Zdroje morálnej erózie spoločnosti

Slovensko, 15. 10. 2007 (Verejná správa 21/2007)

Dňa 21. septembra sa v Bratislave uskutočnila konferencia na tému Protikorupčné nástroje – prevencia a represia. Jej organizátormi boli Generálna prokurátora SR, Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií Národnej rady SR, Veľvyslanectvo USA v Bratislave, Britské veľvyslanectvo v Bratislave a Transparency International Slovensko. Na úvod konferencie vystúpil predseda vlády SR Robert FICO so zásadným prejavom, ktorý po redakčnej úprave v dnešnom čísle uverejňujeme.

Je pre mňa potešením, že môžem pri tejto príležitosti prehovoriť na tému, ktorá mi je blízka aj z profesionálneho, nielen z politického hľadiska.

Boj proti korupcii je obligatórnou súčasťou programového vyhlásenia každej vlády bez výnimky. Nuž, ako by to vyzeralo, keby v programovom vyhlásení nebola nejaká zmienka o tom, ako tá či oná vláda bojuje s korupciou. Otázne vždy je, ako sa pristupuje k prijatým politickým záväzkom: či čisto formálne, alebo skutočne existuje politická vôľa posunúť protikorupčné praktiky, či už preventívne alebo represívne - nakoniec taký je aj názov tejto konferencie - do vyššej kategórie s konkrétnym výsledkom.

Vyslovujem osobné presvedčenie, že Slovenská republika zakotvila do právneho a inštitucionálneho prostredia, možno až na malé výnimky, všetky štandardné nástroje boja proti korupcii typické pre Európu i mimo nej. Jednoducho, formálno-právne sme určite dokonalí, o tom nikto nemôže pochybovať.

Ako je tomu aj v iných oblastiach, aj tu si musíme kriticky zhodnotiť, či kvalita praktickej aplikácie nezaostáva za kvalitou formálnych pravidiel. Obávam sa, že medzi týmito dvoma kategóriami je na Slovensku pomerne významný rozdiel. Priznať musíme aj skutočnosť, že uprednostňujeme represívne opatrenia, represiu na úkor prevencie, ktorá je ďaleko účinnejšia ako ukladanie pokút, zákazov či prísnych trestov odňatia slobody. Celkovo na Slovensku dlhodobo prevláda presvedčenie, že ak sa v spoločnosti objaví negatívny fenomén, spoliehame sa najmä na prostriedky represie, najmä tej trestno-právnej. Zabúdame, že používanie trestného práva na niektoré spoločenské javy je niekedy kontraproduktívne, a že trestné právo by sa malo výlučne používať ako ultima racio prostriedok, teda vtedy, keď ostatné možnosti nápravy zlyhajú. A keď sa ešte korupcia objaví aj v práci orgánov činných v trestnom konaní, tak dielo skazy je dokonané.

Za dvadsať rokov praxe - nastúpil som do nej v roku 1987 - som sa zúčastnil na desiatkach konferencií a seminárov o boji proti korupcii. Privítal by som, aby takéto konferencie - a chcem to priať aj tejto dnešnej - mali svoj zmysel, aby neboli iba čiarkou vo výkaze splnených úloh a minutím na ne určených peňazí. Aj preto nechcem dnes hovoriť o paragrafoch, nechcem dnes hovoriť o etických kódexoch, nechcem dnes hovoriť o komplikovaných organizačných mechanizmoch, ktoré by mali korupcii brániť a trestať ju.

