Pocta mŕtvym i živým

Slovensko, 15. 10. 2007 (Verejná správa 21/2007)

Po návrate na hlavnú cestu z miesta zúfalého odporu hŕstky Kréťanov proti tureckej presile nám zostáva do mesta Réthimnonu, najbližšieho sídla územnej správy, iba zopár kilometrov. Jeho vari najväčšiu pozoruhodnosť – Benátsku pevnosť – vidno už z diaľky. Mínójskí osadníci sem prišli až v 13. storočí pred n. l., teda na sklonku vrcholného rozvoja krétsko-mínojskej civilizácie, a dnes je toto tridsaťtisícové mesto známe predovšetkým ako duchovné a kultúrne centrum. Po jeho krátkej návšteve sa ponáhľame ďalej na západ, do necelých šesťdesiat kilometrov vzdialeného mesta Chaniá. No kúsok pred ním nás čaká ešte zástavka v zálive Soúda. V novovekých análoch patrí medzi vojensky najdôležitejšie strategické miesta ostrova a celého Stredomoria. My sem prichádzame ale kvôli niečomu inému.

Zatiaľ čo kosti Kréťanov bojujúcich po stáročia proti cudzím votrelcom sú rozosiate po celom ostrove, pozostatky tých, čo im pomáhali bojovať s najväčšou pohromou v dvadsiatom storočí, sú sústredené na tunajšom medzinárodnom cintoríne Britského spoločenstva národov. Navlas rovnakých 1527 bielych pomníčkov patrí mladým vojakom a ich veliteľom z rôznych krajín Európy, predovšetkým z Anglicka, ďalej z Nového Zélandu a z Austrálie, z Južnej Afriky i z Kanady. Niektorí z nich, tí starší, len niekoľko rokov pred smrťou ešte pomáhali Arthurovi Evansovi odkrývať staroveké poklady Knósského paláca. Jeho nástupca John Pendlebury, ktorého si Evans sám vybral, leží tu tiež. Hoci ho – podľa Fulghuma – zajali a zastrelili pri hradbách Iráklionu, odkiaľ sa ponáhľal do areálu paláca. Keď naposledy z neho odchádzal, zakričal na kolegov: „Počkajte tu na mňa. Hneď sa vrátim...“

Všetci tu pochovaní čelili mračnu, ktoré sa znieslo na Krétu z neba 21. mája 1941 v podobe sedem tisíc nemeckých výsadkárov. V nerovnom boji im podľahli v priebehu desiatich dní. Tak sa zrýchľujú akty agresie, zabíjania a vraždenia od staroveku, cez stredovek až po naše časy. Neznamená to, že odpor Kréťanov nepokračoval aj po úplnom obsadení ich ostrova. Zvyšovali sa však aj počty obetí z ich radov. Dedinu Anogia, v ktorej partizáni načas ukryli uneseného generála a hlavného veliteľa okupantov, nemeckí vojaci vypálili a mužské osadenstvo postrieľali. Každá šiesta krétska dedina bola v rokoch druhej svetovej vojny zničená, mestá stratili tretinu obyvateľstva...

Cintorín v Soúda je vzorne udržiavaný zásluhou Komisie pre vojnové hroby Britského spoločenstva národov a má krásnu prírodnú scenériu. Nevidomé tváre padlých sú otočené k jasnomodrej a pokojnej hladine zálivu, do diaľav, v ktorých sú ich domovy, kde za nimi smútia ich najbližší. Tí sem prichádzajú z rôznych končín sveta a vyhľadávajú miesta posledného odpočinku svojich najdrahších podľa registra uloženého v kamennom altánku pri vstupe do areálu. Jednoduchý zošit so stovkami mien, ku ktorým je priradené označenie sekcie, číslo uličky a hrobu, nájde každý návštevník za nezamknutými medenými dvierkami v stene altánku. Ale len púha polovica pomníčkov zvestuje mená tých, ktorých pozostatky pod nimi ležia. Na druhej polovine pomníčkov je napísané: „Vojak svetovej vojny, ktorého meno pozná iba Boh.“ Alebo stručnejšie: „Pozná ho iba Boh.“

Na Kréte si ctia všetkých mŕtvych. S menom i bez mena, z vlastných radov aj iných národností, s rôznym vierovyznaním i bez neho. Tu sa s vandalizmom búrania pomníkov na cintorínoch i mimo nich nestretnete. Aj to robí česť potomkom našich najstarších známych predkov – tvorcov vyspelej civilizácie a kultúry pred štyritisíc rokmi.

