Marína, ktorá sa stáva legendou

Slovensko, 15. 10. 2007 (Verejná správa 21/2007)

Počas šesťdesiatich dvoch rokov hereckej aktivity vytvorila veľký, až impozantný počet postáv. Obdivuhodnou schopnosťou hereckej premeny, ako aj schopnosťou hlbokého prieniku do vnútorného sveta stvárňovaných postáv zaradila sa medzi veľké zjavy nášho divadla, filmu i umeleckého vysielania rozhlasu a televízie. Tak, ako Mária Kráľovičová obohatila hereckým umením dramatické umenia trvalými hodnotami, v rovnakej miere poslúžila aj našej literatúre, najmä poézii. Patrí medzi najreprezentatívnejšie osobnosti nášho recitačného umenia. Tróni vo veľkom triu recitačných priekopníkov, ktoré popri nej tvorili Mikuláš Huba a Viliam Záborský. Rovnako ako tí dvaja, čo už nežijú, aj ona si našla svojský a originálny spôsob ako sa zmocniť nielen poézie štúrovcov, ale aj tvorby významných predstaviteľov niekoľkých generácií slovenských básnikov.

Prvý, kto ju „odklial“ a objavil v nej nové zdroje pôsobivosti básnického slova, bol režisér Jozef Budský. Obsadil ju v roku 1948, vtedy ešte ako veľmi mladú – takmer elévku herectva – do titulnej postavy inscenácie Sládkovičovej Maríny. Zrodila sa postava Maríny, ktorá akoby popierala dovtedy tradičný pohľad na tento vzor slovenskej devy. Pred divákov nepredstúpila vážna, posmutnelá a cudná čiernovláska, ale svietivá blondína s hlbokým výstrihom na takmer priesvitnom kostýme. Ani jej prednes nebol vážny a patetický, ale šantivo veselý. Napriek tomu bol sugestívny a príťažlivý. To zrejme bola chvíľa, kedy sa Mária Kráľovičová stala synonymom poetickej hrdinky. Od čias uvedenia tejto javiskovej poémy, v ktorej sa spájala scénická metafora a poézia slova, voláme Máriu Kráľovičovú Marínou. Ľudsky úprimné a čisté – v tých rokoch najmä pre mladú generáciu zrozumiteľné vyznania a interpretácie Sládkovičovych veršov – pretrvali búrlivé peripetie čias a s rovnakou pôsobivosťou v prednese tejto umelkyne prihovárajú sa nám do dnešných dní.

Precítené a prežité kreácie

Sládkovičova Marína bola na začiatku neskoršieho dozrievania jej sugestívneho a presvedčivého recitačného umenia. Zmysel pôsobivosti jej prejavu spočíval v bytostnej viere umelkyne v pravdivosť myšlienok básnika. Interpretovala vždy len tie diela, s ktorými sa pri prednese dokázala aj vnútorne stotožniť. Bohatá a stále sa rozširujúca škála výrazových prostriedkov, pri ktorých si uvedomovala čoraz nástojčivejšie rozdielnosť hereckej tvorby a umeleckého prednesu, bola už len dôsledkom jej talentu a práce na sebe. Kráľovičová sa postupne stávala výraznou a jedinečnou predstaviteľkou toho najlepšieho, čo sa na Slovensku v oblasti umeleckého prednesu dosiahlo. Úloha, ktorú v tomto ohľade zohrala, je nezastupiteľná.

Mária Kráľovičová je však nadovšetko veľká slovenská herečka. Nielen vzhľadom na jej vek a vyše šesťdesiat rokov aktívnej hereckej práce, ale najmä s prihliadnutím na to veľké množstvo vytvorených postáv či už v divadle, rozhlase alebo televízii. Je pokračovateľkou slávnej hereckej generácie Oľgy Borodáčovej či Hany Meličkovej. Dnes je to nespochybniteľne prvá dáma slovenského herectva!

V prvých rokoch jej hereckej práce, ešte ako členka martinského Slovenského komorného divadla, a potom ako členka Činohry SND – kde pôsobí bez prerušenia, od nástupu v roku 1947 až do dnešných dní – charakterizovali ju ako lyrickú herečku. Bola mladá, mala krásny zjav, mala oduševnený výraz a tieto vlastnosti využívali aj režiséri.

Po príchode do Bratislavy, kam sa prišla na Konzervatórium zdokonaliť v hereckej profesii, hrala okrem iných postáv Vílu v Bottovej Smrti Jánošíkovej, ktorú naštudoval jej pedagóg na Konzervatóriu Jozef Budský. Hrala i Agnesu v Zacharovej skvostnej inscenácii Molièrovej Školy žien. Hrala menšie postavy v Karvašovej Bašte a Simonovovej Ruskej otázke. A potom prišla Sládkovičova Marína v Budského réžii, ktorá sa stala legendou.

Po sérii lyrických, vnútorne oduševnených a výrazom zanietených postáv vytvorila v roku 1958 postavu Virgínie v inscenácii hry Bertoltda Brechta Život Galileiho. Herečka, ktorá dovtedy ťažila zo svojho pôsobivého zjavu a kultivovaného lyrického altu v prejave, sa zmenila na nepeknú starú pannu s ustrašenými očami, schopnú vo svojej obmedzenosti obrátiť sa proti vlastnému otcovi a zradiť človeka, ktorého miluje. Hrala Virgíniu ako otrávenú, otravnú a staropanensky nevrlú Galileiho dcéru. Kráľovičová tu preukázala schopnosť vytvarovať svoju postavu celkom inými a dovtedy nepoznanými výrazovými prostriedkami, ktoré smerovali k vytvoreniu negatívneho typu charakterovo narušenej ženy.

