Podané ruky v otvorených dverách

Slovensko, 15. 10. 2007 (Verejná správa 21/2007)

Úrad verejného ochrancu práv dostal ústavný základ v roku 2001. Jeho výstižným logom sú dve podané ruky. Za historicky prvého ombudsmana zvolil parlament v roku 2002 doc. JUDr. Pavla KANDRÁČA, CSc., dnes šesťdesiatšesťročného prešovského rodáka, odborníka na trestné právo a pedagóga, bývalého advokáta a poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. V tomto roku ho potvrdil na druhé funkčné obdobie. Náš rozhovor bol sčasti bilanciou jeho úradu, ale aj sondou do právneho vedomia našej spoločnosti.

Začnime vaším titulom – verejný ochranca práv. Inde vo svete sa bežne používa ombudsman. Chceli sme sa vyhnúť cudziemu názvu?

Úrad i jeho názov má svoj pôvod vo Švédsku. Zriadil ho kráľ Karol XII v roku 1713. Ombudsman mal za úlohu dozerať na správanie kráľovských úradníkov. Náplň jeho funkcie sa za necelé tri storočia posunula k ochrane precízne definovaných základných ľudských práv a občianskych slobôd. Ombudsmana majú dnes asi v sedemdesiatich krajinách. Rozdiely v názve sú, my a Česi máme napríklad verejného ochrancu práv, Francúzi mediateura, Portugalci provedora de justica, Španieli defensora del pueblo a tak ďalej.

Má ombudsman aj právo zákonodarnej inciatívy? Zo svojej pozície na základe získaných poznatkov predsa môže zodpovedne sformulovať legislatívne návrhy a poukázať na to, kde je náš právny poriadok nedôsledný, kde tvrdý a kde má ešte biele miesta.

Verejný ochranca práv nemá zákonodarnú iniciatívu. To však neznamená, že jeho hlas je hlasom volajúceho na púšti. Veľmi úzko spolupracujem s naším gesčným parlamentným výborom – Výborom pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. Námety na zmenu alebo tvorbu nových zákonov môžem podávať aj iným výborom, kde mám dvere otvorené rovnako ako ku členom vlády a predstaviteľom ostatných štátnych úradov. Napríklad aj posledná novela zákona o verejnom ochrancovi práv z roku 2006 vznikla vo vzájomnej súčinnosti s gesčným výborom a v parlamente uspela.

Spracúvate podnety od občanov aj právnických osôb, navyše uskutočňujete množstvo výjazdov do terénu. Z čoho vychádzate pri určovaní konkrétnych ciest?

Nerobíme to naslepo, náhodne, ale na základe hodnoverných indícií a informácií. Na takýchto cestách si robíme vlastný obraz o živote a problémoch občanov, o konkrétnej ekonomickej a sociálnej situácii v regiónoch, o práci verejnej správy, o činnosti súdov a podobne. Potom vieme každý konkrétny prípad lepšie zasadiť do širšieho spoločenského rámca, riešiť ho v kontexte s podobnými a vyvodiť z jeho riešenia aj širšie platné poučenie a závery.

Najviac konfliktov, pochybení a nedostatkovje vo vzťahu medzi verejnou správou a občanmi. Zásadne vychádzame z toho, že verejná správa má slúžiť občanovi, a nie občan verejnej správe. Preto musia mať k sebe bližšie ako doteraz. Počas reformy verejnej správy sa dosiahol istý pokrok, ale s tým sa nemôžeme uspokojiť. Aj náš úrad chce byť bližšie k občanom. Preto pôsobíme už v desiatich regionálnych centrách - v Trenčíne, Žiline, Žarnovici, Veľkom Krtíši, Poprade, Prešove, Veľkom Mederi, Dohňanoch, Nitre a Bratislave – Petržalke. Od deviateho októbra nájdu občania pomoc verejného ochrancu práv aj v bratislavskej Karlovej Vsi. Vychádzame z toho, že je pomerne veľa ľudí, ktorí nemajú na cestu do Bratislavy, sú zdravotne postihnutí alebo z rôznych iných dôvodov sa nemôžu vzdialiť zo svojho bydliska alebo pracoviska. Preto ideme za nimi.

V poslednom čase ma osobitne inšpiruje sociálna, zdravotná a vzdelávacia oblasť, lebo tam sa formuje životný štandard, ľudský osud občana a jeho rodiny. Každé pochybenie alebo krivda – či už skutočná, alebo domnelá – sa práve v týchto oblastiach pociťuje veľmi hlboko a bolestne.

