Dobrý vlastenec aj dobrý Európan

Slovensko, 8. 11. 2007 (Verejná správa 22/2007)

Hovorí sa, že Slovensko má už dve hlavné mestá. Bratislavu a Brusel. To druhé začína čoraz výraznejšie ovplyvňovať náš život i naše myslenie. O zmenách v nás a okolo nás hovoríme s Mgr. Monikou FLAŠÍKOVOU – BEŇOVOU, poslankyňou Európskeho parlamentu za stranu Smer-SD. Je členkou zahraničného výboru a pôsobí v socialistickej frakcii. Vyštudovala odbor medzinárodných vzťahov a diplomacie na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v roku 2002 zasadla do poslaneckej lavice v Národnej rade SR a v roku 2004 sa po úspešných voľbách presunula do Európskeho parlamentu.

Ako bývalá poslankyňa Národnej rady SR môžete dnes ako poslankyňa Európskeho parlamentu porovnávať tieto dva zákonodarne orgány. Sú veľké odlišnosti medzi Bratislavou a Bruselom?

Aj v Európskom parlamente dochádza k stretom hodnôt a cieľov, ktoré majú jednotlivé politické subjekty. Poslanci, ktorí reprezentujú svoje strany a sú združení v politických frakciách, sa v témach a diskusiách prejavujú viac odborne a nie emotívne, ako je tomu neraz v našom parlamente. Vecnosť, znalosť a dobrá vôľa prekonávajú problémy. Posúvajú témy ďalej a hľadajú sa riešenia. Emotívne argumenty a vzájomné výčitky poslancov témy skôr radikalizujú. V tom je medzi európskym a našim parlamentom základný rozdiel. Nevyskytujú sa ani také naše špecifiká, ako je vypínanie mikrofónov diskutujúcim poslancom či obdarovanie kolegu kameňom ako jeho najsilnejším argumentom voči oponentom.

V Európskom parlamente je silná rôznorodosť názorov, každý sa snaží presvedčiť ostatných o správnosti toho svojho. Prejavy a prostriedky presviedčania však rešpektujú zásady slušnosti, kultúrnosti, odbornosti, vzájomnej úcty a tolerantnosti.

Čo si myslíte o slovenskom politikovi, ktorý píše či chodí sa sťažovať na svoju krajinu do Bruselu, ohovára ju a klame o pomeroch v nej? Je to obvyklá prax, že domáce prádlo sa prepiera na reprezentačnej pôde celej Európy?

Ľudsky i politicky je to veľmi citlivá téma. Nech politici reprezentujú ktorúkoľvek politickú stranu, hnutie alebo zoskupenie, a to bez ohľadu na to, či majú vo výbave aj národnostnú alebo nacionalistickú agendu, vo vzťahu k európskym inštitúciám by mali vystupovať kultivovane a jednotne za štát ako celok a v jeho prospech ako celku. Ak niektorí politici vnímajú súčasnú situáciu na Slovensku inak, majú priestor na vyjadrenie v slovenskom parlamente. Ale uvádzať nepravdivé informácie na najvyššom európskom fóre, to je zlá vizitka samotného politika i jeho strany. Nedávno som vysvetľovala v Bruseli postoj nášho parlamentu k Benešovým dekrétom a k prijatej deklarácii o ich nemennosti. Nebola to pre mňa príjemná situácia, ak som nechcela priamo povedať, že sťažujúci sa slovenský politik uvádza nepravdivé informácie a že o veci nehovorí pravdu. Sťažovať sa v Európskom parlamente na svoj štát nie je obvyklá prax, hoci je niekoľko poslancov, ktorí vyvíjajú aj takéto aktivity. Zvyčajne sa ale takáto vnútropolitická agenda z európskeho parlamentného stola zmietne.

Dajú vám niekedy muži – politici najavo, že sú isté sféry, ku ktorým by sa nemali ženy veľmi vyjadrovať a mali by dobrovoľne prijať hendikep nežného pohlavia? Napríklad vo veciach armády, polície, tajných služieb, čo historicky, ale najmä drsnosťou patrí prirodzene mužom.

Nie, nedávajú, ani doteraz nedali. Západné demokracie akceptujú ženy vo všetkých oblastiach. Keď sa vytvorila pracovná skupina v Európskom parlamente, ktorá sa zaoberala aktivitami CIA v členských štátoch EÚ, boli v nej rovnako zastúpené ženy aj muži. Ale nechoďme ďaleko v tejto téme. V Českej republike je ministerkou obrany žena.

