Pravda nemôže byť všelijako pokrútená

Slovensko, 6. 2. 2008 (Verejná správa 2/2008)

Nestor a žijúci klasik slovenskej literatúry DrHc. Ladislav ŤAŽKÝ, CSc., je autorom troch desiatok kníh, románov a noviel, do ktorých vo veľkej miere vkladá udalosti zo svojho vlastného, dramatického životného príbehu, odvíjajúceho sa od roku 1924. V jeho stále aktívnej tvorivej dielni vznikli a vznikajú i divadelné a rozhlasové hry, filmové scenáre, rozsiahle esejistické a publicistické projekty. Hovoríme s ním nielen o literárnej tvorbe, ale aj o veciach a dejoch minulých, súčasných i budúcich.

Vybuchujúce a zhasínajúce silvestrovské svetlice a petardy ohraničia prelom roka, ale neukončia spomienky, bilancie a poobzretia za uplynulým obdobím. Čo z neho máte v duševnej súvahe zapísané medzi kladmi a čo medzi zápormi? Čo dobré a čo zlé vás postretlo? Bolo viac príjemného či nepríjemného v minulých dňoch, týždňoch a mesiacoch?

Ak by som vám odpovedal vyčerpávajúco len na túto otázku, už by ani nemuseli byť ďalšie. V prvom rade ďakujem Bohu za doteraz dobré zdravie, myslím, že aj za dobrú či uspokojivo fungujúcu myseľ, vnímavú – teda citlivú dušu a srdce, ktoré mi bije prirodzene na ľavej, správnej strane môjho tela fyzického, ale aj národného.

Príjemností bolo viac ako nepríjemností. To horšie si už vlastne ani nepamätám, lebo si nechcem pamätať. Načo si hlúposťami zamestnávať myseľ.

Usmievate sa nad mojim verdiktom, že som nepríjemnosti skrátil o „svoju“ hlavu. Že sa na ne nedá zabudnúť?! Ja ten úsmešok prijímam, lebo máte pravdu. Zabudol som na protivenstvá iba preto, že som ich zo seba vypísal. Vyčistil som si pamäť i dušu. Tak som sa tých nepríjemností zbavil. Písanie je pre spisovateľa ako očistný kúpeľ, umyváreň vnútra, ako spoveď. Obrana i obhajoba. Nemôže však byť len v defenzíve. Nezapieram, že jeho riadky môžu byť aj útokom. Písanie môže byť žalobou, súdom nad skrivodlivosťou, ortieľom.

Duchovne, morálne, sociálne alebo národne cítiaci tvorca či umelec si do diela, do deja a do skutkov vymyslenej, a predsa zo života odpozorovanej postavy, povkladá reálie, konflikty, postoje tak, ako mu káže spomínaná výbava a svedomie. Ako v mojom najnovšom diele...

Takže stále tvoríte. Koľkokrát v posledných rokoch ste po dokončení či zostavení knižky vraveli, že toto je posledná, že niet už čo a ani komu povedať. A predsa vám nedá, aby ste nesadli k stroju a nezačali načierať z boľačiek i radostí. Ako ste nazvali túto najnovšiu?

Po niekoľkých fiktívnych „krstoch“ jej posledné meno je Porazení víťazi. Ale pomenovával som ju aj ako Lov na ľudské tváre, ba dokonca Poprava čatára Matúša.

Nie je tajomstvo, že sa do svojho literárneho čatára vkladáte vyše šesťdesiat rokov. Dá sa stručne povedať, čím sa v Porazených víťazoch zaoberáte?

Druhou polovicou môjho života ako súčasťou života spoločnosti, národa i človeka – občana všetkých bývalých socialistických štátov v sovietskom bloku. Najmä znepríjemňovaním a inými negatívnymi zásahmi do života stranou potrestaných, vylúčených a prenasledovaných – snorením, predvolávaním, odpočúvaním a inými praktikami štátnej bezpečnosti.

