Načierala z detskej i zo svojej duše

Slovensko, 12. 2. 2008 (Verejná správa 3/2008)

Na Troch kráľov 6. januára 1855 v rodine krupinského evanjelického farára Daniela Maróthyho mali dvojnásobne sviatočný deň. Jeho manželke Karolíne sa narodila dcéra. Dostala meno Elena. Šťastie mladej mamičky a otecka bolo neopísateľné. Helenka sa narodila do dobrej rodiny. Usporiadanej, vzdelanej a umelecky založenej. Mladá matka, ktorá svoje prvé dieťa porodila v šestnástich, bola napriek svojmu veku veľmi rozhľadená – absolvovala známu dievčenskú školu v Banskej Bystrici. Otec písal básne, bol v kontakte s Ľudovítom Štúrom a ako duchovný šíril osvetu i medzi farníkmi.

Dievčatko nemalo ani rok, keď farára Maróthyho preložili do Ľuboreče v Novohrade. To bolo miesto Eleninho detstva i dospievania. Kto mohol predpokladať, že v novom domove zasiahne rodinu toľko nešťastia. Mala iba dva roky, keď mama vážne ochorela a zomrela. Dievčatko zostalo bez matky, aj súrodencov. Jej dvaja bračekovia umreli ešte počas matkinho života. Daniel Maróthy poslúchol posledné želanie manželky, aby sa znovu oženil. Jeho druhou manželkou sa stala Lujza Bauerová, dcéra učiteľa z Tomášoviec. Osemnásťročná Lujza sa za Maróthyho vydala z lásky a citlivo nahradila Helenke matku

Do deviatich rokov Elena navštevovala ľudovú školu v Ľuboreči. V desiatom roku ju rodičia odviezli do Lučenca, aby sa učila v maďarskej kalvínske škole. Keď sa s ňou rozlúčili a nechali ju samotnú, neubránila sa plaču. Prvýkrát bola sama v cudzom prostredí. Bývala v maďarskej rodine, s ktorou sa ledva dorozumela. No veľmi rýchlo sa naučila gramatiku a slovíčka a s domácimi, aj v škole, čoskoro konverzovala bez problémov.

Učenie zvládala hravo. V nemčine sa neskôr zdokonalila vo Veľkej pri Poprade. Často spomínala, ako sa tam dva dni viezla s otcom na voze. Cestou si urobili prestávku na fare v Radvani, kde sa stretli s Andrejom Sládkovičom. Otec ju nechal sedieť na kozlíku, kým sa on zdržal vo vnútri. Hnevala sa, že ju nechal dlho samotnú. No keď sa dozvedela, že milý pán, ktorý otca vyprevádzal, je veľký básnik, už sa hnevala sama na seba, že bola netrpezlivá.

Tatranské zážitky

Učenie jej išlo dobre aj pod Tatrami, hoci za celý rok počula po slovensky hovoriť jedine dedinskú slúžku. V trinástom roku musela štúdiá ukončiť. Jej túžba po ďalšom učení bola neodvolateľne zmarená. Zbytočné boli prosby, aby ju nechali ešte rok na štúdiách. Smutno sa jej odchádzalo zo Spiša, od dobrých a slušných ľudí. Vrátila sa domov, k domácim prácam a k tajnému čítaniu kníh, aby aspoň takto uspokojila duševný hlad. Doma našla malú sestričku Belušku, ktorá sa narodila pár týždňov po jej odchode na Spiš. Žiarlila na ňu, keď ju otec zahŕňal nežnosťou. Doma už nebola taká šťastná, ako kedysi. Najmä „matinka“ ju zamestnala v dome, v záhrade, na poli. Voľný čas jej kázala venovať na užitočné veci a ručné práce, nie na zaháľanie s knihami... Robila ich bez chuti a potrebnej zručnosti. Zatým nasledovalo matkine karhanie. Boli aj preplakané noci.

„Ak z tejto pre mňa iste ťažkej skúšky ničomu inému sa nenaučím, ako ľutovať seba, nikdy nedosiahnem mravnej sily a nenadobudnem prevahy nad ťažkosťami, ktoré život prináša,“ presviedčala samú seba. Ešteže pri pletení pančúch pracovali ruky automaticky a oči mohli behať po riadkoch v knihách.

K tým radostnejším udalostiam patrila účasť na zhromaždení Matice slovenskej v Martine. Keď uvidela nádherné hory, rozplývala sa šťastím. Pripomenuli jej chvíle pod Tatrami. Milé a radostné bývali aj revúcke majálesy, kde si mohla, len skromne oblečená, ale v dobrej nálade zatancovať i zaspievať si.

K pozitívnym zážitkom patrila i účasť na valnom zhromaždení Živeny, ktorá nabádala slovenské ženy, aby sa uskromnili vo všetkých osobných potrebách. Nadchla ju myšlienka, aby sa zriadili slovenské dievčenské školy, aby sa Slovenky vychovávali a vzdelávali po slovensky. Cítila, že je jej súdené starať sa o tieto veci.