V ostrých politických stretoch sa niekedy používajú aj neférové spôsoby. Od posmechu a znevažovania cez pohŕdanie až po urážanie. Aký je prah citlivosti ženy – političky?

Nevnímam neférovosť u muža – politika inak než u ženy – političky. Ak je niekto neférový, a to bez ohľadu na to či je muž alebo žena, vypovedá to o hodnotovej podstate a mentálnej výbave tohto človeka. Kto nemá potenciál odborne argumentovať a zníži sa k neférovosti a urážkam, je pre mňa nielen neslušným, ale aj prázdnym človekom. Nevenujem mu svoju pozornosť ani ďalšie úvahy o ňom.

Nedávny prieskum Eurostatu ukázal, že naši občania málo vedia o Európskej únii, o jej orgánoch a základných dokumentoch, ale napriek tomu má u nich vysokú dôveru.

Otázka má dve roviny. Prvú, prečo majú naši ľudia nedostatok kvalitných informácií o Európskej únii. Ak porovnávam zahraničné médiá, napríklad belgické, francúzske, nemecké a rakúske so slovenskými médiami, potom naše vnímajú Európsku úniu stále ako súčasť zahraničnej politiky, čo je mimo nás. Žiaľ, tak ju vnímajú aj mnohí slovenskí politici. Členstvo v nej však znamená, že európske témy sa stávajú aj našimi vnútornými témami vo všetkých oblastiach. Média nedávajú týmto témam taký priestor aký im patrí, aj keď už výrazne ovplyvňujú náš život. Väčšina zásadných rozhodnutí, ktoré prijíma Európsky parlament, sa stávajú zároveň súčasťou nášho právneho poriadku. Jednoducho, začíname aj formálne žiť viac – európsky.

Druhú rovinu vidím vo vysokej miere politickej kultúrnosti európskych inštitúcií. Nie sú spájané s rôznymi kauzami, škandálmi, ako je tomu neraz u nás. Pozitívna a etická činnosť európskych inštitúcií vzbudzuje dôveru v našich občanoch, aj keď nemajú o nich takú mieru významných informácií, akú by mali mať. To treba zmeniť, nie však letákmi, brožúrami, formálnymi televíznymi a rozhlasovými reláciami, ale inými účinnými informačnými nástrojmi.

Rimania svojím Divide et impera – Rozdeľuj a panuj, ovládali vtedajší známy svet mnoho storočí. Euroskeptici dnes tvrdia, že o podobnú taktiku sa pokúša úzka špička, bruselská administratíva, aby ovládla Európu cez Európsku úniu a ešte viac rozdrobila terajšie národné štáty. Údajne jej na to slúžia rôzne eurofondy, ktorých úspešnosť pridelenia je založená skôr na princípe cezhraničnej regionálnej spolupráce, než na skutočných potrebách konkrétneho štátu ako celku.

Nesúhlasím s takouto úvahou. Práve naopak, podporou regionálnej politiky sa podporuje národný štát. Ak sú silné regióny, potom je silný aj štát, ak sú silné národné štáty, silná je celá Európska únia. Toto je filozofia a logika Európskej únie.

Pozrime sa na to naším domácim pohľadom. Každá politická strana má vo svojom programe odstraňovanie ekonomických rozdielov medzi jednotlivými regiónmi. Náš rozpočet na takýto mega cieľ jednoducho nemá prostriedky. Má ich však Európska únia prostredníctvom čerpania štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu. Na roky 2007 až 2013 predstavuje celková európska pomoc pre nás takmer 400 miliárd korún, čo je viac než jeden náš ročný štátny rozpočet. Tieto prostriedky môžu pomôcť v relatívne krátkom čase výrazne znížiť ekonomické rozdiely medzi regiónmi na Slovensku.

V návrhu novej reformnej zmluvy dáva Európska únia veľkú silu práve národným štátom a národným parlamentom. Tieto akty pripravujú európski politici, reprezentanti jednotlivých štátov, preto vážne pochybujem, že práve oni by chceli znižovať silu svojich národných štátov. Európska únia má ľudí spájať, a nie rozdeľovať.

