Portugalské premeny

Slovensko, 3. 12. 2007 (Verejná správa 23/2007)

Po Portugalsku nebolo ešte ani chýru ani slychu, keď sa na juhozápade starého kontinentu kvôli obchodu usádzali Feničania, Gréci, Kartagínčania, neskôr Kelti, Rimania, aj germánske kmene. Podľa mytológie sa do tohto kraja doplavil Odysseus. O tisícročie neskôr Július César v roku 60 pred n. l. nazval krajinu Lusitaniou a za hlavné mesto západnej časti Rímskej ríše určil Olisipo, čo bol rímsky názov dnešného Lisabonu.

Z bohatej histórie zaujmú najmä nasledovné medzníky. V roku 711 prekročila Gibraltár zo severnej Afriky obrovská armáda moslimov zvaných Mauri. Tí priniesli novú kultúru, nové stavby, nové plodiny, medzi nimi aj pomaranče a ryžu, zostali tu po nich zbrane i nové mená, medzi ktoré patrí i Fatima. No vyvolali aj nenávisť miestnych kresťanov, ktorí sa ich usilovali vytlačiť. Podarilo sa im to zásluhou kniežaťa Dom Afonsa Henriquea, ktorý vojensky porazil Maurov v roku 1139 a vzápätí sa vyhlásil prvým kráľom Portugalska. Trvalo ešte vyše sto rokov, kým sa kráľovi Afonsovi III. podarilo v roku 1249 zabezpečiť hranice Portugalska.

Po prudkých vzostupoch i pádoch v nasledujúcich storočiach, v ktorých významnú úlohu zohral námorný obchod a moreplavci Vasco de Gama, Pedro Alavares Cabral i Ferdinand Magellan, stalo sa Portugalsko v roku 1910 republikou. Lenže nádeje vkladané do tejto zmeny sa utopili v boji o politickú a ekonomickú moc. Medzi rokmi 1910 a 1926 sa vystriedalo 45 (!) vlád. Chaos v krajine sa pokúsil ukončiť generál António Óscar Carmona pučom, ale keďže ekonomika nie a nie naštartovať, povolal do vlády profesora ekonómie na univerzite v Coimbre Antónia Salazara. Najprv ako ministra financií a od roku 1932 ako premiéra. Ten vyhlásil politiku Estado Novo (Nový štát). Išlo o diktátorský režim s prísnou ekonomickou disciplínou, ktorú mal podporiť nacionalistický duch. Tí, čo sa nepodriadili, na to doplatili - v lepšom prípade väzením, v horšom životom.

Najstaršia diktatúra sa začala rozpadať v období, keď koloniálne krajiny požadovali nezávislosť. Domov sa muselo vrátiť len z Angoly a Mozambiku vyše milióna ľudí. Došlo k výraznému spoločenskému a ekonomickému pohybu, ktorý definitívne zlomil Salazarovu diktatúru. Vo vojenskom prevrate v roku 1974 napodiv nedominovali zbrane, ale karafiáty –vojaci ich brali od ľudí na uliciach a nastokávali do hlavní pušiek. Revolúcia po nich dostala prívlastok – karafiátová.

Ďalší prelom nastal, keď demokratickú republiku prichýlilo v integrujúcom procese Európske spoločenstvo. Od roku 1986 Portugalsko zaznamenalo hádam najvýraznejší pokrok na starom kontinente. Izolovaná a zanedbaná poľnohospodárska krajina sa zmenila na vyhľadávanú turistickú destináciu s modernou infraštruktúrou. Nové letiská, autostrády –ročne až sto kilometrov – prístavy, sídliská, nemocnice, školy, divadlá, štadióny, golfové ihriská, kasína, hipodrómy, autodróm. Zrekonštruované pamiatky, hrady, kaštiele, chrámy, múzeá, divadlá, galérie. Výpočet neúplný, ale dostatočne presvedčivý. Portugalsko sa úplne otvorilo svetu prostredníctvom World Expo 1998, pretekov Formuly 1, majstrovstiev vo futbale i v golfe.