Štatistika síce nikdy nepovie všetko, ale povie toho dosť. V máji ste predstúpili pred parlament s výročnou správou. Čo ukázala analýza porušení základných práv a slobôd?

Zdôrazňujem, že u nás sa neporušujú základné práva a slobody v masovom meradle. Okrem toho treba oddeliť prípady zjavného až úmyselného porušenia ústavných práv od právne a vecne chybných a nekultúrnych administratívnych aktov a konaní, ktorých je, najmä vo verejnej správe, stále dosť. Za päť rokov fungovania nášho úradu sme zaregistrovali 682 prípadov porušenia zakladných práv a slobôd. Nie je to nejaké hrozivé číslo. Za každým prípadom však treba vidieť konkrétneho postihnutého občana alebo inštitúciu. Najpočetnejšiu skupinu dôvodov podaní tvoria zbytočné prieťahy v súdnom konaní a v konaní orgánov verejnej správy. Ťažké srdce majú občania aj na Sociálnu poisťovňu, katastre, úrady práce, sociálnych vecí a rodiny a zdravotné poisťovne.

Ak porovnáte vašu výročnú štatistiku so štatistikou kolegov z Európskej únie, napríklad aj našich susedov, ako sme na tom?

Čo do počtu podaní, ich oprávnenosti a vyriešenia sa nemusíme báť porovnania so susedmi z Vyšehradskej štvorky, ani s ostatnými členskými krajinami únie. Je to približne na rovnakej úrovni. Rozdiely vznikajú skôr vo sférach, v ktorých sa dejú rýchle a zásadné zmeny, alebo i naopak, kde s takýmito zmenami otáľajú. Okrem toho je rozdiel medzi veľkými a malými krajinami s prihliadnutím na počet obyvateľov. Tak napríklad v Česku dostáva ombudsman za rok okolo šesťtisíc podnetov, u nás je to okolo dvetisípäťsto ročne. Tá proporcionalita je tu zachovaná. Aj charakter podnetov je zhruba podobný – zbytočné prieťahy v súdnom a v konaní orgánov verejnej správy, sociálne záležitosti, zdravotná starostlivosť.

Keď sa už porovnávame s Českom, tak tam má ombudsman širšie pole pôsobnosti ako u nás. My máme úzko vymedzenú sféru ochrany základných práv a slobôd, ale tam sa zaoberajú chorou, zlou administratívou, v celej šírke jej prejavov.

Veľký diel nespokojnosti občanov, ktorí sa na vás obrátili, padá na verejnú správu, čo potvrdzujú štatistiky aj vaše osobné poznatky. Prečo?

Prioritnou otázkou sú zbytočné prieťahy v úradnom konaní, neraz spojené aj so šikanovaním občana. Niekde má tento problém korene už v legislatíve. Právny predpis síce určuje termín, v ktorom sa má záležitosť vybaviť, sú však aj únikové cesty takzvanej mimoriadnej náročnosti a iných výnimiek. Málo je prípadov, keď je uložená sankcia za nedodržanie aj tých „natiahnutých“ termínov. Často je problém v nízkej výkonnosti a disciplíne úradníkov, v slabej organizácii práce, v nedostatočnej vnútornej kontrole. Úrady vyvodzujú zodpovednosť za chybné a oneskorené rozhodnutia a iné administratívne úkony iba zriedka. Prostriedkom zbytočných prieťahov je preháňanie občania po rôznych inštitúciách za rôznymi dokumentmi a potvrdeniami, alebo vymedzenie úradných dní a hodín na určitú skupinu úkonov. Na základe osobnej skúsenosti môžem povedať, že na vybavenie veci si niekedy potrebujete vziať aj dva – tri dni dovolenky.

V tejto súvislosti si všímam spôsoby niektorých predstaviteľov samosprávy, ktorí rozhodujú svojvoľne, neraz v nesúlade s právnymi predpismi. Majú odvahu vtiahnuť svoju obec do sporov, ktoré nemajú šancu vyhrať. Málokedy je voči nim vyvodená zodpovednosť za spôsobené škody. Kedysi sa aspoň viac využívala sankcia v podobe náhrady škody vo výške troch mesačných platov. Ukazuje sa, že v niektorých prípadoch je náprava možná až v nových komunálnych voľbách.

