Vtedy pri Stalingrade...

Slovensko, 11. 1. 2008 (Verejná správa 1/2008)

Miesto pri sútoku riek Caryciny a Volgy bolo odjakživa zraniteľné. Keďže tadiaľ viedli cesty na Kaukaz, mali ho na očiach obchodníci aj lúpežníci. Preto mesto Carycin začínalo ako malá strážna pevnosť, okolo ktorej postupne vznikli manufaktúry a väčšie osídlenie. Od svojho zrodu v roku 1589 bolo terčom viacerých útokov Tatárov, Turkov, aj rebelujúcich donských kozákov. Carycin navyše viackrát vyhorel, lebo okrem kamennej cerkvi zostávajúce objekty v 16. – 18. storočí boli drevené. Osud mesta poznamenali aj epidémie cholery a týfusu. Všetky nešťastia dokopy však nezranili mesto tak, ako druhá svetová vojna. Stalingradská bitka – mesto premenovali na Stalingrad v roku 1925 – bola najväčšia v histórii ľudstva. Zanechala takmer tri milióny obetí – zhruba po poldruha milióna na ruskej a na nemeckej strane, pričom takmer tretinu Nemcov zahubil mráz.

Pripomeňme si historické fakty. Hitler, nehľadiac na Pakt o neútočení, ktorý so Stalinom uzavrel, napadol Sovietsky zväz 22. júna 1941 a v duchu dovtedy uplatňovaného „blitzkriegu“ chcel byť do zimy v Moskve. A skutočne, po piatich mesiacoch sa fašisti priblížili k sovietskej metropole na dostrel. Jej obranu sa im ale nepodarilo prekonať tak rýchlo, ako si predstavovali, preto zmenili taktiku. Moskvu obišli a rýchlym tempom postupovali juhovýchodným smerom k obrovským zásobám ropy a plynu pod Kaukazom. Horšie vyzbrojenej, menej početnej a sprvoti aj zle vedenej Červenej armáde – Stalin nechal popraviť v období rokov 1937-1938 desaťtisíce skúsených a nadaných dôstojníkov i generálov – sa ich nedarilo zastaviť. Po pol roku boli už tisíc kilometrov za Moskvou a keď prekročili Don, blížili sa k poslednej prekážke na ceste do Kazachstanu a na Kaukaz – k Stalingradu. Tak sa toto mesto stalo v roku 1942 strategicky najdôležitejším bodom na mape svetovej vojny.

Začiatok operácie

V meste žilo na začiatku vojny bezmála pol milióna obyvateľov a stálo takmer päťdesiattisíc budov – medzi nimi tri vysoké školy, takmer stopäťdesiat stredných škôl a učilíšť, do stovky knižníc, štyri divadlá, múzeá a množstvo ďalších kultúrnych, zdravotníckych a športových zariadení. Počet väčších závodov, priemyselných a dopravných podnikov, presahoval dve stovky. Už na konci 19. a na začiatku 20. storočia zásluhou Nobela, francúzskych, anglických aj holandských podnikateľov tu pribúdali metalurgické, zbrojárske, chemické a drevospracujúce veľké fabriky, medzi nimi najväčší závod na výrobu diel v Európe. V roku 1930 odovzdali do prevádzky prvý závod na výrobu traktorov podľa amerického projektu, zároveň aj lodenicu a vodnú elektráreň.