Svadba z rozumu

„Vydať sa, len aby som bola vydatá, a byť potom ako vo večitom väzení? Vôbec, ak sa mám vydať nie pochuti, len zapriahnuť sa do starostí, trápení a večitej roboty, volím radšej nevydať sa,“ uvažovala v duchu i nahlas ako emancipovaná žena, hoci tieto snahy boli v tom čase iba v začiatkoch. Lenže rodičia videli perspektívu pokojného života pre dcéru jedine vo výdaji a rodinnom živote . Mala iba šestnásť, keď k nim prvýkrát prišiel na návštevu mladý básnik a kaplán zo susednej Maškovej – Koloman Banšell. Elenka sa mu zapáčila, napísal jej aj báseň. Z jej strany to však bolo iba priateľstvo, zbližovali ich spoločné záujmy.

Na zhromaždení Matice slovenskej v Martine stretla Ľudovíta Šoltésa, martinského kupca. Vydala sa zaňho roku 1875 ako dvadsaťročná. Bola to svadba nielen z lásky, ale ako sama priznala, aj z rozumu. Mladých mužov, ktorí sa hlásili ku slovenskej národnosti, nebolo veľa. Ona i otec si želali, aby jej životný partner bol dobrý, statočný muž a Slovák.

Našťastie v manželovom obchode nemusela veľa pracovať, ani po tom netúžila. Domácnosť a občasné čítanie kníh jej naplnili deň. Keď mohla, s radosťou sa pustila do písania. Roku 1881 uverejnila prvú beletristickú prácu Na dedine. Potom nasledovali ďalšie. Písať mohla, až keď zaspali deti a muž odišiel do kasína. Tri roky po sobáši umrel predčasne jej milovaný otec vo veku 53 rokov. Našťastie, mala už vlastnú rodinu a dcérku, ktorej objatia tlmili žiaľ.

Svoj literárny a publicistický talent naplno rozvinula v Martine. Porodila a vychovala svoje dve nadané deti. Pomáhala manželovi v obchode s koloniálnym tovarom. Potom opatrovala a pochovala svoje najdrahšie bytosti – svoje deti. Dlhé roky bola predsedníčkou prvého spolku slovenských žien Živena a redigovala aj časopis s týmto názvom. Organizovala vzdelávacie kurzy pre ženy a dievčatá, aby pozdvihla ich kultúrnu, vzdelanostnú a spoločenskú úroveň. Organizovala zbierky, aby mohli študovať aj chudobní slovenskí študenti.

Živena sa zamerala aj na ženy, ktoré mali v tom čase menej možností sa literárne a spoločensky realizovať. „Spisba je výkvetom ducha ľudského, jestliže teda my ženy slovenské nechceme zostať bezduchými, nuž chápme sa práva a povolania svojho starať sa aj o spisbu, nakoľko to z nás vystane a nám prísluší“. Šoltésová bola v úzkom korešpondenčnom i osobnom kontakte s Teréziou Vansovou, Boženou Slančíkovou –Timravou. Tiež s Izabelou Slávikovou, svojou nevlastnou sestrou, manželkou známeho banskobystrického kňaza a literáta Jána Slávika.

Literárne napredovanie

V Martine rozvinula svoju úspešnú literárnu tvorbu. Za prvú prozaickú prácu Na dedine získala literárne ocenenie a finančnú odmenu, čo ju, pochopiteľne, povzbudilo do ďalšej práce. V prózach Príprava na svadbu, V čiernickej školeopísala pozorované a prežívané zážitky z novohradskej dediny. V dvojdielnom románe Proti prúdu opísala mladého zemana Šavelského, ktorého má obrátiť k národnej uvedomelosti láska k Oľge. Nerovným, zidealizovaným vzťahom opísaným v románe spôsobila pozoruhodnú čitateľskú polemiku.

Je autorkou aj vlastných memoárov Sedemdesiat rokov života.

V Martine Elena Maróthy – Šoltésová prežila príjemné, ale aj najsmutnejšie okamihy života. Prežiť smrť svojich vlastných detí je asi najväčšia tragédia, aká môže človeka postihnúť. Chorobu a smrť svojej dcéry Elenky v roku 1884 opísala v próze Umierajúce dieťa, ktorú uverejnila v Živene. Tam publikovala aj prózu Môj syn. Ivan umrel v roku 1912. Obidva príbehy vyšli knižne pod názvom Moje deti v rokoch 1923 – 1924. Kniha je materinským denníkom, naplneným láskou a citom. V slovenskej literatúre dovtedy neboli publikované podobné diela, ktoré tak autenticky opísali vývin detskej duše. Je to vyznanie matky, ktorá sa snaží pochopiť povahy svojich detí, aby ich správne usmerňovala a viedla.

Koľkokrát prechádzala tŕnistou cestou na cintorín k ich hrobom? Za mrazivého februárového počasia k nim odniesli blízki a priatelia aj Elenu Maróthy –- Šoltésovú. Svoju ťažkú životnú púť skončila 11. februára 1939. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine.

Meno Eleny Maróthy-Šoltésovej, spisovateľky, redaktorky, publicistky a osvetovej pracovníčky sa spája s úsilím prispieť k národnému, duševnému a hmotnému zveľadeniu Slovenska. Toto predsavzatie napĺňala do bodky. Trápenia, ktoré ju postihli, zvládala vďaka pevnej vôli, energii a veľkej túžbe pomáhať. Podľa nej jej život bol bezvýznamný „celkom prostý, obyčajný život ženy zo strednej vrstvy, plný každodennej roboty a starosti“.

Zlata TROLIGOVÁ

Späť