Z toho vyplýva, že ak budeme hovoriť len o národných štátoch a nebudeme hovoriť o spoločných európskych témach, načo je potom Európe nejaká únia? Ak má fungovať len kvôli vnútornému trhu, aby sme neplatili clá a zjednodušili obchodno-výmenný proces, potom sa mohol nájsť iný model fungovania európskych štátov. Projekt Európskej únie je oveľa širší a významnejší. Vezmime si počet obyvateľov všetkých členov únie, ktorý predstavuje len 12 percent zo svetovej populácie. Dnes jednotlivé štáty, ako napríklad Čína a India, majú niekoľkonásobne viac obyvateľov, ale aj väčší rast HDP. Európa je odkázaná na spájanie síl, spoluprácu a hľadanie spoločných tém, v ktorých vie konkurovať ostatnému svetu.

Je možné, aby jednotlivé štáty prekonali vlastenectvo založené na národnom princípe a povýšili ho na európske vlastenectvo, čiže európanstvo? Ochudobnilo by to človeka ako individualitu, alebo obohatilo o pocit, že je príslušníkom rozvetvenejšej rodiny štátov a národov?

To sa ale vôbec nevylučuje. Predsa nikto nechce tvrdiť, že francúzsky prezident nebude dobrým vlastencom, ak sa začne angažovať aj v silných európskych témach. Nemecká premiérka Angela Merkelová nie je slabou vlastenkou vo vzťahu k Nemecku len preto, že sa veľmi aktívne angažovala a reprezentovala úniu na summite EÚ – Rusko. Dobrý vlastenec môže byť aj dobrým Európanom bez toho, aby prvé stratil.

Keď sa povie Brusel, Európska únia a národné záujmy, vzápätí sa ozve lobbing a jeho potreba. Nie je to legalizované protekcionárstvo, keď niektorí získajú vedľajším vplyvom výhody, ktoré nie sú umožnené nelobujúcemu? Nenaruší sa pravidlo rovnosti všetkých a rovnakej príležitosti pre všetkých?

Keďže lobbing je upravený smernicou, každý má možnosť ho aj využívať. To, že niektoré politické subjekty či priamo štáty nelobujú, nemôže byť v neprospech tých, ktorí tento legálny inštitút využívajú. Takto právne upravený lobbing je verejným, transparentným a kontrolovateľným nástrojom v protiklade takých neviditeľných prostriedkov akými sú korupcia, úplatkárstvo a protekcionárstvo. Lobbing presúva kontakty, záujmy a získavanie podpory na naplnenie zámerov a cieľov na otvorené priestranstvo. Jeho výsledky nie sú prekvapujúce a šokujúce, pretože sa dosiahli legálnym procesom.

Presadzovanie rôznych záujmov patrí do výbavy každého štátu a každého politika, dosiahnutie cieľov však musí mať svoje pravidlá. Súčasný lobbing nie je len o výhodách pre podnikateľov a silné ekonomické skupiny, dnes je lobbing aj o boji proti rasizmu, o presadzovaní a dodržiavaní ľudských práv nielen v Európe, o ekológii a zachovaní zdravých životných podmienok na našej planéte. A to je predsa mimoriadne pozitívny lobbing. Ak pôjdeme do konkrétnosti, aj prijatie Slovenska do NATO a Európskej únie bolo výsledkom lobbingu. Bolo potrebné získať podporu a dôveru tých členských štátov, ktoré rozhodovali o našom prijatí.

Napokon aj diplomatická činnosť je určitým druhom lobbingu. Slovensko zatiaľ zákon o lobbingu nemá, čo je veľká škoda. Mnohé by bolo jasnejšie – kto, komu, prečo a začo...

Témy spravodlivosť – nespravodlivosť, rovnosť – nerovnosť sú večnými ľudskými témami. Jednou z nich je, že na Slovensku dostávajú ženy za tú istú prácu o 20 percent menej peňazí než muži. Táto diskriminácia v odmeňovaní však straší celú Európu.

