Zbytočné prieťahy v konaní súdov

Slovensko, 4. 10. 2007 (Verejná správa 20/2007)

Pri rozhodovaní či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného článkom 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, sa posudzujú tri základné kritériá: právna a skutková zložitosť veci, správanie sa účastníkov konania a postup orgánu štátu. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je porušené vtedy, ak k prieťahom došlo zavinením orgánu štátu.

Vo veciach starostlivosti o maloletých má súd od 1. apríla 2005povinnosť rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Predĺžiť konanie zákon pripúšťa len vtedy, ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Osobitný, či mimoriadne rýchly postup pri posudzovaní porušenia práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov vo veciach starostlivosti o maloletých vyžaduje aj Ústavný súd Slovenskej republiky a Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Medzi súdne konania tohto druhu, ktoré riešil verejný ochranca práv, patrí aj prípad 14-ročného zdravotne ťažko postihnutého dievčatka. O pomoc žiadalo z jednoduchého dôvodu, ktorý pomenovalo v liste takto: „Pretože ma súd už desať rokov nechce prisúdiť ockovi“. Dievčatko už desať rokov žilo u otca napriek tomu, že ho súd v roku 1992 zveril do starostlivosti matke a išlo o to, aby súd prijal nové rozhodnutie. Ďalej dievčatko napísalo, že má za sebou roky chodenia po psychologických vyšetreniach a želá si, „aby sa toto trápenie skončilo.“

Verejný ochranca práv zistil, že okresný súd prvé pojednávanie o zverenie maloletého dieťaťa do výchovy otca v decembri 1998 odročil na neurčito pre neprítomnosť zákonného sudcu. Z dôvodu odvolania sa proti uzneseniu okresného súdu bola táto vec do konca roka 1999 na krajskom súde. Pojednávanie na okresnom súde sa malo opäť uskutočniť až v júni 2001. Znova ho však odročili na neurčito z dôvodu, že účastníkom doručia opisy zápisníc, ku ktorým sa budú môcť vyjadriť. O dva roky neskôr, v júni 2003, bola zákonná sudkyňa upozornená na dôvodne podanú sťažnosť na prieťahy v konaní. Súd vytýčil pojednávanie na december 2003. Skončilo sa však rovnako ako predchádzajúce – odročili ho na neurčito. V septembri 2004 súd ustanovil znalca, ktorého posudok doručovali účastníkom konania v decembri 2004. Práceneschopnosť sudcu posunula vytýčené pojednávanie z januára na marec 2005. Ďalšie pojednávanie opäť odročili na apríl 2005 a následne na neurčito. Odvtedy mal spis zákonný sudca na ďalšie dokazovanie.

Verejný ochranca práv v tomto prípade preukázal porušenie základného práva podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Upozornil tiež na Dohovorom o právach dieťaťa zaručené právo dieťaťa, schopného formulovať vlastné názory, slobodne ich vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho týkajú. Poukázal na to, že názorom dieťaťa treba venovať náležitú pozornosť, zodpovedajúcu jeho veku a úrovni. Takémuto dieťaťu patrí najmä možnosť, aby ho vypočuli v každom súdnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu, alebo príslušného orgánu. Predsedníčka súdu sa s argumentmi verejného ochrancu práv stotožnila a zbytočné prieťahy uznala. Vyzvala zákonnú sudkyňu na plynulé vedenie konania a zaviazala sa vec sledovať až do jej právoplatného rozhodnutia, o ktorom následne verejného ochrancu práv informovala.

Rozhodnutie po šestnástich rokoch

So žiadosťou o pomoc vo veci dlhoročného súdneho konania o určenie výživného pre svojho syna sa na verejného ochrancu práv obrátila matka, ktorá ho vychováva sama, bez výživného od otca, cudzieho štátneho príslušníka. Napísala, že práva svojho dieťaťa sa na príslušnom súde domáha od roku 1987. Z podkladov, ktoré k podnetu priložila, bolo zrejmé, že v danej veci sa ako jeden z účastníkov súdneho konania správa aktívne. Návrh na súd podala, keď mal dnes už jej plnoletý syn tri roky.

Verejný ochranca práv zistil, že v tejto veci súd naposledy konal v auguste roku 2000. Súd sa bránil tým, že konanie je sťažené, pretože jeden z účastníkov, otec dieťaťa, je cudzí štátny príslušník. Jeho meno a pobyt boli však podľa vyjadrenia matky známe z listinného dôkazu z roku 1990, ktorý súdu predložila.

Verejný ochranca práv trval na tom, aby predseda súdu vo veci prijal opatrenia bezodkladne. Ten požiadal príslušný súd v cudzine o spoluprácu pri zisťovaní pobytu otca dieťaťa. Na podnet verejného ochrancu práv začal súd konať plynulo a po takmer šestnástich rokoch prípad ukončil.

Povinnosť štátu zabezpečiť dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, ako aj právo dieťaťa na životnú úroveň, nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj, ku ktorým sa Slovenská republika ako zmluvná strana Dohovoru o právach dieťaťa zaviazala, boli však v tomto konkrétnom prípade splnené s veľkým oneskorením.

Späť