V druhej časti tejto už do tlače pripravenej publikácie načrtávam portrét Alexandra Dubčeka, pravdaže neúplný, len siluetu nášho priateľstva a spoločných zážitkov, a rámujem ho jeho dvadsaťročným ponížením. Je to publicisticky upravený dokument o jeho živote v tej dobe a našich spoločných stretnutiach, snoch a túžbach. Vlastne, je o neživote pod sliedivým, neodbytným, otravným pohľadom a dohľadom mocenskej mašinérie. A napokon je v nej aj Alexandrova smrť a pohreb, na ktorom som sa s nim lúčil v mene rodiny a priateľov pri hrobe v Slávičom údolí...

Dotkli ste sa v nej asi mnohých krívd. Myslíte si, že čitateľ prijme vaše nepríjemnosti, aby ste sa z nich – ako vravíte – vyrozprávali a už nemuseli žiť ako s ťažkým batohom? Čo mu chcete zložiť zo svojich na jeho plecia?

Poznanie nemôže byť bremenom. Neponúkam záťaž, ale fakty. Najradšej by som bol, ak by sa kapacita čitateľovej pozornosti upriamila na celú knihu ako na mozaiku doby i súvislostí. Ak by som mal zo svojho života vybrať len jeden dielik, bola by to poviedka Osa či včela. Je o momentoch vylučovania z komunistickej strany, čím sa nadlho spečatil aj môj osud. Zachytáva akt, proces či profesijnú popravu zavŕšenú odovzdaním legitimácie. Po nej sa zdanlivo opľúvaná česť zaskvela čistotou a zachránila ma pred možnými omylmi, ktorým by som sa v straníckom mechanizme asi nevyhol. Z Dubčekovho života by to mohla byť kapitola Čakanie na Gorbačova alebo „telefonický“ dokument Rozhovor Alexandra Dubčeka s Leonidom Iljičom Brežnevom. Odohral sa deň pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy, následnou okupáciou Československa, odvlečením Dubčeka a jeho internovaním mimo územia našej vlasti. Čitateľsky príťažlivé by mohli byť aj Atentáty na Alexandra Dubčeka či iné epizódy, ktoré majú pečať osobnej skúsenosti. Neúčtujem však ani sa nemstím. Rád by som na tomto mieste povedal, ktorým to spisovateľom som odovzdával stranícku knižku, ako sa pritom tvárili a možno aj cítili, ako mi chceli trest urobiť znesiteľnejším a uľahčiť tak svojmu svedomiu, nechám to však na tých, čo v knihe budú aspoň listovať. Možno ich zaujme. Azda sa začítajú do úsmevnej historky Ako ma zachránil maršal Göring. Pravda, tou šaržou bol herec Vilo Polónyi...

Rozprávaním o najnovšej tvorbe – a predsa o kronike – ba aj spomenutým hitlerovským pohlavárom ste mi pripomenuli, že pochádzate z Čierneho Balogu, o ktorom Kroniku napísal iný spisovateľ – Peter Jilemnický. Donedávna veľmi slávny. Rovnako aj Fraňo Kráľ, Ján Poničan či František Hečko. Už o nich nechyrovať. Čenkovej deti, Jano a iné proletárske knižky dnes nie sú v móde. Dnes je tu všetko s prívlastkom super. Vám témy práce, spoločenskej morálky a boja za sociálny pokrok či spravodlivosť nie sú cudzie. Zažili ste dosť biedy i všelijakých ústrkov. Ponechali by ste Jilemnickému jeho slávu, videnie udalostí, stvárnenie faktov a autorskú licenciu, alebo by ste ho ako Baločan i aktívny frontový vojak v čomsi korigovali? Veď pokiaľ ide o Čierny Balog „ty čestný občan, ja čestný občan...“

