Osudy stratených národných pokladov

Slovensko, 6. 2. 2008 (Verejná správa 2/2008)

Predierať sa bludiskom kultúrnej histórie, objavovať strhujúcu minulosť a ukazovať ju v nových súvislostiach, dopĺňať neznáme kontúry dávnych javov a udalostí, ale aj portréty ich ústredných postáv – to je objaviteľské dobrodružstvo literatúry faktu. Milan Vároš mu dal punc autorskej i občianskej angažovanosti a publicistického majstrovstva. Jeho bibliografia sa v minulom roku rozšírila o dva diely Stratených slovenských pokladov. Prvý diel – Osudy umeleckých pamiatok šľachty a panovníkov – sa dostal do rúk čitateľov v januári, druhý – Osudy našich umeleckých diel a pamiatok (najmä v maďarských múzeách a galériách) – v novembri. Vydavateľskú zásluhu treba pripísať v oboch prípadoch Matici slovenskej.

Za prvý diel získal Milan Vároš štyri prestížne literárne ocenenia vrátane hlavnej Ceny literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru (v poradí už tretiu) a medzinárodnej hlavnej Ceny Egona Ervina Kischa.

Publicista Milan Vároš, redaktor Smeny v jej najpopulárnejších a najdramatickejších časoch, roky zbieral materiál pre svoje najnovšie knihy – prešiel knižnice, múzeá, galérie, archívy, vyhľadával pamätníkov a svedkov udalostí, ktoré mali a mohli zapadnúť prachom zabudnutia, napísal strhujúce príbehy artefaktov i ľudí s nimi spojených. Sústredil sa na slovaciká – na diela, ktoré boli vytvorené na Slovensku, ktoré vytvorili Slováci (nie vždy a nie vlastným pričinením doma) a ktoré zozbierali osobnosti zviazané viac či menej so Slovenskom. Mnohé z nich stihol dramatický, smutný, otrasný, neraz neuveriteľný osud. Milan Vároš otvorene píše o drancovaní: „Nijaká iná krajina v Európe nebola poznačená „odvážaním“ a zbojstvom takých rozmerov, ako naše malé Slovensko.“

S tým súvisí aj časť titulku, upriamujúca pozornosť čitateľa na maďarské múzeá a galérie. Vývoz umeleckých diel, pamiatok a starožitností zo Slovenska do Maďarska, predovšetkým do budapeštianskych a arcidiecéznych inštitúcií, sa programovo rozvinul najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Vrcholil a podobu otvorenej rekvirácie nadobudol v čase dvoch svetových vojen. Napríklad František Vörös budoval mestské múzeum v Banskej Štiavnici, ale v roku 1918 odvliekol jeho veľkú časť do Maďarska. Kardinál a uhorský prímas slovenského pôvodu Ján Černoch odniesol do Ostrihomu viaceré gotické skvosty zo slovenských kostolov a kláštorov. Elemír Kőszeghy – Winkler zhromaždil v košickom múzeu bohatú zbierku výtvarného umenia, ale pred pádom monarchie najcennejšie skvosty zbalil a odviezol do Budapešti. To je len zopár mien a príbehov z mozaiky, ktorú zostavil Milan Vároš.

Slovensko i Maďarsko sú členmi OSN, ktorá 25. novembra 1997 prijala rezolúciu Valného zhromaždenia č. 52 o navrátení kultúrneho majetku krajinám pôvodu. Demokratický vývoj ich spojil v Európskej únii a Vyšehradskej štvorke. Maďarsko niekoľko ráz dôrazne žiadalo, napríklad Ruskú federáciu, navrátiť umelecké predmety, archívne dokumenty a starožitnosti, o ktoré prišlo v dôsledku porážky v druhej svetovej vojne. Doteraz však nereagovalo na výzvy susedov, ktorí za horthyovskej okupácie prišli o cennosti zo svojho kultúrneho a historického dedičstva.

Pri uvádzaní druhého dielu Stratených slovenských pokladov viac ráz zaznela skromnejšia požiadavka, ktorú by mala slovenská diplomacia vyniesť na rokovací stôl. Ak už nie návrat vyvezených cenností, tak aspoň pravdivé a viditeľné označenie ich pôvodu by mohli zabezpečiť maďarské úrady vo svojich múzeách a galériách. Osožilo by to našim dvojstranným vzťahom i poznávaniu spoločných dejín.

Peter KRÚTKY

Späť