Poznatky z prešľapov verejnej správy vás viedli k vypracovaniu desatora pre činiteľov štátnej správy i samosprávy. Čo by ste v ňom zvlášť podčiarkli?

Predovšetkým prísne dodržiavanie právneho poriadku, nestrannosť, včasnosť, presvedčivosť, primeranosť, otvorenosť a zodpovednosť v konaní a pri rozhodovaní. Nemožno zabúdať ani na predvídateľnosť, čo v praxi znamená znamená prijať v analogických prípadoch prijímať analogické rozhodnutia, dodržiavať určené meradlá a kritériá a vychádzať zo spoľahlivo zistených faktov. Potrebná je aj ochota predchádzať konfliktom, trpezlivo a slušne hovoriť s občanmi a partnermi, snažiť sa nájsť dohodu na báze vzájomnej výhodnosti alebo vyrovnanosti strát a rizík.

Zbytočné prieťahy v konaní a rozhodovaní našich súdov a úradov nám vytýka aj Štrasburg a Brussel. Stáva sa z toho chronický úkaz?

Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu nie sú dobrou vizitkou pre naše súdnictvo, lebo procesy jeden za druhým prehrávame. Mrzí ma to aj ako občana, lebo občan trpí krivdou, štát stráca vážnosť i finančné prostriedky na satisfakcie poškodeným. Neprichodí mi posudzovať kvalitu sudcov a ich rozhodovanie, hoci sa ako ombudsman zaoberám práve následkami ich konania a ako právnik uplatňovaním a vykonávaním práva ako takého.

Myslím si, že za tento stav sú zodpovedné aj právnické fakulty, lebo už tie kladú základy spôsobilosti a výkonnosti budúcich sudcov. Ašpiranti na prácu v justícii by mali pokračovať v určitej špecializovanej forme nadstavbového štúdia. V tejto súvislosti si treba položiť otázku, či všetky právnické fakulty na Slovensku vyhovujú súčasným požiadavkám na kvalitu absolventov.

Suverénny sudca musí byť predovšetkým vzdelaný a vzdelávať sa musí po celý život, lebo právo i spoločnosť sa vyvíjajú. A vývoj – to je reťaz zmien a novôt. Veľmi dôležitý je aj morálno-vôľový faktor, bez ktorého neobstojí ani najvzdelanejší a najchytrejší sudca. Musí sa v pravý čas rozhodnúť, vziať na seba zodpovednosť – či už správne, alebo nesprávne, s istotou, alebo s pochybnosťami. Sudcovia, ktorí sa nedokážu zorientovať v zložitých a chúlostivých kauzách, boja sa kritiky odbornej i laickej verejnosti, najmä politických špičiek a médií, si pomýlili povolanie. Často sú to práve takíto právnici, ktorí odďaľujú rozhodnutie, naťahujú konanie a vedú ho do stratena.

Myslím si, že súdy sú v súčasnosti naozaj preťažené, lebo domáhanie sa práva ich prostredníctvo sa na Slovensku mimoriadne rozmohlo. Mnohé kauzy by sa dali vyriešiť aj v správnom konaní. Na súdoch končia i také spory, ktoré sa mohli riešiť mediáciou alebo mimosúdnou dohodou.

Z analýzy nevyšla dobre ani Sociálna poisťovňa...

V tejto inštitúcií dochádza k zbatočným prieťahom a chybám najmä pri priznávaní a vypočítavaní dávok a dôchodkov. Vedenie poisťovne prejavilo pomerne veľkú nápravnú iniciatívu, aby takýchto prípadov ubudlo. Aj na spoločných stretnutiach si na konkrétnych prípadoch vysvetľujeme, čo vyvoláva nespokojnosť a kritiku občanov, kde sú slabé miesta v práci zamestnancov, čo treba zmeniť v štýle a organizácii práce celej inštitúcie. Na poslednom stretnutí sme diskutovali o probléme dodržiavania zákonných termínov na vybavovanie žiadostí občanov.

Na obranu Sociálnej poisťovne treba uviesť, že naše zákonodarstvo často zabúda na to, že aj inštitúcie, ktoré budú zákon vykonávať alebo zodpovedať za jeho realizáciu, potrebujú dostatok času a prostriedkov na prípravu. Napriek tomu sa nedá donekonečna tolerovať odďaľovanie rozhodnutí alebo nekultúrnosť komunikácie s občanmi a ospravedlňovať to veľkým návalom žiadostí, častými zmenami v sociálnej legislatíve, náročnosťou práce, nedostatočným technickým vybavením, neskúsenosťou a nízkou výkonnosťou zamestnancov, či ich fluktuáciou z dôvodu nízkych platov.