Z vtáčej perspektívy

Keď sa dívate na Lisabon zo zvyškov starého maurského hradu Castelo de Sao Jorge, vidíte všetko podstatné. Vtáčia perspektíva pridáva na romantickosti, ale neuberá realite. Staré je zvyčajne zrekonštruované, fasády domov najmä v arabskej štvrti Alfama a okolí centra prekrývajú dlhovekosť, stáročné úzke ulice nebránia vzájomnej tolerancii autám a električkám, ani konkurencii malých barov a reštaurácií. Hoci dominantné stavby zvyčajne súvisia s históriou alebo cestovným ruchom, nemožno zabudnúť na moderné hotely, bizniscentrá a obchody, ani na Ponte 25 de Abril, najdlhší visutý most v Európe. Preklenul rieku Tejo už v roku 1966 a o tridsať rokov neskôr mu pribudol modernejší dvojník – Most Vasco de Gama. Zdobí ho veža s otáčacou reštauráciou na jej vrchole, z ktorej je panoramatický výhľad. Romantický pohľad ponúka aj pomník Cristo Rei na brehu rieky. Ide o napodobeninu Sochy Krista - známeho symbolu Rio de Janeira – v ktorej premáva výťah a z vyhliadky vo výške 82 metrov vidíte väčšiu časť Lisabonu. Brehy Teja okrem dvoch mohutných mostov spája ešte trajektová doprava, ale tá sa využíva čoraz menej.

Súčasnosť mestskej prepravy – to je hlavne metro. Napriek zložitosti terénu dômyselne prepája všetky časti Lisabonu a denne prepraví milióny cestujúcich. Občas aj s kultúrnym programom. Hudobne nadaní mladí, ale aj starší ľudia si vezmú so sebou gitaru či harmoniku a vyhrávajú spolucestujúcim nielen domáce balady, ale trebárs i francúzske šansóny. Ako sme postrehli, ľudia radi počúvali, ale neradi prispeli do klobúka. V metre sme zažili aj kontrolu lístkov. Šesť revízorov v rovnakej uniforme vkročilo do vagóna, rozdelili si ho a po pozdrave požiadali o lístky. Čiernych pasažierov neprichytili, všetko prebehlo kultúrne, v pohode. Nevdojak som si spomenul na hororové scény z bratislavských električiek...

Lietadlá nad mestom

Spojenie Portugalska so svetom okrem lodí a železnice zabezpečujú hlavne lietadlá. A to je pre mešťanostov veru tvrdý oriešok. Väčšina obyvateľov takmer dvojmiliónovej metropoly trpí hlukom pristávajúcich i vzlietajúcich oceľových vtákov, nehovoriac o bezpečnostnej otázke. Mesto sa totiž rozrástlo až k letisku, trasa lietadiel vedie ponad pol mesta. Najhoršia situácia je priamo pri letisku, keď lietadlá máte z vrchných poschodí domov doslova na dosah ruky. Akútnosť aj aktuálnosť problému najpresvedčivejšie zrkadlí predvolebná kampaň kandidátov na primátora a členov mestskej rady. Všetci sľubujú voličom, že sa pričinia o letisko mimo mesta.

„Viete, ako to chodí. Sľuby sa vyslovia ľahko, ale realita kladie prekážky – kde vziať vhodný priestor a hlavne miliardy eur,“ komentoval usmiate tváre kandidátov z plagátov sprievodca Francisco, študent Cidade Universitaria, nad ktorou denne preletí vyše sto lietadiel. Vidno ich a počuť všade, prehlušia aj krik fanúšikov Benfiky, aj hluk z arény Campo Pequeno na námestí Praca de Touros, kde prebiehajú od mája do konca septembra dvakrát týždenne býčie zápasy. Mimochodom, odporcovia krvavých zábav sa usilujú, aby to bolo v tomto roku naposledy. A napodiv majú čoraz väčšie sympatie i šance presadiť zákaz krutých obrazov v aréne. Pokoj kvôli lietadlám nemajú ani rodiny s deťmi v nádhernom Parku národov s obrovským akváriom Ocenário de Lisboa, jazierkami s člnkami, fontánami, lanovkou aj ihriskami. Tento areál je dôkazom toho, že aj vo veľkomeste možno nájsť vhodné zátišie na prechádzky a hry s deťmi. A tiež toho, že svetové výstavy nemusia byť samoúčelné, ale môžu byť veľmi prínosné pre modernizáciu mesta.