Začnem od konca. Čestných občianstiev mám, chválabohu, dosť. Aj v rodisku, aj v neďalekej Sihle, aj v Brezne a tuším, že ešte pre mňa túto vzácnu poctu chystajú v Kližskom Hradišti, kde raz možno pri tamojšom románskom kostolíku začnem svoju premenu na prach. Nečakajte, že „slávny“ román Petra Jilemnického odsúdim, alebo ho po šesťdesiatich rokoch od napísania zadupem do hliny. Vyšiel hneď po vojne v roku 1946 a má atribúty tých tragických čias. Mal som to šťastie, že som sa s Petrom Jilemnickým v Čiernom Balogu dva razy osobne stretol, prehovorili sme niekoľko viet a najmä, že som ho počúval, díval sa naň, obdivoval ho a bol rád, že tú možnosť mám.

Mal som dvadsať dva rokov, ale už som bol veterán druhej svetovej vojny, okúsil som východný front, zajatie, útek spoza ostnatých drôtov, nekonečné kilometre peši z Rumunska na východné Slovensko, druhé zajatie Maďarmi, väznenie v Satoraljaujhely, v Košiciach i v rakúskom Kaisersteinbruchu – v lágri XVII. A.

Spomínam to iba preto, že som vojnu trochu poznal a zaujímalo ma, ako partizánske boje v mojej rodnej obci a jej okolí, ktoré som nemohol zažiť, opíše ktosi iný. Jilemnický to urobil dobre. Tak, ako to počul od Baločanov a čítal od učiteľa Lehotského, ktorý písal kroniku obce. Najpresvedčivejšie však bolo pre mňa otcovo rozprávanie, ktorý bol v povstaleckých časoch predseda Revolučného národného výboru, teda starosta alebo richtár, a v Jilemnického románe je zobrazený ako Valér Urban.

Kronika sa mi vtedy páčila a páči sa mi ako rozprávka pre dospelých i deti. Moja vojna a skúsenosť bola iná, krutejšia. Jilemnickému o krutosti bojov v Čiernom Balogu všetko nepovedali, alebo sa tomu vyhol. A krutí k zajatcom – i Nemcom – čo sa tiež vzdali, neboli len ruskí komandíri, ale aj miestni ľudia. Nechcem o nich hovoriť. Už aj tak nežijú... V tej knihe sú Čiernobaločania veľmi pekní, sympatickí, ľudskí, uvedomelí. Všetka česť za to, čo urobili, ako sa zachovali, čo dokázali. Chýba mi však úplná, krutá, nepríjemná pravda. Ak ju chceme mať aj v literatúre, nemôže byť všelijako prekrútená a prispôsobená.

Vaše svedectvo o vojne je v troch objemných knihách: Amenmária, Sami dobrí vojaci, Zbehovia a pútnici, v knihe dunajských noviel Kŕdeľ divých Adamov a Pontónový most, v čiernohronských novelách Pochoval som ho nahého, Nechoďte po našej stope, Vojenský zbeh... Povedali ste už o vojnovej kataklizme všetko?

Rastie vo mne pocit, že som sa z vojny vypísal. Kým aj v tejto debate prejdeme na iné, chcel by som ešte spomenúť Jilemnického objav – chlapčeka Janka Giertliho, ktorého aj s metálom drží spisovateľ na dobovej fotografii v náručí.

Krásnu legendu netreba búrať alebo spochybňovať. Janko je pekná, inšpiratívna postava, detský povstalecký hrdina bez toho, že by chcel hrdinstvo vykonať. Zachránil partizánov. Brodil sa snehom, aby ich varoval... Tiež už nežije. Zomrel ako dôstojník československej armády. Pred dvomi rokmi pri oslavách výročia mesta Brezna, kde ma ako čestného občana pozvali, obklopili ma rodáci. Najaktívnejšie a najpapuľnatejšie, krajšie povedané, najzhovorčivejšie boli ženy. Ani neviem prečo, jedna spomedzi nich mi takto: „Počuj, spisovateľ, napíš, že tým hrdinom v Kronike nebol Janko, ale ja. Ja som išla od Medveďov na Krám a oznámila, že idú Nemci. Ale mňa ako sirotu zobrali hneď, ako prišli Rumuni na Handle, do domova. Rodičia sa mi otrávili pálenkou, ktorú im rumunskí vojaci núkali a nútili piť. Nemci ju nechali otrávenú...“

„A čo ja mám s tým teraz robiť?“ spýtal som sa novej hrdinky. „Nič, len aby si vedel. Možno to raz niekde použiješ a napíšeš,“ odvetila.

