Knóssos

Slovensko, 25. 9. 2007 (Verejná správa 19/2007)

Sled udalostí, ktoré sme doteraz popísali, poskytol príležitosť ďalšiemu archeológovi – Arthurovi J. Evansovi. Bola to hra osudu so šťastným koncom. Potvrdilo sa, že aj nešťastia či veľké prekážky môžu byť na niečo dobré, alebo na dobré sa obrátiť, ak do osudu a hier bohov zasiahne ľudská vôľa a odhodlanosť k činom. Evans poznanie ľudských dejín a európskej kultúry rozšíril podobne ako Schliemann, ale ešte oveľa hlbšie do obdobia mýtov a bájí. Navyše to urobil originálnym spôsobom, ktorý nasledujúcim generáciám toto poznanie značne uľahčuje. A to všetko sa udialo zo začiatku akoby mimochodom, ako vedľajší dôsledok celkom iného zámeru. Na Krétu a ku archeológmi vyhľadávanému pahorku priviedlo Evansa pátranie nie po paláci, ale po dôkazoch o starovekom písme.

V roku 1891 odkúpil časť pahorku, nechal ho však nedotknutý a hľadal hlinené tabuľky s písmom v ostatných kútoch ostrova. Po roku 1899, keď Turci Krétu opustili, získava do vlastníctva celý pahorok a nová vláda mu dáva povolenie i na vykopávky, s ktorými konečne po desaťročných odkladoch začne. Trikrát tak dlho, až do roku 1932, v nich neúnavne pokračuje, a keď ako deväťdesiatročný v roku 1941 zomiera, dá sa povedať, že stihol všetko: nielen odkryť základy a zvyšky paláca, ale sčasti ho i zrekonštruovať a zhrnúť svoje poznatky do vedeckého diela, ktorým premenil reč bájí na fakty a na nové letopočty vývoja európskej civilizácie. Na jeden život, hociako dlhý, je to viac než dosť.

Napriek tomu nezožal iba zaslúžené pocty, ale aj príval kritiky. Mnohí archeológovia mu vyčítali práve to, kvôli čomu sem prichádzajú a budú naveky prichádzať milióny ľudí zo všetkých kútov sveta: že sa odvážil niektorým častiam paláca s využitím novodobých prostriedkov a materiálov dať pôvodnú podobu, čím sa stal tento areál zo všetkých starovekých pamiatok najatraktívnejší. Po jeho zhliadnutí vari niet turistu, ktorý by sa dnes jednoznačne nepostavil na Evansovu stranu. Iste tak urobíte po návšteve tohto miesta aj vy sami.

Mínóov trón

Najlepšie je prísť sem hneď ráno, len čo otvoria pokladnice na lístky. Z viacerých dôvodov. Parkoviská ešte zívajú prázdnotou, takže auto môžete odstaviť pár krokov od pokladní a nemusíte pri nich vystáť dlhé rady. Vyhnete sa páľave stúpajúceho slnka nad hlavou, na ktorú kedysi doplatil neposlušný Íkaros, a aj teraz ohrozuje život neopatrných jedincov. (Počas nášho pobytu dokázali lúče slnka ohriať vzduch na extrémne teploty okolo 45 stupňov. Ani pobudnutie v tieni stromov alebo múrov neprinášalo veľa úľavy, takže vysoké teploty sa stali tohto roku osudnými i pre nejedného domáceho obyvateľa). Nakoniec získate nemalú výhodu, že zrána sa v areály pohybuje iba niekoľko ľudí, čo vám umožní pokojnejšie vychutnať všetky jeho pozoruhodnosti. Hromadné zájazdy ho začínajú zapĺňať až o desiatej či jedenástej hodine, kedy sme my z neho už odchádzali.