Za strohými číslami sú ľudské príbehy, často trpké až tragické, lebo na ombudsmana sa občania neobracajú v šťastí a radosti. Nevzbudzujú niekedy vo vás smútok alebo beznádej?

Sú príbehy smutné až tragické, iné úsmevné až komické. Niekedy som v dileme, keď počúvam príbeh ťažko skúšaného človeka, ako to vlastne zvládol, keď od spoločnosti dostal síce nakoniec pomoc, ale nie tak rýchlo a účinne, ako by to bol potreboval. Silno na mňa zapôsobil príbeh ťažkého invalida, ktorý veľmi chcel pracovať, ale skutočne nemohol. Tomuto človeku odňali dávky, ktoré mu jednoznačne patrili. Konanie príslušných úradníkov bolo povrchné a nekvalifikované. Kládol som si otázku, či toho človeka vôbec videli na vlastné oči, či si ho vypočuli a či ho len odbavili na základe povrchného nahliadnutia do jeho papierov.

Ktoré vyriešené prípady zanechali vo vás hlboký dojem a presvedčili vás o užitočnosti vykonávanej štátnej funkcie?

Máme veľa takých prípadov aj veľa listov od ľudí, ktorým sme pomohli. Ďakovali nám ľudia, ktorým sme pomohli urýchliť súdne alebo úradné konanie v ich veci apelovaním na vedenie príslušného súdu alebo úradu. Napísala nám celá rodina a poďakovala sa nám za to, že jedného jej člena sa nám podarilo zavčasu dostať do nemocnice a na operáciu, čím sme mu pomohli zachrániť život. Vďační boli aj maturanti, ktorí sa sťažovali na nedostatky pri skúškach. O našom zásahu sa vyjadrili veľmi pekne, čo nás všetkých povzbudilo. Naša práca je krásna a potrebná a nevykonávame ju nadarmo.

Vnímajú vás kritizované inštitúcie ako nepriateľa alebo ako partnera, ktorého sa oplatí počúvať?

Orgány verejnej správy sa k nám spravidla správajú ústretovo, tolerantne a kolegiálne, naše návrhy prijímajú a rýchlo urobia nápravu. Veľmi dobrú súčinnosť máme s predsedami súdov, s pracovníkmi ministerstva spravodlivosti, so Sociálnou poisťovňou, ale aj so samosprávnymi orgánmi, napríklad s ich reprezentatívnou organizáciou – Združením miest a obcí Slovenska. Niektorí starostovia sa na nás obracajú ešte pred riešením komplikovaných záležitostí, aby nedošlo k pochybeniu a ujme na občanovi.

Nájdu sa však aj jednotlivci – nie inštitúcie – ktorí ťažko znášajú kritiku a zásah – hoci oprávnený - do svojej práce. Nám nič nepovedia, ale ľuďom, ktorí sa u nás domáhali pravdy a práva, pri najbližšej príležitosti aspoň vyhodia na oči, že oznámili ich chybu alebo „prehrešok“, niekedy im za to aj strpčia život. Pomstivý, zákerný a zlomyseľný úradník je mimoriadne nežiaducim parazitom vo verejnej správe.

V jednej debate právnikov odznel výrok, že na to, aby sa dovolali práva, majú bohatí súdy a chudobní ombudsmana? Je to príliš pritiahnuté za vlasy, alebo ani nie?

Možno to tak vyzerá, ale nemožno to tak jednoznačne zovšeobecniť. V súdnom i správnom konaní, ale i v iných úkonoch pre občanov platí predovšetkým právne a vecné meritum. Ak je občan naozaj v práve, ak postupuje striktne podľa zákona, ak svoju kauzu patrične vierohodne doloží, nezáleží na počte a kvalite advokátov protistrany. Pripúšťam, že právnicky dobre vybavená a „podkutá“ stránka má vyššie formálne šance presvedčivo a vierohodne vystupovať pred súdom alebo na úrade. Bežný, právnicky nekvalifikovaný občan je bez advokáta v zjavnej nevýhode. Neraz podcení súdnu procedúru, nedodrží lehoty podaní a tak ďalej. Spor by sa mal riešiť medzi rovnocennými, kvalifikovanými ľuďmi, v rovnakej „váhovej“ kategórii, bez zjavnej odbornej prevahy jednej stránky.

