Život na mladosťou kvitnúcej lúke

Slovensko, 8. 11. 2007 (Verejná správa 22/2007)

„Názov Lúčnica vznikol v päťdesiatom alebo v päťdesiatom prvom roku. Prišla s nim kolegyňa Ľuba Baková. Potichu sa ujal, aj sme ho začali používať. Naznačoval veľmi mnoho, a pritom bol poetický. V tom zázračnom slovíčku bolo obsiahnuté aj lúčenie, aj lúka plná kvetov. Keď sme potom vystupovali v zahraničí, každý sa ma vypytoval, čo to znamená. Sprvu som ani nevedel, ako by som to čo najlepšie vysvetlil. Ale napokon som sa vynašiel: Lúčnica – to sú mladí ľudia ako kvety na rozkvitnutej lúke“, hovorí profesor Štefan Nosáľ o čase, keď sa vydal na umeleckú cestu.

Predtým boli roky detstva v Hriňovej pod majestátnym pohorím detvianskej Poľany, kde sa 20. januára 1927 narodil v rodine horára Jána Nosáľa. Otec chcel mať z neho lekára, mama farára. Vďaka rodičom sa jeho život a život jeho dvoch súrodencov nespojil s tamojšími lazmi a tvrdým životom horalov, ale s perspektívou vzdelaných ľudí. Po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici si Štefan – očarený povojnovým staviteľským nadšením – vybral štúdium na Fakulte inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Po niekoľkých semestroch na stavbárskej fakulte odbehol nakrátko na architektúru, ale potom sa vrátil späť. Tvrdí, že stavbárčina ho naučila racionálne myslieť. Po promócii sa pred ním otvárala cesta pedagóga, ale učil iba pol roka, potom sa profesionálne začal venovať ľudovému tancu v Lúčnici, kde účinkoval už počas štúdia.

„Po dvoch rokoch som sa stal vedúcim tanečného súboru a neskoršie aj umeleckým vedúcim. Začínal som v roku 1950 Zbojníckym tancom a ďalšou choreografiou pre Lúčnicu bola Detvianska veselica. Tance boli z môjho rodného kraja, vyrastal som v tom prostredí, vedel som, ako chlapi robia rozkazovačky pred muzikou: Bodaj skazu vzala, dupľovka na kremeň, / čo mi porobila, tri diery cez remeň. / Keď ho obesíte, dobre urobíte, / tej mojej frajerke, žiaľu narobíte...

Naši lazníci boli dosť ostrí chlapi, lebo to patrilo k móresu, aby si vedel rozkázať, zatancovať, predviesť sa. Všetko som v Detvianskej veselici preniesol na scénu, dokonca som v tom programe aj účinkoval. Viem trochu spievať, tak som zatiahol: Éj, veď som si pomyslel na detvianskom moste... Keď sme to v amfiteátri v Banskej Bystrici spustili, len tak v hľadisku zahučalo: Toto je ono, toto je naše! Ľudia prerušovali predstavenie nadšenými výkrikmi. Vycítili, že v tom tanci sme vyjadrili celý náš národný charakter – aj dostatok sebavedomia, aj odbojnosť – nedať sa. Vlastné schopnosti i odvahu prejaviť sa. Takto cez poznanie a precítenie tradícii svojho regiónu som sa usiloval poznávať a vnímať rozmanité ľudové umenie celého Slovenska. Napokon aj problém inscenovania ľudového umenia. V tých začiatkoch aj teraz, ba stále je to o tom, do akej miery ho zdivadelniť, uviesť ľudový prejav na scénu, a pritom ho zachovať tak, aby ľudové umenie nestratilo svoj špecifický štýl a charakter.“

Štefan Nosáľ sa postupne usiloval vystúpenia Lúčnice obohatiť i dramaturgicky a komponoval celovečerné tematické programy tak, aby jednotlivé tance a spevy vytvárali tematické celky ako v Stretnutí mladosti (1954), Radvanskom jarmoku (1955) Jarnej vode (1956) či Zbojníckej rozprávke (1956).

S folklórom do sveta

Roku 1953 mala Lúčnica už profesionálne vedenie. Iniciátorom bol povereník Ernest Sýkora – veľký fanúšik súboru. Vytvorili sa pozície riaditeľa – šéfa speváckeho zboru, dirigenta a umeleckého šéfa – choreografa. Táto organizačná štruktúra vydržala dlhé roky a osvedčila sa. V polovici päťdesiatych rokov dosiahla Lúčnica takú kvalitatívnu úroveň, že mohla vyraziť do sveta reprezentovať. V roku 1956 odcestovala na historický a pamätný zájazd do Južnej Ameriky.

„Turné trvalo pol roka, cestovali sme loďou, aj sme sa trochu báli, ale sme si privykli,“ spomína Štefan Nosáľ. „Bol to prvý takýto zájazd z Československa a my sme sa tam ďaleko za morom stretli so slovenskými krajanmi, ktorí začiatkom 20. storočia i neskôr odišli za prácou do Ameriky, Argentíny, Uruguaja, Brazílie. Atmosféra tých vystúpení a stretnutí bola neopakovateľná.

