možností prežitia ľudstva, až po zmysel ľudskej existencie a dejín na zemi. Deľba moci znamená dnes predovšetkým možnosť zobrať ekonómom a vládam z rúk ničivú hračku rastu Rastu. Čo je nám do ich táranín. Voda, vzduch, zem predsa nie sú trhové statky, nie sú ani súkromné vlastníctvo, je to „náš svet života“, pred ktorým by oni mali obhajovať zmysel svojich často nahlúplych rovníc.

Ty vlastne obviňuješ všetky vlády v euroatlantickej civilizácii, ktorých stratégie sú založené na raste, že nás ženú do záhuby. Nemáš obavy, že takéto silné obvinenie už prekročilo dovolený horizont, a že tvoju kritiku teda nebude nikto brať vážne?

Či moje obviňovanie euroatlantických vlád z vyznávania iracionálneho náboženstva rastu Rastu prekročilo povolenú mieru, o to sa naozaj nestarám. Nejde predsa o vlády, ale o patologický vývoj priemyselnej modernosti, ktorému sa venuje väčšia časť európskej kultúry od prvej svetovej vojny. Kritické hlasy, omnoho radikálnejšie ako je môj, sa množia. Aj zosnulý pápež Ján Pavol II. zdvihol hlas proti nezmyselnému rastu Rastu. A najsilnejšie prehovoril na Veľkonočnú nedeľu roku 2005, keď stratil hlas a do mikrofónu iba zachrčal. Slzy bezmedzného dojatia na Námestí sv. Petra ukázali, že ľudia pochopili, o čom pápež bez hlasu hovorí. O starobe, o ľudskej bezmocnosti, o potrebe solidarity so slabými – a slabý bol v tom momente aj pápež. To jeho zachrčanie sme všetci pochopili rovnako – aj my pohania: nie rast Rastu, ale rast solidarity medzi ľuďmi, rast porozumenia pre štruktúru ľudskej existencie.

Používaš pojem hyperburžoázia. Nemal by vznik tejto vrstvy viesť aj k vzniku hyperpolitikov, ktorí im budú vytvárať práve ten vonkajšok?

Myslím, že demokracia je historicky prekonaná forma vládnutia. Aj keď mi trochu tuhne v žilách krv, keď to hovorím. Musíme však zachrániť ako najdôležitejšie dedičstvo demokracie deľbu moci. Voľby sú cirkus. Petra Buzková nám z plagátov sľubovala priateľstvo a George W. Bush slobodu. Nemáme ani jedno, ani druhé. Víťazstvo vo voľbách je iba naplavenina mediálneho bahna. Kto viac investoval, má viac naplaveného. Čo je nás po ňom? Nech si obsadí miesta v administratívnych radách a nepredstiera, že mu ide o viac. Keby si tam vliezol rovno bez volieb, vyšlo by to všetkých lacnejšie.

Boj za zachovanie deľby moci ako princípu západnej civilizácie je na rozdiel od volieb veľmi aktuálny a naliehavý.

V čom zlyhala naša generácia predovšetkým?

Najväčšie zlyhanie postkomunistickej kultúry a médií v prvom rade vidím v tom, že šíria falošnú vulgátu, podľa ktorej po roku 1989 zvíťazila demokracia nad totalitarizmom. To nie je pravda. Boli to dvojčatá, jedno záviselo od druhého. Konflikt kapitalizmu a komunizmu bol iba vedľajším produktom priemyselnej modernosti. Klamná vulgáta o víťaznom ťažení demokratov proti nepriateľom slobody slúži iba na vytlačovanie skutočných problémov z verejného priestoru. Skutočným problémom je ekologická kríza, imperialistická zahraničná politika USA, proamerické lokajstvo postkomunistických krajín, kríza Európskej únie, a najmä tretí svet - rôzne holokausty, ktoré sme tam počas studenej vojny zorganizovali. To, že v Československu disent tejto nemorálnej mystifikujúcej vulgáte nevzdoroval, je veľkým historickým zlyhaním. Naplno sa prejavilo v podpore, ktorú bývalí disidenti dali funkčnému substitútu brežnevizmu, ktorým je svojím spôsobom bushizmus.

A v čom sme zlyhali osobne?

Osobné zlyhanie vidím najmä v tom, že som tento vývoj dlho nevidel. Myslel som, že sa liberálny rozum presadí proti vulgáte víťazov. Veril som, že sa zelená kritika ekonomického systému presadí akosi sama od seba, keď už nemusíme zbrojiť a báť sa jeden druhého. Strašne som sa mýlil. Až rozširovanie NATO ma definitívne presvedčilo, že je koniec všetkým nádejam. Prešiel som teda Jordán a stal som sa disidentom rastu Rastu.