Chaniá

Chaniá je azda najcharakteristickejšie mestečko Kréty, preto urobíte dobre, ak si naň vyhradíte dostatok času, aby ste si mohli prezrieť jeho zvláštnosti, motať sa úzkymi uličkami starého mesta s množstvom obchodíkov, prejsť sa rozľahlým prístavom s neodmysliteľnou Benátskou pevnosťou a jej hradbami. Ak patríte medzi ľudí, ktorí si radi urobia najskôr celkový prehľad o tom, čo môžu na novom mieste očakávať, potom vám radíme najskôr vyjsť na tieto hradby. Do blízkosti ich najvyššieho bodu sa dostanete na pár desiatok metrov autom a z neho máte mesto ako na dlani. Vrátane pohľadu na maják, kostoly a mešity.

Obyvateľstvo takmer šesťdesiattisícovej Chanie sčasti tvoria i potomkovia tých, čo na Krétu voľakedy prišli proti vôli domácich. V súčasnosti žijú s domorodcami pohromade napriek jazvám z minulosti, napriek rôznemu pôvodu i vierovyznaniu. Najlepšie to dokumentuje chrámová stavba, ktorá má na jednej strane vežu, aká zdobí kresťanské kostoly, a z jej druhej strany sa týči ako prst k nebu minaret. Aj architektúra jednotlivých uličiek odráža turecký, benátsky či židovský pôvod ich obyvateľov. Tržnica postavená v tvare kríža má byť vraj najkrajšou stavbou tohto druhu nielen na Kréte, ale v celom Grécku. Ťažko povedať, či je to naozaj tak. V každom prípadu je pestrou zmesou farieb, tvárí i tovaru a treba do nej zájsť. A pre obohatenie vedomostí tiež do Archeologického múzea, v ktorom sú sarkofágy, keramika, dlažbová mozaika a ďalšie originálne pamiatky na neskoré mínójské a rímske obdobie. Pokiaľ vás zaujímajú námorné bitky, ktoré Gréci podstúpili počínajúc rokom 480 pred n. l. bitkou proti Peržanom pri Salamíne, môžete sa s nimi podrobne a názorne oboznámiť v Námorníckom múzeu.

U Gréka Zorbu

Z Chanie sa potom dá vyraziť tromi smermi: pokračovať po diaľnici na západ, vydať sa na sever na polostrov Akrotíri v tvare ľudskej hlavy či kostrbatej kružnice, ktorej polomer je zhruba desať kilometrov, alebo ísť na juh k rokline Samariá. My sme začali najbližším cieľom – hlavou ostrova, ktorého krk čiastočne predstavuje už jeden z okrajov mesta Chaniá. Keď sa z centra vydáte po značkách k letisku ležiacemu takmer v strede hlavy, za okrajom mesta dorazíte ku križovatke, na ktorej sa treba rozhodnúť, či pokračovať po pravom, hornatejšom okraji ostrova, alebo po ľavom. Ak sa vydáte naľavo smerom na Kounoupidianá, na temene hlavy vás čaká dedinka Stavros. V nej, na piesočnatej pláži v malom zálive pod podlhovastým kopcom, natáčali poslednú scénu z filmu Gréka Zorbu, v ktorej hrdinovia filmu tancujú sirtaki. Temperamentný tanec s gradujúcim rytmom, ktorý sme videli domácich tancovať v podvečer, ale i na pravé poludnie aj na iných miestach Kréty. Doprajte si kúpanie v priezračnej vode zálivu v spoločnosti množstva rybiek a potom posedenie trebárs v taverne s názvom Grék Zorba na námestíčku rovnakého mena.