Voľný čas môžete tráviť aj dvadsať kilometrov severnejšie, napríklad v modernom Planetáriu, ktoré v turisticky príťažlivej štvrti vybudovali z darov filantropického miliardára arménskeho pôvodu Calousta Gulbenkiana. Ten sa pričinil aj o jednu z najuznávanejších súkromných zbierok, ktorú odkázal Portugalsku a je k dispozícii v Museu Gulbenkian v centre Lisabonu. S jeho menom sa spája i prestížny hudobný festival, ktorý je významnou udalosťou v pokojnejších zimných dňoch.

Po kultúre bažiaci turista nemá v Lisabone problém uspokojiť svoje túžby. Reklamné pútače sme videli na každej križovatke, večer svietili z veľkých tabúľ a vábili na rôzne hudobné koncerty, divadelné aj tanečné vystúpenia. Leto pri Atlantiku napĺňajú hlavne festivaly a zábavné programy, v ktorých sa prejavuje nielen portugalský, ale aj africký a brazílsky kolorit. Nečudo, po odstránení koloniálneho systému sa za vyše tridsaťročného spolužitia zmixovalo takmer poldruha milióna ľudí a výsledok vidno hlavne v pestrosti kultúrnych prejavov. Keď sa prejdete večer uličkami arabskej štvrti Alfama, náladu vám privodí spev fado. Má v sebe hĺbku tragédie a nostalgie. Podľa jedných je to clivé ospevovanie stratených mužov na mori, podľa iných spomienka na otrokársku prácu. Každopádne, fado turistov zavše chytí za srdce nemenej ako domorodcov. V tradičnom predvedení ženy spievajú celé v čiernom v sprievode gitary – portugalskej i klasickej. Ak si chcete odniesť živú spomienku, stačí kúpiť cedečko. Ponuka je široká. Fado nahrali ženy, muži, mladí, starí, sólisti i skupiny. Mládež je tu temperamentná a zabáva sa modernejším štýlom, diskotéky trvajú až do neskorých nočných hodín.

Pútnické mestečko

Navštíviť Portugalsko a nebyť vo Fatime, pokladá sa za hriech. Ide o jedno z troch najnavštevovanejších pútnických miest na svete. Iba francúzske Lurdy a španielska Compostela sú pre veriacich rovnakým magnetom. Kto bol vo Fatime pred desiatimi rokmi, dnes by ju nespoznal. Skromná a biedna dedinka dlhé desaťročia prichyľovala pútnikov z veľkých diaľav zvyčajne v chyžiach domácich. Dnes je zrkadlovým príkladom expanzie globalizácie a komercializácie. Dedina kapitalizuje svoju povesť a mení sa na moderné mestečko. Chrámový areál s dominantnou neobarokovou bazilikou nedávno vynovili a jeho okolie poriadne zmodernizovali. Hotely vyrástli ako huby po daždi. Čuduj sa svete, najviac 4. a 5. kategórie. Samozrejme, bezbariérové, lebo biznismeni v cestovnom ruchu vedia, že značná časť pútnikov prichádza vymodliť si zdravie na vozíčkoch.

Obchodníci sa pred areálom sústredili na drobné suveníry s náboženskou tematikou, je ich ako maku. Fatima žije ozaj rušným životom. Desiatky autobusov každú hodinu privážajú veriacich, ale i zvedavých turistov. Modlitby počas bohoslužieb vyžadujú hlboké ponorenie sa do duše, lebo najmä ázijskí a americkí turisti nedbajú na kázeň a chrámovú atmosféru. Nahlas si vymieňajú dojmy a aj bleskami fotoaparátov či zvukom kamier rušia sústredenie kňaza a jeho ovečiek. Miestni veriaci sú z toho vykoľajení. Prejavuje sa to v nervozite pri obsadzovaní stoličiek či v predbiehaní sa pri čerpaní svätej vody, ktorá vyteká neďaleko miesta Zjavenia. Napriek tomu duchovný rozmer prostredia vás opantá v bazilike, v kaplnkách, v historických zákutiach. V informačnom stredisku dostanete letáčiky o fatimskom príbehu v mnohých jazykoch, aj v češtine, poľštine, iba v slovenčine nie...