Pokiaľ ste sa s palácom neoboznámili z odbornej literatúry vopred, v kiosku za vstupnou bránkou si môžete zakúpiť publikácie s mapkami v rôznych jazykoch. Ako býva na frekventovaných turistických miestach bežné kdekoľvek v Európe, i tu ich dostanete aj v češtine. Pravdaže, ak by ste ich začali študovať až teraz, zaberie vám prehliadka najmenej o tretinu času viac. A to aj napriek tomu, že spočiatku celkom prirodzene od pokladní volíte cestu okolo troch kruhových jám a majúc v diaľke po ľavej ruke divadlo, na kamenných doskách ktorého tančila Ariadna, čoskoro vystúpite schodmi na centrálne nádvorie. V tejto chvíli sa treba už zorientovať dôkladnejšie.

Dá sa to jednoduchým spôsobom. Nádvorie má tvar obdĺžnika so stranami zhruba 50 krát 25 metrov, pozdĺž ktorých sú na rôznych miestach Evansom obnovené časti paláca. Južnú časť alebo krídlo paláca rozoznáte podľa veľkých býčich rohov z kameňa, čnejúcich z kratšej strany obdĺžnika. (Takéto skulptúry kedysi zdobili všetky priečelia paláca kolom dokola). Z náprotivnej krátkej strany obdĺžnika je severný vchod, ktorého zrekonštruovaná časť s tmavočervenými stĺpmi a freskou hlavy útočiaceho býka patrí azda k najznámejším symbolom paláca (pozri prvú stranu obálky tohto čísla). Keďže sme sem vystúpili vchodom zo západu, stojíme chrbtom k dlhšej západnej čiare obdĺžnika a pred sebou máme takisto dlhú východnú stranu obdĺžnika, či východné krídlo paláca.

Keď sa vydáme na obchádzku nádvoria doľava natrafíme na jedno z najatraktívnejších miest paláca: na Trónnu sieň s originálnym trónom z alabastru, na ktorom sedával Mínós. Je umiestnený v medzere medzi kamennými ľavicami vpravo i vľavo od neho, steny sálu sú bohato a výrazne zdobené freskami. Na kamennej podlahe pred trónom je okrúhla vanička slúžiaca kráľovi, ktorý bol zároveň najvyšším kňazom, na očistu pred slávnostnými obradmi. Do Trónnej siene turisti dnes iba nahliadajú cez zamrežovaný vchod z predsiene. V nej stojí zrekonštruovaný, tvarom navlas podobný trón z dreva, ktorého zuhoľnatené zvyšky sa našli na tomto mieste.

Hra s býkom

Po vyjdení na nádvorie môžeme schodmi vystúpiť o poschodie vyššie, do miestností s kruhovými stĺpmi čierno-červenej farby podopierajúcimi žltkavé, hranaté trámy stropu. Tu sú na stenách umiestnené viaceré fresky, ktoré sa našli v rôznych častiach paláca. Jedna z nich, chránená sklom, stojí za osobitnú pozornosť. Zobrazuje býka a mládenca v troch polohách: ako chytá býka za rohy, potom v premete nad jeho chrbtom a nakoniec po dopade na nohy za býkom. Išlo o hry, ktoré boli medzi Mínójcami zvlášť obľúbené a freska významne napomohla utvoreniu si reálnej predstavy o ich povahe i životnom štýle. Na rozdiel od bájí a iných kultúr, ktoré poznáme, takmer tu niet stopy po zabíjaní zvierat či ľudí. V hre s býkmi sa nanajvýš mohol menej obratný mládenec zraniť. Všetky nájdené fragmenty mínójskej kultúry a umenia hovoria o vysokej citlivosti a jemnosti ducha našich európskych predkov, bez známok hrubosti a agresivity, ktorá, mimochodom, vrchovato napĺňa našu súčasnosť...