Korupciu na Slovensku máme. Má svoje hlboké tradície a preto je nevyhnutné o nej hovoriť otvorene v súvislosti s ľuďmi, nie s paragrafmi. Prečo sa v korupcii nachádzame tam, kde naozaj sme? Skúmame skutočné príčiny korupčného správania sa ľudí? Odstraňujeme tieto príčiny, alebo sa sústreďujeme iba na represiu a následné stavy? Ak sa krátko pozrieme do nedávnej minulosti, pred rok 1989, musíme spoločne potvrdiť, že niektoré korupčné praktiky mali svoj pôvod v nevyváženosti ponuky a dopytu. Ak si človek chcel kúpiť auto a nechcel čakať v poradovníku, tak uplatil vedúceho predajne. Úplatky sa dávali za rýchle a kvalitné služby, pretože rýchle a kvalitné služby neexistovali. Doslova sa vytvorila určitá kultúra rôznych darov poskytovaných lekárom či strednému zdravotnému personálu. Všetci si určite spomíname na prípad, keď som sa ako opozičný líder niekedy v roku 2001 alebo 2002 priznal, že som pred rokom 1989 dal lekárovi fľašu koňaku za to, že sa dobre postaral o môjho otca. Protikorupčná jednotka na Úrade vlády hneď začala urýchlene konať, čo bol asi jediný prípad jej aktivity, a ja som bol ako zločinec vypočúvaný na Generálnej prokuratúre. Niektoré z týchto príčin korupčného správania zanikli - celkom pochopiteľne - a niektoré prešli až do dnešnej doby. Treba však dnes dávať niekomu úplatok za kúpu auta? Určite nie, pretože ponuka významne presahuje dopyt. Na druhej strane si ale priznajme, že kultúra podarúnkov, fliaš, darčekových košov v niektorých oblastiach pretrváva.

Úmyselne sa nedotýkam teraz skutočnej korupcie v podobe úplatkov, hovorím o kultúre. Treba však dodať, že po roku 1989 sa vytvoril celý rad nových príčin korupčného správania sa, príčin, ktoré predtým neexistovali. Majetková transformácia – jedinečná transformácia majetku, ktorá sa opakuje len raz za dlhé obdobie, vytvorila neuveriteľne živnú pôdu pre korupčné praktiky, ktoré osobitne zvýhodňovali úplatkára v prebiehajúcej súťaži o získanie majetkov. Majetkové reštitúcie - ak je tu niekto z právnej oblasti, vie o tom určite rozprávať veľa neuveriteľných príbehov a príhod. Malé a veľké dražby a prvá vlna privatizácie štátneho majetku za smiešne nízke ceny sa často stali eldorádom práve pre tých, ktorí nemali žiadne morálne prekážky presadiť sa úplatkami. Pred očami verejnosti, ktorá bola ťažko skúšaná sociálnymi a ekonomickými zmenami, zrazu vznikala vrstva mimoriadne bohatých spoluobčanov. Ľudia, často bez vzdelania a v nízkom veku, či verejní činitelia, zrazu disponovali majetkami, ktoré nikdy nemohli nadobudnúť normálnym, legálnym podnikaním alebo štandardnou prácou.

Začal proces morálnej erózie spoločnosti, z ktorého sme sa nespamätali doteraz - a to zopakujem - morálnej erózie spoločnosti, z ktorej sme sa nespamätali doteraz. Jednotkou úspechu a uznania sa nestal vzdelaný, poctivý a tvrdo pracujúci človek, ale ten, kto dokázal v krátkom čase nahonobiť veľké vlastníctvo a ostentatívne ho míňať pred ľuďmi žijúcimi z mesačných platov alebo penzií.

Zo zbohatlíkov zo začiatku 90. rokov sú dnes často vážení biznismeni a postupujúci čas takýmto primitívnym formám korupcie priniesol prekážky. Áno, členstvo v Európskej únii, členstvo v NATO, spolupráca s týmito organizáciami potvrdzuje svoj význam, pretože primitívne formy korupcie zo začiatku 90. rokov sa postupne vytrácajú. Žiaľ, nová doba priniesla aj nové, sofistikované a ťažko odhaliteľné formy korupčného správania, spojené s druhou vlnou privatizácie strategického štátneho majetku a s rozsiahlym verejným obstarávaním. Morálna erózia spoločnosti priniesla svoje plody v podobe nedôvery verejnosti v súdny systém či v čistotu politickej scény. Veď si to otvorene povedzme: každý, kto ide do politiky, je okamžite obviňovaný, že tam ide, aby zbohatol. Nová doba prináša paradoxne aj extrémy, akým je nedôvera v schopnosť byť úspešný legálnou, čistou cestou. Ak aj niekto je úspešný podnikateľ a dokáže získať určitý majetok v súlade so zákonom, je podozrivý v očiach verejnosti vzhľadom na morálnu eróziu, ktorá začala po roku 1989.

