Bezplatná zdravotná starostlivosť

Slovensko, 6. 9. 2007 (Verejná správa 18/2007)

Dnešným číslom počínajúc otvárame v našom časopise pravidelnú rubriku pre verejného ochrancu práv (ombudsmana). Budeme v nej publikovať konkrétne prípady, ktoré pracovníci tejto inštitúcie v uplynulom období riešili z najrôznejších oblastí a úsekov života na Slovensku. Zverejnenie takýchto prípadov i postupov považujeme za užitočné vo viacerých smeroch. Očakávame, že u občanov upevnení istotu, že sa môžu dovolať nápravy a prispeje k zvyšovaniu ich právneho vedomia. Pre orgány verejnej správy a ich pracovníkov sa môže stať žriedlom poučenia a podnetov na to, aby sa vystríhali najčastejšie opakovaných chýb a nedostatkov, ktoré poškodzujú občanov.

Rubriku pripravujeme v spolupráci s  verejným ochrancom práv doc. JUDr. Pavlom KANDRÁČOM, CSc.

Občan vo svojom podnete uviedol, že bol hospitalizovaný v zdravotníckom zariadení od apríla do mája 2004. Keďže mu, ako sám píše „po operácii hnisala rana“, previezli ho na Kliniku ortopédie a traumatológie pohybového ústrojenstva do susedného mesta, kde ho opätovne operovali a v júni prepustili do domáceho liečenia. Pretože zdravotné ťažkosti sa mu zopakovali, bol hospitalizovaný znova. Za hospitalizácie zaplatil spolu 1 050 Sk. V médiách počul „ako minister zdravotníctva prehlásil, že za hospitalizáciu za opakovanú diagnózu sa neplatí“, preto sa na postup zdravotníkov sťažoval verejnému ochrancovi práv.

Obrátili sme sa aj priamo na ministra zdravotníctva so žiadosťou o vyjadrenie, či vymáhanie platby od pacienta v takýchto prípadoch je oprávnené alebo nie a o prešetrenie celej záležitosti.

Ukázalo sa, že postup zdravotníckeho zariadenia bol v rozpore so zákonom. Podľa čl. 40 Ústavy SR každý má právo na ochranu zdravia. Naši občania majú právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a nazdravotnícke pomôcky zapodmienok, ktoré ustanoví zákon. V tomto prípade to bol osobitný zákon č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Ten v § 3a ods.1 písm. a) ustanov oval, že osoba uhrádza zdravotníckemu zariadeniu ústavnej starostlivosti za jej služby – ak nie je oslobodená od povinnosti podľa odseku 10 písm. a) – za jeden deň 50 Sk najviac za 21 dní tej istej ústavnej starostlivosti.

Riaditeľ príslušnej nemocnice v apríli 2005 mi na žiadosť oznámil, že prijal opatrenia na nápravu nezákonného stavu. Nariadil, aby neoprávnene zinkasovanú sumu vo výške 1 050 Sk občanovi vrátili. Zároveň zamestnancov zdravotníckeho zariadenia upozornil na dodržiavanie nariadenia vlády č. 722/2004 Z. z. o výške úhrady poistenca za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Podávateľ sťažnosti v júni 2005 zaslal Kancelárii verejného ochrancu práv ďakovný list, v ktorom uvádza: „Tisíc korún v podstate nič neznamená, no mňa, zdravotne ťažko postihnutého dôchodcu, potešili. A čo je podstatné, teší ma, že som mal pravdu.“

S rokmi sa ťahajúcim problémom sa na nás obrátil občan, ktorému mesto postavilo na pozemku v jeho vlastníctve autobusovú zastávku. Neuveriteľne znie fakt, že po niekoľkoročnom behaní po úradoch a domáhaní sa svojho práva, k náprave prišlo až po prešetrení tohto prípadu Kanceláriou verejného ochrancu práv a jedinom telefonáte právničky našej kancelárie.

Problém vznikol pri preukazovaní vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom stojí inkriminovaná autobusová zastávka. Mesto na základe chybného zakreslenia v katastrálnej mape usúdilo, že pozemok nie je vlastníctvom občana. Stalo sa tak v období, keď sa menil register obnovenej evidencie pozemkov (i keď z pôvodných máp bol jej priebeh zrejmý). Občan požiadal o vykonanie opravy chybných hraníc, v čom mu správa katastra vyhovela. Napriek tomu autobusová zastávka z jeho pozemku nezmizla. S novým listom vlastníctva znova požiadal mesto o jej odstránenie. Ani to mu nepomohlo. Mesto vyžadovalo nielen nový list vlastníctva, no navyše aj snímku, z ktorej by bolo jasné, že autobusová zastávka naozaj stojí na jeho pozemku – čo si v katastrálnej mape mohli preveriť aj sami. Občan sa opäť musel obrátiť na správu katastra, aby mohol na mestský úrad doručiť požadovaný doklad...

Ešte niekoľkokrát navštívil nielen správu katastra, ale aj mestský úrad a predkladal doklady podľa požiadaviek! Vyriešenie prípadu v jeho prospech nastalo až po zásahu našej odbornej pracovníčky: osobne namieste zistila, že prípad odstránenia autobusovej zastávky zo súkromného pozemku viazne na neochote úradníkov mesta požiadať druhý úrad v tom istom meste o doklady potrebné na doriešenie sťažnosti. Telefonátom to urobila právnička Kancelárie verejného ochrancu práv z jedného úradu na druhý.

Už aj preto, že v prípade chyboval práve mestský úrad, jeho pracovníci určite mali byť voči občanovi slušnejší a ústretovejší. Pre obidva úrady z jedného mesta bolo zrejme jednoduchšie a „správnejšie“ trápiť a pripravovať o čas i peniaze samotného občana.

Späť