Zostúpením po širokom schodisku späť na nádvorie a prejdením na východnú stranu približne v jej strede nájdeme zrekonštruovaných niekoľko poschodí paláca, zväčša pod úrovňou nádvoria. Sú tu opäť maľbami bohato vyzdobené obývacie miestnosti kráľa a kráľovnej, vrátane splachovacej toalety s dreveným sedadlom na kamennom podklade, kozmetického salónku a kúpelne s alabastrovou vaňou, ktorá patrila kráľovnej. Momentálne v týchto priestoroch znova prebiehajú práce. Nie sú ojedinelé, vykopávky najmä v blízkosti paláca stále pokračujú. Knóssky palác totiž nevytŕčal nad krajinou osamotený, ako sme zvyknutý u stredovekých hradov. Naopak, plynulo naň nadväzovali zo všetkých svetových strán ďalšie stavby a obydlia, bol teda súčasťou a zároveň centrom väčšieho osídlenia, doslova mesta. O veľkosti týchto osídlení sú dosť odlišné údaje, pretože zatiaľ sa vykopávky sústreďovali len na samotné paláce. Až v posledných desaťročiach pokračujú vykopávky aj v ich okolí. Pritom im neraz prekáža novoveká zástavba terajších miest, čo je typické práve pre Knóssoch. Spomenuli sme už, že ulice Iráklionu sa dnes priblížili bezprostredne k palácu. Napriek tomu sa dá povedať, že len v paláci sídlila s kráľovskou rodinou najmenej tisícka ľudí. V jeho tesnej blízkosti to mohlo byť 10-12 tisíc ľudí, v širšom okruhu ďalších 70 tisíc a spolu s najbližším prístavom mohlo mať osídlenie až sto tisíc obyvateľov. Niektorí bádateliasa prikláňajú iba k polovičnému počtu. Tak alebo onak, v tom čase – hovoríme predsa o období pred tri až štyritisíc rokmi – to bolo azda najväčšie mesto na našom kontinente. Nečudo, že starí Gréci nešetrili v bájach i v dochovaných písomnostiach na adresu krétskych palácov a miest chválami a obdivom. Narátali ich desiatky, napríklad Homér v Odyssei píše o deväťdesiatich krétskych mestách.

Princ s ľaliami

Na južnej strane paláca by ste nemali obísť zákutie s freskou, ktorá tiež patrí k najchýrnejším. Nazýva sa Princ s ľaliami a zobrazený muž má nezvyklú výšku vyše dvoch metrov. Nezvyklú preto, lebo Mínójci dosahovali v priemere výšku len 165 centimetrov. Môžete sa o tom presvedčiť sami na rôznych miestach paláca: napríklad na veľkosti kamenného a dreveného trónu kráľa, sedacej vane kráľovnej, ale predovšetkým na rozmeroch miestností paláca, ktoré sú šité na ľudské miery, podobne ako súčasné štandardné byty. Freska Princa s ľaliami, takisto chránená sklom, sa nachádza v miestach, kde končila dlhá, deväťdesiatmetrová chodba, začínajúca v západnom krídle paláca. Nazýva sa Chodba procesií, pretože po celej dĺžke bola zdobená postavami mužov a žien v životnej veľkosti, ktorí nesú v rukách rôzne dary a nádoby. Je považovaná za najnádhernejšiu kompozíciu malieb v paláci, bolo na nej do päťsto takýchto postáv. Časť tejto maľby spolu s rekonštrukciou chodby podopieranej stĺpmi určite neprehliadnete. Po vyjdení od fresky princa na nádvorie udrie vám priam do očí, ak sa zvrtnete k rohu, kde sa zbieha západné a južné krídlo paláca. Už na diaľku vás ohromí svietivou belosťou stĺpov, zreteľnosťou i veľkosťou dvojradovej maľby.

Hoci o Knóssose vieme veľa, viacero vecí zostáva neobjasnených. Jednou z nich je tvar stĺpov, najfrekventovanejších stavebných prvkov paláca, nikde inde sa nevyskytujúci. Proti bežnej logike sú na vrchole širšie, smerom ku kamennému podstavcu sa zužujú. Boli vyhotovené zo stromov vytrhávaných zo zeme, čo viedlo k hypotéze, ktorá má síce slabiny, ale aj aké-také zdôvodnenie. Mínójci vraj obracali kmene s koreňmi a teda hrubšou stranou nahor preto, aby nezačali znova rašiť. Prijmite alebo zamietnite, ako sa vám páči...