S Lúčnicou sme pochodili vari celý svet. A môžem sa pochváliť, že v medzinárodnej konkurencii obvykle dobre obstála. Pravdaže, sám by som to nezvládol, ak by mi nepomáhali moji blízki spolupracovníci aj manažéring; celý organizačný tím musí hrať spolu ako dobre naladený orchester. Teší ma, že moje celoživotné úsilie a úsilie všetkých, čo v Lúčnici tancovali, spievali a hrali, dosiahlo takúto úroveň a ohlas vo svete. Dostali sme pozvanie účinkovať v Kraľovskej opere v Covent Garden v Londýne aj v Rímskej opere. Svet uznal, že to, čo robí Lúčnica, je vysoko špecifické umenie, ktoré pritom čerpá z jedinečných národných tradícií.“

Keď pripravoval program pre zahraničie, vždy dbal, aby sa v ňom objavili charakteristické tance a spevy jednotlivých regiónov Slovenska. Popri novších do skladby včlenil aj úspešné staršie, overené čísla trebárs z programov Na Detvianskych lazoch, z Hôrnych chlapcov, Pozdišovských hrnčiarov alebo Svadby. Všetky nesú jeho zásadný choreografický rukopis a všetky sú aj po rokoch súčasné.

O choreografiách Štefana Nosáľa odborníci hovoria, že patria k najvýznamnejším umeleckým výtvorom v oblasti scénickej štylizácie ľudového tanca. Vyznačujú sa rešpektovaním pôvodnosti materiálu pri umeleckej transpozícii tanca na scéne, výraznou priestorovou kresbou, výtvarným cítením a vyváženým zapájaním sólistov a zboru. Také sú autorské programy pre Lúčnicu Vitaj naša jar (1975), Hra a práca (1978), Putovanie za pesničkou (1981), Pieseň a práca (1983), To je Lúčnica (1988), Elán a Lúčnica (1994 – 1996), Karpaty (1995), Lúčnica a jej deti (1996, 2002, 2004).

Lúčničiarska hrdosť

Lúčnica a jej deti. Fenomén, ktorý stojí za povšimnutie. Hodnotová orientácia, ktorú lúčničiari získali vďaka pôsobeniu v súbore, ktorú do nich aj on zasial, sa neprejavila iba v umení, ale i v praktickom živote. Kamkoľvek týchto mladých ľudí život hodil, kdekoľvek a na akékoľvek zodpovedné miesto ich postavili, prejavili svoje ľudské kvality. Z mnohých vyrástli naozajstné osobnosti. Možno uviesť desiatky príkladov, ako sa mladí ľudia z Lúčnice uplatnili na zodpovedných miestach, akí skvelí odborníci z nich vyrástli. Tri desiatky absolventov, ktorých viedol na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave v rokoch 1972 – 1992, ďalej pôsobia ako choreografi a vedúci profesionálnych i amatérskych telies. Iní sú diplomati, významní právnici, ale aj politici, riaditelia fabrík a úspešní podnikatelia.

„Pociťoval som hrdosť, ak sme my, lúčničiari, v konfrontácii so svetom udávali v kultúre tón, ak Slovensko a Slovákov spoznávali i prijímali najmä podľa vyspelej kultúry. Vtedy si aj mladý človek uvedomuje, že vystupuje ako reprezentant Slovenska. Ak som videl priaznivé alebo nadšené reakcie publika, bolo mi teplo pri srdci. Ten hrejivý pocit ťažko vyjadriť. Či to bolo v Chicagskej opere alebo na iných preslávených javiskách.

Nie tak dávno sme boli v Kanade – vystupovali sme v Toronte a v Montreali. Tam som mohol pozorovať, že aj naši rodáci, ktorí si Kanadu zvolili za svoj nový domov, práve na predstavení Lúčnice pochopili – aj mi to vyjadrili – v čom je jedinečné a nezameniteľné byť Slovákom. Získali nesmierny pocit hrdosti, keď sme na súťaži v Dramonville, alebo aj na iných pódiách, dokázali, že Lúčnica je spomedzi všetkých zúčastnených súborov – a boli tam telesá z celého sveta – najlepšia.

Nechcem sa vyvyšovať, že slovenské ľudové umenie je najkrajšie a najlepšie na svete, ale v profesionálnych rozhovoroch mi potvrdili odborníci, že do Slovenska sa ako do zázračnej skrinky naskladali toľké vrstvy ľudového umenia, ako nikde inde vo svete.

Musím však spomenúť i jav, ktorý Slovákov nectí: sme rozhádaní a nejednotní. Povráva sa, že to všetko spôsobuje závisť. Ale mne sa vidí, že znova a znova opakujeme chybu, ktorá z národa vyciciava jeho vnútornú energiu aj silu. Opakovane, po každom spoločenskom aj politickom zlome začíname znova, akoby od nuly. To je pre akýkoľvek vitálny národ vyčerpávajúce. Národ je ľudská stavba. Nemožno z nej vyhodiť jednu, dve generácie ako tehly. To súdržnosti a statike neprospeje.“

Čestného občana mesta Detva, nositeľa Ceny ministra kultúry za výnimočné celoživotné choreografické dielo, laureáta ocenenia Slovak Gold, profesora Štefana Nosáľa, na začiatku roka pri príležitosti osemdesiatin vyznamenal prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič Pribinovým radom I. triedy

Späť