Áno, je to problémová téma aj pre úniu. Aj v ostatných štátoch zarábajú ženy menej ako muži. V októbri minulého roku Európsky súdny dvor rozhodol, že ak firma platí ženským zamestnancom nižší plat, ako ich mužským kolegom na rovnakej pozícii, musí vedieť dokázať, že je to odôvodniteľné ich nižšou skúsenosťou a profesionálnymi schopnosťami, ktoré sú zas spôsobené celkovo kratšou dobou strávenou v zamestnaní. Ide už o krajné riešenie, ale zrejme nevyhnutné. Nemyslím si však, že túto odmeňovaciu neprávosť na ženách „páchajú“ len muži, majú ju na svedomí aj ženy – šéfky. Zdá sa, že prekonávanie zvyškov niekdajšieho patriarchátu, že o rodinu sa má hmotne postarať muž a aj preto mu treba viac zaplatiť než žene, potrvá ešte nejaký čas. Našťastie, odmeňovacia nerovnosť nie je v štátnej správe a samospráve, kde sú mzdy upravené podľa tabuľkového systému vzdelania, odbornej praxe a funkčnej pozície bez ohľadu na pohlavie. Aj v privátnej sfére by mali vlastníci a vedúci manažéri posudzovať výkony zamestnanca podľa toho čo vie, dokáže a odvedie, a nie podľa toho, či nosí nohavice alebo sukňu.

Sme krajinou, ktorá sa vychvaľuje najvyšším rastom HDP v únii, ale zároveň máme v súčasnosti najvyššiu mieru nezamestnanosti a spolu s novými členmi Bulharskom a Rumunskom aj najmenšie platy. Ako vnímajú vaši európski kolegovia tieto slovenské paradoxy?

S pochopením, a vzhľadom na dosahované makroekonomické výsledky aj s istým obdivom. Snahou slovenskej vlády je znižovať hendikep zvýšenej miery nezamestnanosti a nastaviť také ekonomické podmienky pre podnikateľské subjekty, aby sa to prejavilo aj na vyšších mzdách. Žiaľ, ani sedem až desaťpercentný rast HDP ešte nemôže zabezpečiť rýchlejšie približovanie sa k vyspelým európskym krajinám v oblasti mzdovej politiky. Základňa, z ktorej vychádzame pri našom raste HDP bola totiž veľmi nízka. Dnes dosahované vysoké čísla však objektívne nemusia dosahovať ani celkový priemer rastu únie.

Ale hýbeme sa, pomaly a isto odstraňujeme dôsledky dedičstva minulosti. Dlhodobo centrálne riadená ekonomika sa musela v krátkom čase pretransformovať na trhovú ekonomiku, nie všetko sme dokázali zvládnuť. Vznikli rôzne deficity a výpadky, mzdy rastú pomalšie ako rastú ceny energií, bytov a najnovšie, podľa údajov, už aj potravín.

O čom sa najviac, formálne i neformálne, diskutuje v Európskom parlamente? Aké problémy potrebuje riešiť Európa?

Tém je viac, najsilnejšími sú však sociálne otázky, potom verejné služby ako sú zdravotníctvo, školstvo a najmä, ako si Európa dokáže udržať konkurencieschopnosť v ekonomicky búrlivom svete. Veľkou témou, hoci nie zatiaľ pre Slovensko, sú otázky imigrácie a azylu. Problémy s nimi majú najmä vyspelejšie štáty. My stojíme tiež pred nimi a musíme sa na ne veľmi dobre pripraviť. Dokonca si myslím, že by sme sa mali uchádzať o líderstvo v tejto téme, pretože sme nezaťažení, vidíme ju s nadhľadom a preto môžeme navrhovať aj smelšie riešenia. Navyše sme východnou hranicou Európskej únie, odkiaľ je veľký tlak imigrantov, takže nezostaneme len v rovine teórie, ale musíme riešiť i praktické otázky.

Ste aj podpredsedníčkou Bratislavského samosprávneho kraja. Ako si vysvetľujete nízku účasť voličov vo voľbách do vyšších územných celkov, ktorá nie je ani 20 percentná, kým účasť vo voľbách do orgánov miest a obcí je až 50 percentná?

Vyššie územné celky sú stále novým prvkom územnej administratívy, hoci pôsobia už druhé volebné obdobie. Občania doteraz vnímali úlohy štátu cez štát samotný a samosprávu cez svoju obec či mesto, ale nie cez väčšie územia ako sú regióny. Je tiež pravda, že rýchlym prechodom kompetencií zo štátu na samosprávu, teda na obce, mestá a vyššie územné celky, mnohí občania stratili prehľad o tom, kde a komu čo patrí, čo kde a ako vybaviť. Tento proces nekončí, je stále otvorený. Najnovšie sa zrušili krajské úrady a ich agenda prešla na obvodné úrady a VÚC. Jeden z koaličných partnerov sa už dlhšie vyjadruje, že Slovensko nepotrebuje osem regiónov, ale mu stačia len tri plus Bratislava. Chcem tým povedať, že územná administratívna štruktúra je v neustálom pohybe a pochybnostiach. To nepôsobí na občanov, verejnosť a verejnú mienku stabilizujúco.