Na ceste doprava, ktorá ide okolo letiska, na vás čakajú kláštory, a ako sa na riadneho turistu patrí, i nejaká tá pešia túra.K prvým dvom kláštorom – Agia Triádas a Gouvernéto – sa dostanete i autom, ale ku tretiemu – Katholiko – sa treba vydať po vlastných nohách. Chôdza trvá približne hodinu a odmenou za námahu vám bude aj to, že zhliadnete dve jaskyne. Pritom jedna z nich v staroveku patrila bohyni lovu Artemide. Po ďalšej štvrťhodinke chôdze horskou úžinou sa dostanete ku kamenistej zátočine, kde sa dá vykúpať. Obe cesty, po ľavom i pravom okraji polostrova, končia teda rovnako a nemajú ďalšie pokračovanie. Nezostáva než sa vrátiť po vlastných stopách naspäť do Chanie a ak chcete, môžete ísť plynulo ďalej pozdĺž pobrežia na západ.

Po asi pätnástich kilometroch po vyjdení z Chanie prídete k miestu, ktoré je veľmi podobné tomu, čo sme videli nedávno. Neleží tesne pri mori, ale na vrchole neveľkého kopca, dvíhajúceho sa nad plážou Máleme. Pomníčky nemajú bielu, ale čiernu farbu, vo vyrovnaných radoch je ich tu 4 412. Pod nimi ležia pozostatky nemeckých výsadkárov a príslušníkov horských jednotiek, ktorí padli pri dobývaní Kréty. Väčšina z pochovaných našla smrť do troch dní po vkročení na krétsku pôdu. Aj nevidomé oči týchto mladíkov sa dívajú do diaľav, odkiaľ sem prišli ako votrelci, na more, ktoré má hodný kus od tejto pláže nie modrú, ale tmavočervenú farbu krvi...

Traianov stĺp

Kúsok za Máleme sme z hlavnej cesty odbočili do vnútrozemia, ktoré je tu posiate olivovými hájmi, aby sme hľadali iné nemé svedectvo: o hlbokých koreňoch ľudí zrastených s prírodou. Kréťania sa do nehostinnejších a na pohľad nedostupných vrchov z rovinatejšieho pobrežia sťahovali pred vpádmi cudzích nájazdníkov už pred tisícročiami. V jednej z horských, dnes dožívajúcich dediniek, ku ktorej sa treba prepracovať po množstvách odbočiek a križovatiek na úzkych cestičkách, rastie olivovník, čo si pamätá časy spred nášho letopočtu. Opäť nejde len o mýtus, preskúmali ho vedci z Chanie a poznatky o ňom publikovali. Hoci zvnútra odumiera a do jeho dutiny sa vojdú dvaja dospelí ľudia, stále žije. Každoročne prináša úrodu olív, z ktorých dedinčania vylisujú najmenej dve desiatky litrov oleja. Je priam dokonalým symbolom samotných Kréťanov: pevne zakorenených do rodnej zeme ostrova tak, že odolávali každému, kto ich z nej chcel vytrhnúť a vyhnať, alebo z nich urobiť otrokov.

Nám sa, žiaľ, nepodarilo zo spleti poľných či horských ciest a križovatiek vymotať tak, aby sme na dedinku Vouves natrafili. Ale ak vy budete na Kréte mať viac času a trpezlivosti, navyše i podrobnejšiu mapu, iste ju nájdete. Vždy ochotní dedinčania vám staručký olivovník vraj nielen ukážu, ale všeličo o ňom povedia.

Vrátili sme sa znova na dobre značkovanú rýchlostnú cestu a o ďalších pár kilometrov odbočili na sever, k úpätiu polostrova Rodópou, ktorý má tvar dlhého rohu. Kúsok za dedinou Kolimbári je kláštor Goniá, stojaci na vyvýšenine nad morskou zátokou. Aj toto malebné miesto je spojené so smutnejšími stránkami v knihe dejín ostrova. Tu sa na pobrežie v roku 1941 zniesli prví nemeckí výsadkári ležiaci neďaleko pod čiernymi náhrobkami. A tri storočia pred nimi, v roku 1645, zo stoviek vojnových a nákladných lodí tu vystúpilo päťdesiattisíc Turkov, aby postupne ovládli celý ostrov. Nehľadiac na to, že tento kúsok zeme je nasiaknutý krvou Kréťanov chrániacich svoju domovinu i krvou votrelcov, ktorým bránili v ich dobyvačných chúťkach, stojí za to aj tu chvíľu postáť. Z úcty k mŕtvym i pre krásny výhľad.