Niekto by mohol namietať, a možno aj oprávnene, že som veci trošku preexponoval. Áno, urobil som to úmyselne, pri plnom rešpektovaní toho, čo sme v boji proti korupcii na Slovensku od roku 1989 urobili. Všetkých statočných ľudí v tomto boji si mimoriadne vážim a je mi ľúto, že sa im nikdy nedostalo uznania, ktoré si zaslúžili. Ak však nebudeme otvorene hovoriť o veľmi špecifických podmienkach postkomunistického vývoja Slovenska, ktoré korupcii nahrávali a nahrávajú, ak nechceme vidieť problém morálnej erózie spoločnosti, ak nezačneme chápať správanie sa ľudí v takomto prostredí, významnejší skok v boji proti korupcii neurobíme. Želám tejto konferencii veľa odvahy pomenovávať veci správnymi slovami. Ak skončíte zase iba pri paragrafoch a etických kódexoch, budete opäť iba jednou z tých konferencií, ktoré sa organizujú samé pre seba.

Aby som úplne na záver dal podnet na takúto otvorenú diskusiu o ľuďoch, nie o paragrafoch, pripomeniem dve udalosti, ktoré nie sú z Hlavy 22, ale zo súčasného Slovenska. Národná rada Slovenskej republiky, slovenský parlament, po niekoľkých rokoch snáh a diskusií prijal solídnou väčšinou hlasov veľmi prísny a podľa môjho názoru aj osobitne efektívny zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Zákon, ktorý umožňuje štátu súdnou, civilnou cestou siahnuť na majetok osobe, ktorá nevie preukázať jeho pôvod. Časť poslancov slovenského parlamentu, ktorí zákon podporili, podali návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby ten zákon, za ktorý hlasovali, Ústavný súd vyhlásil za protiústavný. Ústavný súd v predchádzajúcom personálnom zložení v rekordne krátkom čase predbežne rozhodol o pozastavení účinnosti tohto zákona. O veci nerozhodol doteraz, ale to pre navrhovateľov nie je podstatné, pretože dosiahli to, čo chceli: že zákon nemožno v praxi aplikovať. Verím, že nový Ústavný súd v novom personálnom zložení o veci rozhodne v krátkom čase, aby sme, prihliadajúc na jeho rozhodnutie, mohli urobiť prípadné korekcie v zákone a vrátiť ho naspäť do reálneho života.

Vážené dámy a páni, tento príklad nehovorí o paragrafoch, tento príklad hovorí o ľuďoch. O ľuďoch hovorí aj druhý prípad, ktorý takisto formálne vypovedá o paragrafoch, ale pritom je o úplne niečom inom. V roku 2003 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku, pre to, že doposiaľ nezistená osoba, citujem, „v priebehu verejnej obchodnej súťaže na predaj 49 % akcií SPP, a. s., v úmysle zabezpečiť sebe alebo inému v značnom rozsahu neoprávnené výhody porušila záväzné pravidlá hospodárskeho styku a oznámila súťažiteľovi, konzorciu Gaz de France a Ruhrgas, že je jediným súťažiteľom v tejto súťaži. V dôsledku toho došlo k ponúknutiu podstatne nižšej cenovej ponuky, ako by zodpovedala 49 % akcií spoločnosti, pričom následne došlo aj k uzatvoreniu zmluvy na predaj 49 % akcií tejto spoločnosti“. Hádajte, prečo toto trestné stíhanie bolo zastavené. Bolo zastavené vo februári v roku 2006 vraj preto - nehnevajte sa, právnici, moji kolegovia, ja to poviem laicky - lebo vraj nový Trestný zákon taký paragraf už nepozná.

Aj tento príklad formálne síce vyzerá, akoby hovoril o paragrafoch, ale podľa mňa vypovedá o ľuďoch - o ľuďoch, v ktorých je skrytá odpoveď, čo sa dá v našej malej krajine proti nebezpečnému fenoménu korupcie urobiť viac.

Späť