Keď bude Slovensko definitívne územne a administratívne usporiadané, budú jasné právomoci, zodpovednosť a financie na činnosť jednotlivých územných útvarov, potom nebude občan chodiť z jedného mesta do druhého, ani z jedného konca mesta na druhý. Vyššie územné celky ako dôležitý samosprávny orgán budú mať v živote občana svoju autoritu a význam. Verím, že potom vo voľbách do vyšších územných celkov dosiahneme takú percentuálnu účasť voličov, aká je vo voľbách do orgánov samosprávy miest a obcí.

Čo považujete z pohľadu Bratislavského samosprávneho kraja za najdôležitejšie, ktoré problémy by mal naliehavo riešiť a kam by sa mal strategicky uberať?

V prvom rade potrebujeme mať istotu, aby sme vedeli, aké budú naše definitívne kompetencie v horizonte piatich rokov, aby sme dokázali činnosť BSK zabezpečiť aj rozpočtovo. Potrebujeme tiež vedieť, či sa zmení územná štruktúra Bratislavského samosprávneho kraja a či Bratislava ako hlavné mesto SR bude mať vlastnú funkciu kraja, alebo bude naďalej súčasťou a sídlom terajšieho kraja.

Náš kraj má určité prednosti, pretože susedí s Rakúskom a Maďarskom, len na skok je to do Českej republiky. Tu vidíme veľký priestor na rozvoj cestovného ruchu. Chceme vytvoriť priestor pre strategických investorov nielen v Bratislave, ale aj mimo nej. Musíme sa zaoberať otázkami školstva a zmenami v štruktúre stredných odborných škôl, pretože nie sme schopní zabezpečiť odborníkov pre mnohé zahraničné firmy, ktoré k nám prichádzajú so sofistikovanými investičnými aktivitami. Stojíme pred úlohou, ktorej zadanie zatiaľ nepoznáme. Ministerstvo zdravotníctva chce zrušiť v Bratislave niektoré nemocnice, čo bude veľmi komplikované z hľadiska dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre občanov mesta, ale aj celý kraj. Chceme získať úver od Európskej investičnej banky, aby sme realizovali niektoré projekty v oblasti cestnej infraštruktúry, ale aj v oblasti sociálnej problematiky. Máme ambiciózne plány, no obávam sa, že v pozadí sa skrývajú aj rovnako ambiciózne – problémy.

Váš názor na regionálnu samostatnosť Bratislavy ako vyššieho územného celku?

Nebolo by to pre Bratislavu samotnú a jej okolie dobré riešenie, pretože je silnou dominantou súčasného kraja. Bratislava by stratila tiež výhody finančnej pomoci z Európskej únie, ktoré má teraz, pretože má vysoké HDP na obyvateľa. Veľa Bratislavčanov odišlo z mesta a žijú v jej blízkosti na vidieku v satelitných centrách, ale sa naďalej cítia byť Bratislavčanmi. Majú nimi prestať byť len preto, že niekto chce vytvoriť administratívnu obruč okolo mesta, od ktorej sú oni vzdialení len pár kilometrov? Navyše pracujú v Bratislave, zveľaďujú ju, platia v nej dane. Mimo Bratislavy si idú len oddýchnuť a vyspať sa. Sú iní ako tí, čo bývajú len na dotyk od nich na okrajových sídliskách v panelákoch?

Namiesto toho, aby sme podporovali takýto štýl života, niekto ho chce administratívne trestať. Prichádza sa s návrhom, aby Bratislavu tvorilo len sedemnásť mestských častí a ostatné a ostatní sú už mimo nej. Ak si vezmeme štatistiku Bratislavy, tak počet jej obyvateľov klesá. A nie je to len úmrtnosťou, ale že mnohí Bratislavčania menia svoj životný štýl kombináciou mesta a vidieka, teda na štýl, ktorý má všetky prvky modernosti.

Zhováral sa Rudolf GALLO

Späť