Do najbližšej dediny menom Rodópos je odtiaľto čoby človek dohodil kameňom a hoci sme stále iba pri dolnej časti polostrova, máte dojem, že ste na konci sveta. Polostrov je prakticky neobývaný, tvorí ho skalný chrbát, ktorý sa na ostatných miestach strmo zvažuje do morských vĺn. Pozdĺž skalného masívu vedú na koniec polostrova iba dve cesty – k majáku na jeho špičke a k miestu archeologických vykopávok s kláštorom Diktinna, vzdialenom zhruba dvanásť kilometrov. Druhú cestu postavili Rimania už v roku 112 pred n. l., kedy vládol cisár Traianus, za ktorého sa hranice Rímskej ríše rozšírili najviac. Preto sa stretnete s jeho víťaznými oblúky a pamätníkmi po celom svete. V Rodópose nájdete ten, ktorý je zo všetkých najmenší. Latinský nápis na mramorovom stĺpiku je takmer nečitateľný, ale všetko sa dozviete z dosky, osadenej v modernej dobe.

Samariá

Viaceré z miest, ktoré sme po výjazde z Iráklia na západ navštívili, sa dajú obísť v rámci jedného dňa. Ak si privstanete a zotrváte na cestách až do neskorého večera, dokonca ich môžete zhliadnuť za deň všetky. No ak sa vyberiete na pešiu túru cez roklinu Samariá asi tridsať kilometrov južne od Chanie, v ten deň nerátajte už s ničím iným. Roklina je súčasťou Národného parku Kréty, meria osemnásť kilometrov a údajne je to najdlhší prírodný útvar tohto druhu v Európe. Nezabudnuteľný zážitok začína vysoko v horách, kam vás z Chanie dopraví autobus, a pri zostupe až k moru treba prekonať výškový rozdiel okolo 1300 metrov. Z toho tisíc metrov už na prvých troch kilometroch, takže máte pocit, akoby ste sa po hlave rútili do lievika priepasti. Väčšinou sa pohybujete po skalnatom teréne a sutine, medzi až päťsto metrov vysokými skalnými stenami priechodom, ktorý sa stále viac zužuje. Najužšie miesto, nazývané Železné vráta, meria iba tri metre. Cez toto miesto sa nedostali žiadni dobyvatelia ostrova, tadiaľto unikol pred nemeckými vojakmi i grécky kráľ. Cesta nazad je nemožná, treba pokračovať len dopredu, k osviežujúcemu kúpeľu na pláži Agia Rouméli. Tam na vás čaká loď, odvážajúca turistov do blízkych prístavov na juhu ostrova, odkiaľ idú autobusy do Chanie.

Z toho, čo sme si povedali vyplýva, že na celodennú pešiu túru cez Samariu si môžu trúfnuť iba zdatní turisti. Takí, čo napríklad vo Vysokých Tatrách bežne chodia na osem až desaťhodinové túry, počas ktorých prechádzajú i sedlami z jednej doliny do druhej. Musíte však rátať s tým, že na Kréte nedýchate osviežujúci tatranský vzduch, ale pohybujete sa akoby v rozpálenej peci. A to pre vás predstavuje oveľa väčšie riziko než chôdza v náročnom teréne.

Naopak, celkom pohodlne a ochladzovaní klimatizáciou auta sa dostanete k najväčšiemu krétskemu sladkovodnému jazeru Kournas, obkolesenému vencom nevysokých hôr. Upozorní vás naň tabuľa na ceste z Chanie naspäť do Iráklia pri dedinke Georgiopulos. Stačí zísť z hlavnej cesty doprava a prekľučkovať poliami iba pár kilometrov. Na návštevu jazera nabádajú všetky turistické príručky i živí sprievodcovia. Žiaľ, nemôžeme sa k nim pridať. Síce sme ich poslúchli a jazero navštívili, ale usúdili sme, že ktorékoľvek naše horské jazero, o tatranských ani nehovoriac, je neporovnateľne krajšie. Čas, ktorý ušetríte tým, že odoláte lákaniu príručiek a sprievodcov, môžete využiť na návštevu oveľa krajších a atraktívnejších miest, ktorých je na Kréte neúrekom.

(Pokračovanie)

Kréta – Bratislava, jún 2007

Milan HOLUB

Späť