Hannibal vošiel do brán z Petržalky

Slovensko, 25. 9. 2007 (Verejná správa 19/2007)

Zdalo sa, že ten mládenček a dievčinka sa ukryli pred poludňajšou páľavou do lahodného chladu stáročných múzejných stien, aby tu našli azyl na lásku. Prvé krehké nežnosti – ako kocky ľadu v pohári malinovky s dvomi slamkami – nebudú predsa vystrkovať napospas slnku a upoteným dospelákom kdesi na Hlavnom námestí alebo na rozpálenej obrube fontány pod Rolandom.

Kamenný rytier ako láskavý patrón vyprevádzal do bratislavských uličiek už nejeden takýto párik. Lenže títo dorastenci z Patrónky sa zaľúbili do hokeja. Tomáš Halás a Lenka Orgoňová ešte stále vedia viac o bodyčekoch, než o bozkoch. Ich očividné vzrušenie nevyvolávala vzájomná blízkosť v prítmí takmer ľudoprázdnej expozície hokejovej Siene slávy, ale brankárska výstroj najlepšieho slovenského hokejistu 20. storočia.

Chvejúcimi sa prstami hľadali správny expozičný čas, ktorým chceli vo fotoaparáte zvečniť jeho brnenie s levom na hrudi, výstroj a prvú brankársku masku. Prísnej sprievodkyni v bratislavskom Mestskom múzeu hlasný tínedžerský obdiv pripomenul povinnosť chrániť nedotknuteľnú sviatosť výstavných vitrín. Márne sa pred nimi odvíjal napínavý film – životný príbeh Hannibala z Petržalky.

Vojvodca zimných hokejových ťažení prešiel cez Alpy i Pyreneje, vystrašil a podmanil si i hokejovú veľmoc za morom. Po slávnych triumfoch, ale aj porážkach, mu zavše nespravodlivý, ale nepodplatiteľný arbiter čas nad predčasným hrobom zanechal kartáginský epitaf: „Dokázal si víťaziť, ale svoje víťazstvá neužiješ!“

Legendárny hokejový brankár Vladimír Dzurilla, ktorý by v tomto roku oslávil šesťdesiate piate narodeniny, zomrel na zlyhanie srdca 27. júla 1995 v nemeckom Düsseldorfe, kde po skončení aktívnej hráčskej kariéry pôsobil ako tréner.

Desaťkrát sa zúčastnil na majstrovstvách sveta, štyrikrát na zimných olympijských hrách. Ani z jedného vrcholného hokejového podujatia sa nevrátil bez medaily. Na svetových šampionátoch v Prahe (1992), Katoviciach (1976) a vo Viedni (1977) bol brankárom československého reprezentačného družstva, ktoré získalo titul majstrov sveta a Európy.

Bol najväčšou osobnosťou a hrdinom I. ročníka Kanadského pohára v roku 1976, kde v nesmierne dramatickom súboji s domácimi reprezentantmi sa najväčším dielom zaslúžil o víťazstvo našich hokejistov futbalovým výsledkom 0:1. S kanadským kolegom Rogatierom Vachonom si vtedy po stretnutí navzájom vymenili dresy, čím založili túto tradíciu vzájomnej športovej úcty a uznania kvalít súpera.

Na prelome tisícročí vyhlásili Vladimíra Dzurillu za víťaza ankety o najlepšieho slovenského hokejistu storočia. Do Siene slávy IHF ho uviedli v roku 1998. Členom slovenskej Siene slávy sa stal 30. novembra 2002.

Maco na korčuliach

Uprostred leta, presnejšie v druhý augustový deň roku 1942 sa manželom Dzurillovcom, ktorí vtedy bývali v činžovnom dome bratislavskej štvrte Nová Doba, narodilo prostredné z ich troch detí – syn Vladimír. Už z kočíka videl svoje budúce kráľovstvo i osud – štadión Slovana. Povzbudzovanie obecenstva nasával s materinským mliekom a nadšené výkriky a aplauzy po strelení gólu sprevádzali jeho detské sníčky.

Spočiatku sa však Vlado nepostavil do hokejovej, ale futbalovej bránky. Behať za loptou ho nebavilo. Na to bol príliš pohodlný a pohodový. Svoju rýchlosť v reakciách, mrštnosť a šikovnosť chcel predvádzať v robinzonádach, aké vtedy preslávili jeho veľký brankársky vzor – Jozefa „Doda“ Reimanna.

Ako trinásťročný sa Vlado presťahoval s rodičmi z dvojizbového bytu na Tehelnom poli do väčšieho ešte bližšie k zimnému štadiónu. So starším kamarátom Pavlom Matušíkom ich bolo čoraz častejšie vídať na zimáku, kde vtedy v bránkach čarovali Kuchár s Jendekom. Najmä Ján Jendek bravúrami, s akými likvidoval nájazdy a strely súperov, chlapca úplne očaroval. Už si bol načistom, kde je jeho miesto. Chcel brankársky post v slovanistickom žiackom výbere. Lenže prišiel po začiatku sezóny a tréner ho ani nebral na vedomie. Vytúžená bránka sa pred Vladom zavrela. So slzami na krajíčku a urazenou hrdosťou si povedal, že skúsi šťastie tam, kde o neho budú stáť. Zahanbený odišiel z Tehelného poľa do Petržalky. Vrátil sa ako Hannibal...