Hľadačská cesta

Po tomto zlome prišlo obdobie urputného, ale úspešného hľadania nových zdrojov a podôb jej herectva. Bolo to obdobie akéhosi sebaprekonávania. Patrí sem trebárs jej postava Catheriny v hre Arthura Millera Pohľad z mosta alebo typ malomeštiackej slovenskej vidieckej dámy Angely v Karvašovej polnočnej omši, ktorá bola včera ešte sedliačka...

Na tejto ceste hľadania a nachádzania nového typu hereckého výraziva i modelovania silných dramatických postáv bol jej inšpirátorom, posilou a do istej miery stále ešte pedagógom režisér Jozef Budský. Dá sa povedať, že bola „jeho“ herečkou. Bolo to obdobie, keď v Arbuzovovej hre Príbeh na brehu rieky vytvorila Vaľu, v Daněkovom Pohľade do očú Oľgu Vančurovú . Najmä Príhoda na brehu rieky získala vysoké ocenenie aj na zájazde do Moskvy a sám autor sa vyjadril o Kráľovičovej Vali ako o najlepšej postave, akú v inscenáciách svojej hry videl doma i v zahraničí.

Potom prišlo niekoľko veľkých životných šancí a hereckých príležitostí. Pamätníci si určite spomínajú na jej Cocteauov Ľudský hlas v televízii i v divadle, na jej Janu z Arcu, na Pani Fordovú vo Veselých paničkách z Windsoru, na Maggie v Millerovej hre Po páde, na Ranevskú v Čechovovom Višňovom sade, Mariku Mondokovú v Bukovčanovej hre Kým kohút nezaspieva či Elvíru v Corneillovom Cidovi.

Veľkú hereckú príležitosť dostala aj v inej legendárnej inscenácii SND a to v Sartrovej hre Diabol a Pán Boh, keď v réžii Jozefa Palku a v hereckej spolupráci so Ctiborom Filčíkom vytvorila postavu Kataríny. Ale to už bolo obdobie jej života, keď aj vzhľadom na vek hrávala zrelé ženy, neraz aj ženy zbavené ilúzií. Bolo to najmä obdobie osemdesiatych rokov, keď ju často do svojich inscenácií obsadzoval režisér Miloš Pietor. Hrala v jeho objavných naštudovaniach hier Čechova, Molièra, Gogoľa, Kleista, vytvorila nezabudnuteľnú Lady v Harwoodovom Garderobierovi či Grófku Chlestovovú v Gribojedovových Útrapách z rozumu. Výsledkami tvorivej práce, ako aj schopnosťou radikálnej premeny svojho hereckého výrazu zaujala už na počiatku spolupráce s režisérom Milošom Pietrom, keď naštudovala postavu Katy v Tajovského Novom živote (1978). Jej Kata Jahodová so suverénnou istotou balansovala na ostrí medzi plačom, smiechom, zúfalstvom a pomstychtivosťou. Skvele zahraná ženská zaslepenosť, triedna obmedzenosť, ale aj prefíkanosť vyvolávali dovtedy u nej nepoznaný tragikomický efekt.

Režisérsky tromf

Keď bola predtým Budského herečkou, v osemdesiatych rokoch bola preferovanou herečkou M. Pietra. Radi ju však obsadzovali v podstate všetci režiséri SND – Pavol Haspra, Peter Mikulík, Ľubomír Vajdička a nedávno aj hosťujúci režisér J. Pitínsky, ktorý jej zveril v Berhardovej hre Ignorant a šialenec v roku 2005 postavu Pani Vargovej. Túto postavu rovnako ako Doru Chomútsku z Hasprovho naštudovania Tajovského Ženského zákona v záhoráčtine v preklade bratov Moravčíkovcov (1996) hrá Kráľovičová v SND dodnes. A hrá aj neskôr doštudovanú postavu Olympie Feraillonovej v repertoárovom hite Činohry SND – vo Feydeauovom Chrobákovi v hlave – v inscenácii, ktorá je na repertoári divadla od roku 1991!

Mária Kráľovičová, dnes už noblesná staršia pani, je plná vitality a nových plánov. Ako sama prízvukuje - vek ignoruje a oddychovať vraj nebude. Rada siaha po príležitosti zahrať si aj v iných divadlách a divadelných zoskupeniach, ale i v televíznych seriáloch. Tohto roku ju pri príležitosti odovzdávania ceny Televízna osobnosť roka uviedli do televíznej siene slávy a jej materské divadlo zaradilo na repertoár hru Táne Kusej S mamou, ktorá je jubilujúcej herečke priamo dedikovaná a mala premiéru v prvých dňoch júna tohto roku. Vo foyeri novostavby SND nainštalovali pri tejto príležitosti aj výstavu s názvom Čary a stretnutia, ktorá je rekapituláciou jej vyše šesťdesiatročnej hereckej práce.

Milan POLÁK

Späť