Poradil som jej, aby svoj príbeh napísala ona sama. Nesľúbila. Vraj stačí, že mi to povedala. A dodala, že dievča – sirotu do kroniky ani do knihy nepotrebovali. Darmo som ju nahlodával, že možno boli dvaja – aj ona, aj ten Janko. Iba mávla rukou. Predávam, ako som kúpil. V Čiernom Balogu som vtedy nebol. Ako vojenský zajatec som vo Viedni budoval zákopy a odstraňoval trosky po leteckých náletoch.

Škoda, že po takýchto príbehoch dnes už novinári nepátrajú. Mohli sme mať dvoch detských hrdinov a v Balogu mohlo byť viac medailí. Ale vojny a boje sa neskončili na jar v štyridsiatom piatom. Je tu Afganistan, Irak, Sudán, Eritrea, Cyprus... Je tu Balkán ako sud pušného prachu. Sú Suniti, Šiiti, Kurdi, Baskovia...

Akosi priveľa konfliktov ste mi naraz naservírovali. Nestrávim ich. Ľudia sa požierajú navzájom ako bifteky. Všetky vojny sú hnusné, krvavé, neľudské. Jedna bola Veľká vlastenecká a zvrhla sa na dobyvačnú. Ja som bol len v jednej. Aj to nie priamo v pekle, ale v očistci. Peklo som však pocítil. Neželám ho nikomu. Stále sú vo svete Iraky, Afganistany – stany a utečenci. Hlad a strádanie. Humanitné katastrofy. Nafta a krv. A po nich peniaze. Oligarchovia stále nenajedení, lační zisku...

Balkán? Smútok a hanba Slovanov. Nemohol som tomu uveriť. Rozbité Sarajevo. Bomby na Belehrad. Srebrenica. Mostarský most... Priština. Naši južní bratia sa zbláznili! Prišli? Prídu o Kosovo? Nespravodlivosť. Veď ešte pred sto rokmi bolo srbské. Vyhrá ho množenie? A Kurdovia? Kedy sa tento rozsekaný, rozfašírovaný národ dočká svojho vlastného štátu? To isté Baskovia. Keď kosovskí Albánci, prečo nie aj oni?

Slovenská armáda plní politické plány. Nič nie je zadarmo. Ani naša samostatnosť, ani členstvo v Európskej únii. Som za armádu z povinne prezenčne slúžiacich a vycvičených vojakov. Predstavte si, že by Slováci opäť chceli zorganizovať Slovenské národné povstanie. S kým? A za čo? Profesionáli by určite chceli veľmi dobrý plat za účasť v ňom. A nie som si istý, či by doň aj šli. Možno by šli, ale s tým, kto dá viac. Dúfam, že tento názor čatára slovenskej armády v zálohe pochopia len ako podnet na úvahu.

Vidíte, opäť sme pri čatárovi Matúšovi. Spisovateľ Ladislav Ťažký azda mohol byť aj vrchný veliteľ slovenskej armády, ak by bol prijal prezidentskú kandidatúru. Ponúkla mu ju Strana demokratickej ľavice v časoch, keď jej programu mnohí verili a vašu kandidatúru vnímali pozitívne. To formulujem diplomaticky. A teraz sa pýtam rovno: nebanujete?