Nie, nemyslím si, že by mu ktosi bol dal také meno či prezývku. U pána Rumpíka v družstve hokejbalistov Kovosmaltu Petržalka bol kučeravý, zavalitý chalan, ktorý vraj dlho nevedel ani korčuľovať, pre všetkých Macík či Pupuš. Azda to spôsobila atmosféra staručkého radničného múzea a lesk tých všetkých vystavených medailí z Innsbrucku, Grenoblu, či Viedne – kedysi rímskej Vindibony, že som ho pasoval za slávneho kartáginského vojvodcu.

A či ním brankár nie je? Aj keď je posledný vzadu, neraz rozhoduje o všetkom, zneškodňuje nájazdy, udatne čelí dažďu striel a v krutých bitkách muža proti mužovi o každý meter ľadu je ten, čo velí na klzisku obranným formáciám, vysúva rýchlymi rozohrávkami raz ľavé a inokedy pravé krídlo do útoku a dobýva obranný val súpera na modrej čiare. Azda zaúčinkovali aj antické Pýthie, ktoré v Delfách veštili príchod olympijskej éry a ako sudičky vložili Vladovu hviezdu do znamenia Leva, čo je skutočne predurčenie kráľovské.

Pre tých dvoch mladých fanúšikov s mantinelmi ohradeného ihriska na bratislavskej Cádrovej ulici zostáva Vladimír Dzurilla idolom, ktorému Lenka venovala svoje doteraz vari najkrajšie vyznanie: „Hrávam hokej s Tomášom a ostatnými chalanmi z dvora od desiatich rokov. Postavili ma do bránky. To je moje kráľovstvo. Zaujíma nás všetko, čo je spojené s touto hrou. Zbierame karty, fotografie a podpisy hráčov. Teraz sme spoznali naozajstného hokejového kráľa!“

Spomínanie na legendu

O reportérskom kráľovi Gabovi Zelenayovi, ktorý v rozhlase komentoval už náš prvý triumf na hokejovom šampionáte v Štokholme v roku 1948, málokto vedel, že bol tiež hokejový brankár. Takto si zaspomínal nielen na chvíle, keď si medzi petržalskými hokejbalistami všimol chlapca v bránke s výborným postrehom: „Za jedenásť hokejok pre pána Rumpíka sa ho podarilo prelanáriť do ŠK“. A potom pridal historku o vlastnom brankárskom účinkovaní v trenčianskom Oddieli armádnych pretekárov: „V rozhodujúcom zápase o titul prvoligového majstra medzi OAP a ČLTK Praha som si pred koncom stretnutia za stavu 4:4 nešťastne zrazil puk do vlastnej siete. Plakal som v šatni. Spoluhráči ma utešovali, ako vedeli. Aj tak som celú noc prechodil po meste a rozhodol som sa, že zavesím korčule na klinec. Aj sa stalo – viac som nehral!“

„Vlado mal inú náturu,“ pridal postreh o svojom susedovi z Radvanskej ulice spisovateľ Ladislav Ťažký. „Nevidel som ho robiť na klzisku cirkusy, mlátiť hokejkou do ľadu alebo po bránke. Myslím si, že po góle skôr uvažoval, kde a v čom urobil chybu. Ak sa dakedy hneval, tak len vo vnútri a sám na seba.“

„Dzurilla dostal gól len ak sa protihráč pomýlil, alebo urobil čosi, čo nemalo logiku, s čím nerátal. Inak mal absolútny postreh,“ gradoval debatu o brankárskej legende Gabo Zelenay: „A viete ako sme ho, zelenáča, skúšali? Na paličku sme nakreslili čiarky a púšťali ju voľným pádom popri jeho dlani. Vždy ju dokázal chytiť hneď na tých spodných dielikoch!“

„Desať pukov a tri hokejky“, upresňoval petržalskú prestupovú dohodu s Rumpíkovým hokejbalovým brankárom Jozef Golonka. „Či bolo tých palíc jedenásť alebo tri, na začiatku Vladovej výnimočnej, ale doma nie vždy docenenej kariéry, bol veľký vyhľadávač talentov Vilo Čech, robotník z Káblovky, ktorý na takýchto ihriskách našiel aj Karola Jokla alebo Jožka Oberta. Napokon aj Vlado napriek svojej robustnej postave hral výborne futbal, volejbal i tenis.

V šestnástich už chytal za rezervu Slovana a v osemnástich, keď sa nám v áčku zranili naraz obaja brankári, vychytal nám zápas v Chomutove. Potom už bolo pamätných zápasov v klube i v reprezentácii, no najmä na tom chýrnom Kanadskom pohári, veľa. Desaťročie sme boli nerozlučná dvojica, vždy sme mávali na cestách spoločnú izbu“, vyberal z bohatej hokejovej kroniky nezabudnuteľný útočník, ktorý vlastnú hokejovú spoveď nadpísal svojou charakteristickou prezývkou – Žiletka. Golonka je taký v postrehoch a hodnoteniach stále!

Memoáre Vladimíra Dzurillu vyšli v roku 1982 s názvom Svet pred maskou. Sú v nich aj tieto slová: „Hokej mi splnil všetky sny. Vďaka športu a hokeju som pochopil, že najdôležitejšie je, aby ti spoluhráči verili a ty zasa im – tá vzájomná úcta dokáže zázraky. Aj keď stojím osamotený v bránke a proti mne sa hrnie útočník, ani v tej chvíli to nie je moja vec. Ale všetkých, čo nám veria.“

Emil SEMANCO

Späť