Všetky tieto a ďalšie závody po vpáde hitlerovcov do krajiny sovietov prešli na vojnovú výrobu. Keď nepriateľ zastal pred Volgou, obyvatelia Stalingradu produkoval tri pätiny výzbroje a výstroje pre front v juhovýchodnej časti krajiny. Namiesto traktorov vychádzali z fabriky tanky, namiesto rúr delá, v iných závodoch guľomety, automaty, náboje, v textilkách vojnové kabáty, rukavice, inde obuv, v mäsokombináte konzervy. Nemocnice boli plné zranených vojakov. Volžská flotila zásobovala mesto všetkým potrebným. Rovnakú úlohu plnila aj železnica, spájajúca mesto s východom, juhom aj severom krajiny. Štyri obranné línie sa ťahali k Donu až deväťdesiat kilometrov a v ich priestoroch vybudovali 2730 kilometrov zákopov, 1880 kilometrov protitankových zátarasov, 85 000 delostreleckých pozícií. V lete 1942 sa medzi Donom a Volgou zhromaždili vyše dva milióny vojakov, bolo pripravených 26 000 diel a vyše 2000 tankov i lietadiel.

Za oficiálny začiatok Stalingradskej operácie sa pokladá 19. júl 1942, keď hitlerovci začali s náletmi na mesto. K najtragickejším dôsledkom náletov došlo 23. augusta, kedy zahynulo 55 000 obyvateľov a takmer 150 000 bolo zranených. To znamená, že nálet zasiahol bezmála polovinu obyvateľov.

Generál Jeremenko neskôr spomínal:

„Prúdy horiacej nafty a benzínu smerovali k rieke, jej hladina horela, horeli parníky, smradľavo čadil asfalt na uliciach a chodníkoch, telegrafné stĺpy vzplanuli ako zápalky. Takmer sa nedalo dýchať...“

Do posledného dychu

Veľa stratégov a historikov vyčítalo vedeniu mesta, že nezačali s evakuáciou obyvateľstva. Tí však boli pod silným politickým tlakom. Po tom, ako Sovietsky zväz prišiel o úrodnú Ukrajinu, bane na Donbase, hute v Krivom Rogu a ďalšie strategické oblasti aj zdroje, Stalin prikázal: „Biť sa do posledného dychu, ani krok nazad!“ Život v meste sa plne podriadil potrebám frontu. Až keď Nemci zničili závody, začala sa evakuácia tých, čo prežili. Do mesta sa Nemci dostali 13. septembra. Doplatili však na spúšť, ktorú spôsobili. Mesto sa zmenilo na rozvaliny, bolo zničených viac ako deväť desatín objektov, ktoré zavalili ulice, takže tanky a motorizované jednotky stratili operačný priestor. Ruskí obrancovia prešli na partizánsky spôsob boja a eliminovali početnú aj technickú prevahu dobyvateľov.

Sú stovky príkladov nesmierneho hrdinstva, o ktorom rozprávajú žijúci vojnoví veteráni, historici, fotografie, knihy, filmy. Ja som sa o nich presvedčil z rozprávania priameho svedka stalingradských bojov – Alexandra Kytajeva, ktorý nás sprevádzal počas prehliadky na Mamajevovej mohyle, kde stojí najväčší pamätník na svete, nazvaný Matka vlasť.

„Mesto odolávalo 143 dní a nocí. Bojovalo sa o každý meter. Najviac o tento vŕšok, kde teraz stojí Matka vlasť. Ale i o železničnú stanicu, o volžské pobrežie. Prakticky o každý dom. Sú známe prípady, keď zopár vojakov držalo v šachu celé fašistického zoskupenia. Silo, ani Pavlovov dom Nemci nikdy nedobyli, hoci ich takmer zničili.“

Sprievodca nám ukázal pozostatky z týchto bojov, ktoré autori komplexu vhodne zakomponovali pozdĺž cesty nahor k pamätníku. Sú tam mená vojakov, ktorí zomierali a krvou na steny domov písali odkazy, sú tam nákresy, heslá, dátumy. Ďalšie svedectvá, vrátane zbombardovaného Pavlovovho domu, sme našli v modernom múzeu, kde je aj panoráma bojov z jedného dňa.