Brázda vyrytá úniou

Pochodili sme Lisabon aj okolie a presvedčili sa, akú hlbokú brázdu vyryla v tomto západnom kúte nášho kontinentu politika Európskej únie. Obrovské zmeny stimulovali hlavne Expo 1998 a Euro 2004. Celá infraštruktúra sa zmodernizovala a bežný turista rozdiel medzi Lisabonom a ostatnými európskymi metropolami ani nepostrehne. Portugalsko to dosiahlo aj zásluhou prezieravej politiky otvorených dverí. Desaťtisíce robotníkov, remeselníkov, študentov a expertov sa uplatnilo na trhu práce, zvýšilo konkurenciu a tým aj produktivitu a kvalitu výrobkov i služieb. Dynamika rastu patrí k najvyšším spomedzi klasickej pätnástky únie. Počet obyvateľov sa priblížil k jedenástim miliónom, životnou úrovňou sa zaraďujú do prvej desiatky členských krajín únie. Veľavravná je i priemerná dĺžka života – muži 70 a ženy 77 rokov. Tieto faktory vplývajú na životnú optimizmus: až dve tretiny Portugalčanov sa stali priaznivcami spojenej Európy a iba 9 percent má k nej výhrady. Nečudo. Táto krajina realizuje 80 percent obchodu s krajinami Európskej únie a zamestnanosť v produktívnom veku predstavuje až 70 percent. Investície do vzdelávania predstavujú vyše 6 percent HDP. Každý štvrtý Portugalčan ovláda angličtinu a takmer polovica nejaký iný cudzí jazyk –francúzštinu, nemčinu, španielčinu. Prejavuje sa to v kvalite cestovného ruchu a v obchode.

Manko v informačných technológiách im pomohli dohnať zahraniční imigranti. V súčasnosti prebieha mohutná internetizácia škôl, knižníc, podnikov aj domácností, ktorej cieľom je priblížiť sa k špičkovým krajinám a postaviť ekonomiku na vysoké vedomostné parametre. Zaujímavé je ešte jedno číslo z európskych prieskumov. Portugalčania nemajú starosti s rešpektovaním záverov kjótskeho protokolu, zdravú krajinu využívajú na pohyb a šport. V tomto sú na starom kontinente najaktívnejší. Kým v Bratislave miznú parky, námestíčka i voľné pľace a mesto sa nezdravo zahusťuje výstavbou, čím trpí kvalita života, v Lisabone chlapci naháňajú futbalovú loptu a spolu s dievčatami triafajú do basketbalových košov na sídlisku, v parku, v skromnom školskom areáli či vo vybavenom športovom klube. Keby naši mešťanostovia chodili po svete s otvorenými očami, je čomu sa učiť...

Učiť sa môže aj naša diplomacia. Potreboval som si overiť doklad, nuž vybral som sa na naše veľvyslanectvo. A – utrpel som menší šok. Čakala ma cesta v pochmúrnom výťahu a hľadanie zvončeka v prítmí chodby kdesi pod strechou. Slovenská ambasáda sídli v klasickom byte na siedmom poschodí výškovej budovy. Posledná africká krajina má tu vari dôstojnejšie diplomatické sídlo ako Slovensko.

V krajine, ktorá vo svojich dejinách doslova skákala z vrcholkov rozvoja do obdobia úpadku, prežívajú jej obyvatelia opäť žičlivejšie obdobie. Ibaže ho už nepokladajú za zázrak, ale výsledok demokratických zmien. Všetko v jadre zostáva portugalské, len vonkajší obal je európsky. Nikto na Portugalsko, ktoré prevzalo na druhý polrok tohto roku taktovku riadiacej krajiny únie, nepovie to, čo pred rokmi: že tu zastal čas. Kvitne tu život.

Michal KRIŠKO

Späť