Verte alebo nie, nebanujem. Predsa sa poznám. Čertík-pokušiteľ vo mne prehral na body s realistom. Viem dobre, na čo mám a na čo nie. Nezvládol by som strašnú morálku, ktorá prerastá politikou ako rakovina. Politika sa zopsula, zhovädila, zhyenizovala. Moja česť by mi nedovolila znášať urážky tiežpolitikov, ktorí našu samostatnú republiku nechceli, Slovensko si berú do úst ako kyslú plánku, a teraz mu chcú bezočivo vládnuť. Vládnuť pre niečo. Určite však nie však pre blaho a spokojnosť národa.

Mali sme troch mužov v prezidentskej funkcii. Ako hľadíte na ich pôsobenie v politike a na čele štátu?

Všetci traja sú moji priatelia. Nezávidím im. Robili a robia to, čo môžu. Nemôžu toho veľa, ale predsa...

Vy by ste urobili viac?

A bol by som mohol? Možno by som slovenský národ viackrát spomenul, častejšie a nežnejšie pohladkal a smelšie sa k nemu priznal – že som s nim, že som s jeho občanmi, že som jeden z nich. Tak naozaj – očividne. Zreteľne a nahlas by som tvrdil, že bez národa som nič. Že bez jeho vôle – nie machináciami, kalkuláciami, koalíciami – by som ani nepomyslel na svoje zvolenie.

Ste spisovateľ, publicista, ale i predseda Prezídia Matice slovenskej. Ako hodnotíte činnosť týchto dôležitých organizácií či ustanovizní?

Po nežnej revolúcii ma na veľké prekvapenie zvolili za čestného predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Túto funkciu som vykonával naozaj čestne a bezplatne. Vari preto, že bola bezplatná, nebol medzi spisovateľmi o ňu záujem. Viac ich lákali poslanecké mandáty. Tie sú predsa honorované. Výnosnejšie ako tvorba...

Ale, aby som odpovedal na vašu otázku. Nie, nie som spokojný. Dokonca ani s vlastnou činnosťou v nich.

A teraz o tento reprezentačný post záujem už je?

Myslím, že áno. Veď boli traja kandidáti...

Ktorého ste volili vy?

Voľby boli tajné. Ale ja som pre chrípku na konferencii nebol.

A ako to bolo s voľbou predsedu Matice slovenskej?

Podrobnosti neviem. Ani na Valnom zhromaždení som nebol. Napokon, čestný predseda je len poradca bez volebného práva.

Vypytoval by som sa a naliehal ďalej, ale viem, že viac nepoviete. Alebo, že ste povedali, čo ste chceli. Tí, čo vedia, pochopia. Nechápaví by mohli nájsť odpoveď vo vašich esejách. Spomeňte aspoň tie, ktoré by mohli dezorientovaných zorientovať?

Sú v troch knihách. Na verejných zhromaždeniach najčastejšie čítam Slovenský otčenáš – alebo ako by sa dnes Slováci modliť mali, tiež Baladu o vlastnej zrade. Milá je mi Ústava môjho svedomia. Ťažko môžem vynechať Pokorenie rieky – skrotenie rieky, pokorenie človeka a tiež Zastavte paľbu, prosím...!

Zastavme i paľbu otázok a vypočujme si vaše želanie do budúcnosti.

Úpenlivo prosím, aby slovenský národ nielen mohol, ale aj chcel hrdo nosiť svoje meno ako všetci Európania, zveľaďoval svoju vlasť a reč, aby pod slovenskou zástavou chránil jej nedotknuteľnosť a celistvosť, žil kultúrnym, mravným, ľudsky dôstojným životom v bratstve a vzájomnej úcte s ostatnými národmi, najmä so susedmi. Aby mu už nikdy nevládol iný národ a on inému národu ani vlas na hlave neskrivil. Aby sa pýšil umom a láskou, zručnosťou, nie hrubou silou a aroganciou; aby nebol chudobný umom a v dostatku tela a bohatstva ducha žil bez toho, aby raboval, iným majetok bral, ich krajinu okupoval alebo ju kradol, či bohatstvá zeme viac ako iný na úkor iných užíval.

Späť