Nebol však pád komunizmu predsa len víťazstvom demokracie v nejakom inom, hlbšom zmysle? Hoci tým, že ukázal, že proti prirodzenosti nemožno dlho vládnuť?

Kapitalizmus ale tiež vládne proti prirodzenosti. Obrovské plytvanie prírodnými zdrojmi, vynútená mobilita miliónov ľudí, nákladné veľkomestá, ktorých ekologická stopa – spotreba prírody na vlastnú reprodukciu – je závratne negatívna... Víťazstvo nad komunizmom túto neprirodzenosť kapitalizmu nijako nezmenilo. Je to iba iná, menej viditeľná forma života proti prirodzenosti.

Kapitalizmus, ako tvrdí povedzme Sloterdijk, je úspešný, pretože geniálne spojil ľudské túžby s výkonnosťou a premenil svet na jeden farebný supermarket...

Ale zmysel „víťazstva“ v studenej vojne bol predsa v tom, že sme sa konečne oslobodili od strachu z druhého, proti ktorému sme sa bránili tým, že sme konali ako on. Dosadzovali sme diktátorov na obranu našich záujmov. Koniec komunizmu ako vojenského bloku mal priniesť uvoľnenie. Konečne malo byť možné riešiť problémy priemyselnej civilizácie, ako to od nás žiada slovo „globalizácia“. Oslobodiť sa od posadnutosti ekonomickým rastom, ktorého hlavným zdôvodnením bolo uzbrojiť nepriateľa. Malo prísť uvoľnenie a odstup nutný na riešenie skutočných problémov – to bol zmysel konca komunizmu. Ale uvoľnenie neprišlo, rozbehla sa absurdná mašinéria sebaoslavných lží a Západ sa prepadol do postdemokracie.

Disidenti tak svojím zlyhaním významne prispeli k tomu, že možnosti, ktoré nám koniec studenej vojny otvoril, sme úplne premárnili. Som stále viac presvedčený, že filozof Egon Bondy mal pravdu keď hovoril, že „mainstreamoví“ disidenti neboli viac, ako „tieňový establishment“. Táranie o zákaze komunistických symbolov a iné prejavy postkomunistickej hlúposti sú iba spôsoby, ako zastrieť skutočné otázky, ktoré sa týkajú krízy priemyselnej modernosti. Tie však možno dlhodobo potlačiť iba novým totalitarizmom, ktorého sú Bush a Berlusconi predvojom.

Ako tomu máme účinne vzdorovať?

Po konci studenej vojny sa začal meniť celý civilizačný kontext, rola kritického myslenia v západnej civilizácii sa začala prudko oslabovať. Slobodná spoločnosť má totiž vlastnú víziu: rozvíjať sa pod tlakom kritických otázok – nielen v dôsledku vojen a katastrôf. Epocha postdemokracie je epochou bezmedznej zblúdilosti, z ktorej nás môže vyviesť iba niečo, čo by som nazval „priateľská spoločnosť“.

Čo chceš týmto trochu starosvetským výrazom naznačiť?

Potrebujem priateľov, aby som okolo seba nemal len ochotných pomáhačov pri dosahovaní cieľov, ale blízkych ľudí, ktorí súdia zvonka moje ciele aj spôsob, akým sa o ich dosiahnutie usilujem. Pohľad priateľa je pohľadom zvonka, ktorý však nevydesí. Bez priateľstva nemožno byť rozumný. Keď má človek strach z pohľadu zvonka, správa sa iracionálne a beznádejne sa prepadá dovnútra vlastnej verzie sveta. Potreba vonkajšku, ktorú majú saturovať práve médiá, je dnes radikálnou potrebou. Sme v pasci, v ktorej o politike hovoria iba politici, o financiách iba finančníci, o vede len vedci, o novinách len novinári.

Priateľská spoločnosť je taká, v ktorej hlas zvonka znie všade, ale nevyvoláva strach. Naopak, vyvoláva záujem. Ľudia sa tomuto hlasu nebránia, chcú ho počuť ako hlas priateľský. Bez priateľstva v tomto zmysle sa rozum nemôže stať dejinnou silou.

Komunistická spoločnosť skrachovala aj napriek tomu, že mala v niektorých smeroch pravdu. Skrachovala, pretože sa nikdy nedokázala stať priateľskou spoločnosťou.

Zhováral sa Karol HVÍŽĎALA

Späť