Kde je však onen labyrint z bájí? – pýta sa nejeden turista a je načase odpovedať na celkom príhodnú otázku aj tu. Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá: nikde a všade okolo vás. Predstavte si, že na tejto neveľkej plošine bolo v komplexe palácových stavieb až poldruha tisíc miestností, prepojených desiatkami kilometrov kľukatých chodieb a schodísk v niekoľkých poschodiach nad i pod úrovňou centrálneho nádvoria. Z takéhoto bludiska sa obyčajný smrteľník naozaj nemohol dostať. Nakoniec i naším súčasníkom trvá hodiny, kým sa ako-tak samostatne zorientujú v paláci podľa jeho zvyškov a nákresov. Dodajme, že samotný pojem labyrint má pôvod v slove s celkom iným významom. Ide o slovo „labrys“, ktoré označuje dôležitý symbol či kult Mínójcov – sekeru s dvojitým ostrým, často zobrazovanú i v priestoroch paláca.

Tmavé kúty mýtov i vedy

Prekvapení a nezodpovedaných otázok v súvislosti s Knóoskym palácom a mínójskou kultúrou je viacej než tých, ktoré sme stihli uviesť. Napríklad prečo sa pri tomto paláci, ale ani pri ďalších z tej doby na Kréte, nenašli stopy po žiadnych hradbách a opevneniach, tak príznačných pre všetky mohutnejšie stavby z neskorších období, vrátane našich hradov! Prečo nestavali paláce na miestach ťažko dostupných, ktorých je na ostrove viac než dosť, ale naopak, na veľmi prístupných?

Jedna z najpravdepodobnejších odpovedí znie: Mínójci nemali nepriateľov, poldruha tisícročia neviedli žiadnu vojnu nielen s inými národmi, ale nebojovali ani medzi sebou. Tisíc päťsto rokov dokázali riešiť sporné otázky vzájomnou dohodou, bez použitia sily a zbraní, po ktorých takisto prakticky niet stopy. Symbolmi ich života a komunikácie už vtedy boli kvety, znaky miernosti, kultivovanosti a životnej pohody. Nie je to jediný príklad z dejín ako blahodárne pôsobí dlhodobý mier na všetky stránky ľudskej spoločnosti. Je to ale zatiaľ historicky prvý a neuveriteľne dlhotrvajúci príklad. Nikdy potom a nijaká iná civilizácia sa takýmto niečím pochváliť nemôže. Tá súčasná už vôbec nie.

Táto výnimočná kultúra a blahobytná spoločnosť sa zaobišla, čuduj sa svet, bez systému zotročenia iných ľudí. Preto môžeme okrem kráľovskej rodiny hovoriť len o osadenstve mesta či služobníctve paláca, vrátane zástupov slobodných ľudí – hrnčiarov, kamenárov, tesárov, roľníkov – nie o otrokoch. Hoci vieme o dôvodoch viacerých poškodení Knósskeho paláca, o príčine poslednej katastrofy nevieme nič. Nevieme odkiaľ sem Mínójci prišli a zatiaľ sme nedokázali rozlúštiť ani ich písmo. Skôr alebo neskôr dôjde iste aj k tomu, a potom svetlo do tmavých zákutí najstarších dejín znova prenikne do väčšej hĺbky.

Stále však, i pre modernú dobu, zostanú báje našich predkov, odvodené z ich života a smrti, veľkým žriedlom poučenia. Budú sa prenášať z pokolenia na pokolenie, ich hrdinovia budú uctievaní ako nositelia posolstva o kráse, láske, odvahe a statočnosti, odmeny za dobré skutky i trestu za poklesky. A úctu si nesporne zaslúžia aj tí, čo nám ich priblížili a sprítomnili, ktorí ich vyniesli spod zeme na oči dnešného i budúceho sveta. Jedným z takýchto novodobých hrdinov a nositeľov svetla bol sir Arthur J. Evans, ktorého medená busta vás privíta na vstupe do Knósskeho paláca i vľúdne z neho vyprevadí.

Kréta–Bratislava, jún 2007

(Pokračovanie)

Milan HOLUB

Späť