Spisovateľ Konstantin Simonov vtedy zo Stalingradu písal:

„Hukot bombardérov a delostreleckej paľby sa dňom aj nocou rozlieha nad chvejúcou sa zemou. Na uliciach sa povaľujú trosky zostrelených lietadiel, vo vzduchu sa trhajú náboje protilietadlových diel, ale bombardovanie neprestáva ani na hodinu. Obliehajúci sa usilujú z tohto mesta urobiť peklo. ... Žiť a pritom brániť toto mesto uprostred ohňa, dymu a krvi – tak sa tu dá žiť, iba tak sa tu dá žiť...“

O intenzite bojov svedčia aj nasledujúce fakty: kým na začiatku júlovej operácie Nemci nasadili 30 divízií, v auguste ich už bojovalo 69 a v septembri až 81, medzi nimi aj talianske a rumunské. Napriek totálnemu nasadeniu a barbarstvu, na ktoré doplatili hlavne státisíce civilistov, Stalingrad nedobyli. Boli v meste, ale nikdy si ho neprivlastnili. Zabránila im v tom tvrdá ruská nátura a ešte tvrdšia ruská zima. Fašisti ešte 7. novembra – v deň výročia socialistickej revolúcie – podnikli silný tankový útok, podporovaný letectvom aj delostrelectvom. Po urputných bojoch a značných stratách na oboch stranách získali akurát zopár ulíc navyše.

„Každoročne prichádzala k nám zima v novembri, častejšie v druhej ako v prvej polovici. Nemci po skúsenosti pod Moskvou útočili na Stalingrad od leta, aby nemuseli mrznúť. Ale opäť sme im dali pocítiť silu ruského patriotizmu. Zima nám nahrala, udreli silné mrazy. Dnes je tu okolo nuly a vy sa trasiete, my sme vtedy bojovali v zákopoch až v tridsaťstupňových mrazoch,“ poznamenal Aleksandr Kytajev, pohotovo reagujúc na naše červené líca a prešľapovanie v poltopánkach.

Lekcia z vojenskej stratégie

Ruské vojská v krutej zime ukázali Nemcom lekciu z vojenskej stratégie. Žukov s Vasilevským pripravili v neďalekom tyle operáciu Urán a 19. novembra ju začali uskutočňovať. Salvy z kaťuší zasahovali fašistov tak presne, že nestihli utiecť. Generál Vatutin s Juhozápadným frontom a generál Rokossovskij s Donským frontom obkľúčili nepriateľa zo severu, generál Jeremenko ho obišiel z juhu a za neuveriteľné štyri dni bola 6. nemecká armáda pod velením generála Paulusa v pasci. Ruské fronty sa spojili, časť z nich rýchlo postupovala na západ a do 30. novembra vytlačila Nemcov až na 150 – 200 kilometrov od Volgy, druhá časť zovrela 22 divízií, vrátane 160 špeciálnych jednotiek na ploche niekoľkých kilometrov štvorcových. Nemecké velenie bolo zúfalé a Hitler soptil. Zásobovanie vojsk nepostačovalo a pokus o prielom pod velením generála Mansteina Rusi odrazili.

Vojenská prevaha zrazu bola na strane Rusov. Vojna dostala nového hegemóna. Toho, čo vojnu nechcel, čo nesmierne trpel, čo z dvoch tretín svojej zaľudnenej a rozvinutej časti bol zničený. Votrelci doplatili na Hitlerovu politiku „životného priestoru“ a „vyvoleného národa.“ Po desaťtisícoch denne umierali od mrazu a hladu. Ruskú ponuku na kapituláciu pod silným tlakom führera 8. januára 1943 ešte odmietli, ale po ďalších obetiach maršal Paulus vyšiel 31. januára z pivnice zbombardovaného obchodného domu a vzdal sa. Posledné zúfalé výstrely hitlerovcov v Stalingrade zazneli 2. februára.