Svoj diel viny nesú aj sudcovia. Ako právnik som niekedy sklamaný ich postupom, vedením konania i samotnými výrokmi. Zlý chýr ide stokrát rýchlejšie ako dobrý a tak nečudo, že občania kladú súdy a advokáciu na posledné priečky rebríčka dôveryhodnosti.

Excesy sa vyskytnú, ale nemyslím si, že by na súdoch víťazili len bohatí a u ombudsmana chudobní. Aj na náš úrad sa obrátili zámožní občania, ktorí sa nevedeli ináč domôcť spravodlivosti. My vlastne ani nevieme, kto je bohatý, kto chudobný, ak nám to sám nepovie.

Povedzme si však pravdu: právne vedomie občanov je nízke. Svedčí o tom aj viac ako dvadsaťtisíc právnych usmernení, ktoré sme za tých viac ako päť rokov poskytli. Boli to mnohokrát občania, ktorí sa na nás obrátili až po tom, keď nevenovali svojim problémom od začiatku patričnú pozornosť, posudzovali ich naivne a povrchne, a nakoniec skončili s prehrou na súde alebo s nepriaznivým rozhodnutím v správnom konaní. Mnohí ani nevedeli, na koho sa majú obrátiť, kde majú začať, ako pokračovať, odborná právna rada sa im zdala byť zbytočná. Mali sme tu taký prípad, ktorý jednoznačne ukazoval, že ho bolo možné riešiť mimosúdnou dohodou, ale občan sa dohodnúť nechcel a bol veľmi prekvapený, že súd rozhodol v jeho neprospech a dal mu zaplatiť súdne trovy.

Nechýba nám vo vzdelávaní a osvete občianska výchova? Akú osvetu vykonáva váš úrad?

Poznám krajiny, kde už školáci poznajú základné ustanovenia ústavy, najpotrebnejšie a najčastejšie vyhľadávané inštitúcie a pravidlá úradného styku. My ešte nie sme na ich úrovni, a to často ani u dospelých. Preto našou druhou najdôležitejšou úlohou po riešení konkrétnych podnetov je zvyšovať právne vedomie občanov. Vydávame informačné materiály, vydávame bulletiny, chodíme na besedy. Nejde len o to, aby občania poznali okruh našej pôsobnosti, ale aby sa vedeli zorientovať v celej štruktúre orgánov verejnej správy, kde, čo a ako možno vybaviť. Právne vedomie je aj praktickým prejavom národnej hrdosti a vlastenectva.

Veľa je dlžné aj naše školstvo. S občianskou výchovou - dnes ju nazývajú náukou o spoločnosti - treba začať už na základnej škole. Deťom musíme od mala vštepovať úctu k právu, úctu k zákonom, k verejným záujmom. Veľa závisí od metodiky a osobnej kvality učiteľa, od jeho spôsobu podania, zrozumiteľnosti, názornosti, presvedčivosti a dôveryhodnosti. Žiaci musia učiteľovi uveriť, že všetko myslí a hovorí úprimne, lebo s právom sa prepletá i morálka, s právnymi normami etické. To nemôže byť akýsi zvyškový predmet, ktorý môže učiť ktokoľvek. Učitelia by mali mať na to aprobáciu.

Ešte užitočnejšie by bolo, keby sa pred žiakov a študentov postavili pedagogicky a propagandisticky zdatní verejní činitelia, právnici a spoločenskovední odborníci so svojimi poznatkami a skúsenosťami z praxe. V tomto ohľade by bolo treba domyslieť systém občianskej výchovy. Tá je dôležitým všeobecným predmetom, lebo občan je sústavne v neviditeľnom, sprostredkovanom kontakte s právom. Podaktorí občania si vysvetľujú demokraciu veľmi svojsky a často povrchne. Demokracia bez pravidiel je anarchia. Poznanie a rešpektovanie pravidiel dáva občanovi viac spokojnosti, sebadôvery a istoty.

Ako môžu pomôcť masmédiá?