„Do konca zimy zamrzla polovica zajatých Nemcov. Mohli si spytovať svedomie, že zrovnali Stalingrad so zemou a nemali sme pre nich žiadnu strechu nad hlavou. Museli znášať podmienky ako naši ľudia. Tí takisto žili po pivniciach a v improvizovaných zemľankách,“ hovorí o dozvukoch fašistického fiasku pri Volge plk. Nikolaj Stepanovič Fedotov. Ako sedemnásťročný, ešte pred dokončením vojenského učilišťa, narukoval pri Kursku, aby ako rozviedčik a tankista hnal Nemcov až do Berlína a potom s Rybalkovou tankovou armádou dokončil oslobodenie Prahy.

Druhý náš spoločník pri spomienkach na strašnú vojnu, 85-ročný Boris Illarionovič Gavrilov, bol i na Slovensku:

„Dostali sme sa k vám s partizánskym oddielom Krasova pri obci Kríže neďaleko Bardejova a postupne cez Sabinov sme sa prebili do Banskej Bystrice, odkiaľ nás Nemci vytlačili k Banskej Štiavnici. Potom sme dvakrát prešli front, aby sme skončili pri Zlatých Moravciach. Našiel som na Slovensku veľa skvelých ľudí, priateľov, napríklad Ľudovíta Sýkoru, Jozefa Novysedláka aj Jozefa Baníka. A Pavla Nováka, ktorý doviezol 32 zranených partizánov z Banskej Štiavnice do zvolenskej nemocnice napriek ostreľovaniu nemeckých tankov. Naše partizánske príbehy vyšli knižne pod názvom Nevci.“

...teraz vo Volgograde

Veteráni Druhej svetovej vojny majú svoje organizácie po celom Rusku. Vo Volgograde ich žije šestnásť tisíc. Najmladší je práve Fedotov – má 82, najstarší z nich 95 rokov. Ako sa im žije?

„Teraz už lepšie – začali jednohlasne. – Ale počas perestrojky a v prvých rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu sme boli odstrčení na vedľajšiu koľaj. Zásluhou nariadení prezidenta Putina sa naša situácia predsa len trochu zlepšila.“

Žijú z dôchodku zhruba 12 tisíc rubľov a tešili sa na prídavok 1200 rubľov od 1. decembra. Invalidi dostávajú na liečenie a kúpele dvetisíc rubľov. Za byt a energiu platia polovicu. A práve byty sú pre vojnových veteránov najväčšou boľačkou. Len vo Volgograde sa vyše tisíc z nich ani po šiestich desaťročiach od vojny nemôže pochváliť vlastným bývaním, žijú v zdravotných a sociálnych domovoch. Putinov výnos prikazuje gubernátorom a primátorom riešiť túto otázku operatívne.

Volgograd sa obrátil aj na Slovensko. Náš minister výstavby a regionálneho rozvoja Marian Janušek podpísal s gubernátorom Volgogradskej oblasti Nikolajom Kirilovičom Maksiutom a primátorom mesta Romanom Georgievičom Grebennikovom Memorandum o vzájomnom porozumení a Protokol o vzájomnej spolupráci pri výstavbe sociálnych a štandardných bytov. V Bratislave by mala vzniknúť slovensko – ruská spoločnosť aj s potrebným finančným krytím, ktorá by v nasledujúcich rokoch pripravila výstavbu takmer dva a pol milióna štvorcových metrov bytovej plochy.

Volgograd mení svoju podobu. Povojnová, narýchlo budovaná ustupuje modernejšej. Volgu preklenul prvý mostný oblúk, ktorý bude pokračovať do neuveriteľnej dĺžky skoro tridsať kilometrov, aby umožnil prejazd do Kazachstanu a na Kaukaz. Na pravom nábreží rieky rastú prvé mrakodrapy, modernizuje sa riečny prístav, závody, hlavné ulice, pribúdajú sídliská, školy, nemocnice.

Mesto s dávnou a slávnou históriou dýcha teraz mladosťou. A ruskú zimu znáša s úsmevom.

Michal KRIŠKO

Späť