Médiá v právnej výchove a osvete často robia chyby. Skôr vyhľadávajú senzácie, uprednostňujú bulvárne metódy pred serióznymi odbornými stanoviskami. Niekedy ani samotní novinári nemajú jasno v konkrétnych kauzách. Vyžívajú sa v naturalistických opisoch trestných činov, pričom vyhľadávajú tie najdrastickejšie, pripájajú k nim primitívne až naivné emotívne komentáre. Nevedia analyzovať, odhaliť príčiny a vyvodiť praktické ponaučenie pre verejnosť. Kritiku inštitúcií, najmä orgánov činných v trestnom konaní, vedú neraz neobjektívne, nekonštruktívne, ba aj vulgárne, zaujato, povrchne a populisticky. Registrujeme aj porušenia práva a elementárnej slušnosti. Často vo veci prezumpcie neviny. Vidíme to nielen v súkromných médiách, ale aj vo verejnoprávnych, čo vzbudzuje oprávnené znepokojenie.

Napriek tomu si masmédiá a novinárov vážim, rád sa s nimi stretávam, lebo patria do demokratickej spoločnosti a nijaká inštitúcia ich nemôže nahradiť. Stretnutia s nimi mi umožňujú informovať a orientovať širokú verejnosť, interpretovať právo, vysvetľovať konkrétne prípady a na nich demonštrovať správne postupy. Mrzí ma však to, že niektorí nešetrne zaobchádzajú s našimi písomnými a ústnymi vyjadreniami, prispôsobujú si ich svojej predstave a vytrhávajú slová a vety z kontextu. To je vrcholne neprofesionálny a nezodpovedný postup s neospravedlniteľnými dôsledkami.

Preskúmať takmer dve a pol tisícky podaní ročne si žiada pomerne veľké odborné a administratívne kapacity. Máte ich k dispozícii?

Kolektív je dobrý, ale na to kvantum i náročnosť práce je nás málo. My musíme preskúmať každý prípad osobitne a každý je iný. My nepoznáme univerzálne šablóny a tlačivá, kde dopíšeme, čo poznáme a nehodiace sa škrtneme. Každé podanie treba doslova naštudovať, overiť si kľúčové fakty, pozrieť si dokumentáciu, oboznámiť sa s postupom inštitúcie, ktorá sa vo veci angažovala, až potom urobiť z toho záver a určiť náš vlastný postup. Najmä pri súdnych rozhodnutiach je pátranie veľmi zložité, v porovnaní so sudcami je nás menej a máme oveľa širší pracovný záber.

Kancelária slovenského verejného ochrancu práv má dvadsaťjeden právnikov, a to nestačí. Niekde musíme ubrať, najčastejšie na úkor našich výjazdov do regiónov a stretnutí s občanmi. Česko je síce dva razy väčšie ako Slovensko, ale tamojší úrad verejného ochrancu práv má okolo sto ľudí. Navyše u nás majú mnohí zamestnanci kumulované funkcie. Administratívnych pracovníkov máme veľmi málo. V kolektíve však vládne nadšenie, ľudia sú zapálení za svoju prácu, cítia jej užitočnosť.

Keď v roku 2001 ústavným zákonom zriadil parlament váš úrad, málokto mal predstavu, akú pozíciu si o rok neskôr začne budovať a akú vážnosť si získa ombudsman. Ako to vidíte po piatich rokoch vo funkcii?

Na začiatku naozaj nikto nevedel, aká bude štruktúra podaní a koľko ich bude, aké budú požiadavky a nároky na prácu kancelárie. Päť rokov činnosti ukázalo opodstatnenosť zriadenia funkcie verejného ochrancu práv. Vybudovali sme si dôstojné miesto v systéme orgánov ochrany práva, najmä v ochrane základných práv a slobôd. Získali sme si vo verejnosti dobré meno. Občania niekedy náš vplyv a naše možnosti až preceňujú, keď hovoria, že už nikomu neveria len nám. Sú však aj kritickí, často vidia len svoju pravdu a žiadnu inú.

Aké sú vaše méty ako ombudsmana, právnika a človeka?

Ako ombudsman chcem ľuďom maximálne pomôcť, čo najviac pre nich urobiť. Ako právnik si želám vyššiu kvalitu a autoritu práva. Vyznávam myšlienku, že človek človeku by mal byť bratom, že vo vzájomných vzťahoch treba viac porozumenia, tolerantnosti, vďačnosti, láskavosti a slušnosti. To sú základné predpoklady spokojnosti ľudí. Ľudia sa totiž nerodia zlí, takými sa stávajú pod vplyvom prostredia.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť