Nie je nám zle, len je všetkého veľa

Slovensko, 5. 3. 2008 (Verejná správa 5/2008)

Český denník Právo v čísle 284/2007 uverejnil pod názvom Společnost nevolnosti úvod k rovnomennej knihe od jej autora V. Bělohradského. Od tohto českého filozofa, pôsobiaceho dlhé roky na európskych univerzitách, sme v minulosti už publikovali viacero textov respektíve rozhovorov, z ktorých je zrejmá progresívnosť jeho názorov, kritická reflexia súčasnej spoločnosti a kapitalistického systému. Dnes v preklade a v redakčnej úprave, zahrnujúcej titulok i medzititulky, uverejňujeme aj spomínaný úvod.

Miloslav Petrusek v knihe Spoločnosti pozdnej doby analyzuje vyše sto označení, ktorými postmoderné priemyslové spoločnosti pomenúvajú samé seba – od klasickej spoločnosti hojnosti či zániku ideológie, cez spoločnosti dôvery, metamýtov, tretej vlny, teatrálnosti, poznania, voľného času, až po spoločnosti simulakrov, vnímania, komunikačnej presily, kreditných kariet či konca organizovaného kapitalizmu. Známe sú tiež spoločnosti či éry prázdna, efemérnosti, riešení, digitálnej alfabetizácie alebo družnosti. Tieto formulácie sa väčšinou vymýšľajú na amerických alebo európskych univerzitách, nakrátko sa stanú predmetom mediálneho záujmu, rýchlo sa obnosia, a potom skončia v nejakom ideologickom sekáči (second hande), kde nakupujú novinári pre kultúrne prílohy denníkov.

Tieto pomenovania sú efemérne a protikladné, ale všetky sú čiastočne platné, každé vystihuje nejaký rys postmodernej spoločnosti, nijaké nemožno úplne odmietnuť. Z ich množstva je mi trochu nevoľno.

Aj keď sa spoločnosť pozdnej doby zvlieka zo svojich mien ako had z kože, v tom podstatnom je už dve storočia rovnaká – vyznáva sa v nej fundamentalistické náboženstvo rastu Rastu, ktoré ma svoje chrámy – supermarkety, svojich veľkňazov – manažérov a maklérov, svoje rituály a jazyky – reklamy a manažérske klišé, ktorým je dnes naučená angličtina.

Keď po odprataní trosiek Twin Towers newyorská burza obnovovala činnosť, na tribúnu vystúpil menší, obéznejší muž a zvolal mocným hlasom: „America goes back to business:“ A znelo to, ako by vítal nejakého boha, ktorý – vyhnaný načas zo svojho domu – sa doň znovu slávne vracia.

Mnoho kópií, málo originálov

Pocit nevoľnosti má v postmodernej spoločnosti mnoho zdrojov. V prvom rade, je to závratné bujnenie značiek, obrazov, formulácií a prejavov, ktorých dôsledkom je, že prudko ubudlo skutočnosti. Mnoho značiek, málo označovaného, mnoho významov, málo významného, mnoho častí, málo celkov, mnoho faktov, malo kontextov, mnoho kópií, málo originálov, mnoho obrazov, málo zobrazeného, mnoho prejavov, málo povedaného, mnoho cieľov, málo zmyslu, mnoho reprezentantov, málo reprezentovaného, mnoho odpovedí, málo otázok.

Fakty vždy boli, samozrejme, aj ficta,. Verejný priestor dnes však facta ficta zaplavili totálne, nikto už nevie rozlíšiť medzi factum a fictum. Facta ficta vznikajú „samovznecovaním médií“ a slúžia všemocnej, nepreniknuteľnej aliancii médií, politiky, finančných oligarchií a nositeľom špecializovaných poznatkov.

Existuje globálne otepľovanie? Neviem, ľady ustupujú dokonca v talianskom Tyrolsku, kde to dobre poznám, a na juhu Talianska hrozí nedostatok vody. V Terstskom zálive už vyhynuli slávne „sarde“, na ktorých bola založená miestna kuchyňa. Zato tu žije ryba–papagáj; vraj priplávala z tropických morí a je nekonzumovateľná. Politici horlia za nástup jadrovej energie – iba tá nás vraj zachráni pred globálnym otepľovaním. Je mi z toho nevoľno, som podozrievavý.

Zvykli sme si už na obrázky z dejín „živočíšnej výroby a mäsového priemyslu“, aj keď sú stále hroznejšie. Technici oblečení v akýchsi izolačných oblekoch a v maskách napchávajú tisícky operencov do umelohmotných vriec a niekde ich potom spaľujú. Nazvime to „masovou likvidáciou živočíšnych výrobkov“ v rámci boja proti vtáčej chrípke. Podobne nedávno stá tisíce nešťastných kráv, podozrivých z nákazy BSE, pochovávali do jám vybagrovaných niekde za veľkými mestami. Na Sardínii uhynuli množstvá oviec po nemoci, ktorá sa volá lingua blu – modrý jazyk. Zahrabať ich, alebo spáliť? Je lepšie zamoriť spodné vody, alebo vzduch? Je mi z toho nevoľno.

„Tvorba hrubého domáceho produktu (HDP) je súčasťou veľkej hry, ktorú hrá väčšina svetovej populácie. Masívna spoluúčasť na tejto hre, a potom neodškriepiteľný fakt, že celá hra sa rozvíja skutočnou kooperáciou a pevným vzájomným prepojením všetkých účastníkov, oprávňuje nazývať túto hru realitou... Tá hra má pevné pravidlá, ktoré sú čiastočne legálne, čiastočne nie, ale i pravidlá, ktoré sú za hranicou zákona, ba práve tie majú svoju záväznosť,“ napísal Ludvík Hlaváček vo svojej meditácii nad výstavou Hrubý domáci produkt v Mestskej knižnici – reflexii súčasného umenia na ekonómiu, racionalitu a konzumerizmus.

Aj vydanie tejto knihy je ťahom v hre o HDP. Nikto z nej nemôže uniknúť, plány na únik sa stávajú súčasťou hry, majú svoje logo; kto sa usiluje hru zastaviť, mení sa na jej súčasť – na jeho Nie sa zarába, predáva sa v rôznych formách – trebárs ako nápis na tričku.

O budúcnosť sa už nebojuje

Nemecký sociológ Claus Offe zachytáva najdramatickejší rozpor pozdnej priemyslovej modernosti metaforou o vzájomnom raste ľadu a pary, o ktorom sústavnejšie uvažuje v kapitole Ľavica kontra pravica. Modernosť je prírastok pary, rozhodovania, možností každého jednotlivca zvoliť si samého seba, modelovať svoje telo, myseľ, zvoliť si miesta pobytov, a tiež čas a rýchlosť pohybu do týchto miest, vybrať si náboženstvo, stranu, druhy tovarov, niekedy trebárs i pohlavie. Jednotlivci však môžu voliť len medzi alternatívami, ktoré sú prehľadne usporiadané v nejakých štruktúrach, ako je supermarket, Zbierka zákonov ČR alebo diaľnica.

A čo samotná diaľnica? Je predmetom slobodnej voľby v rovnakom zmysle, ako výjazd z nej? Nie, diaľnica je ľad. Každý prírastok pary je vykúpený prírastkom ľadu, rast práv znamená prírastok byrokracie, rast slobody pohybu znamená rast diaľnic, rast spotrebiteľských možností znamená rast supermarketov. Politici nám sľubujú stále viac pary a o ľade, ktorý pomaly prerastá pozdne priemyslovou spoločnosťou, sa mlčí. Kultúra v spoločnosti pozdnej doby znamená počuť ako rastie ľad.

Dočítal som sa v novinách, že v roku 2050 – ten rok je ďaleko za obzorom môjho života – bude v Čechách príliš mnoho dôchodcov. Rast priemerného veku obyvateľov v postpriemyslových spoločnostiach je para, dôchodcovia sú ľad. Čo s tretím vekom? Budeme vek zníženej výkonnosti kolonizovať, ako sme to urobili s Tretím svetom, tým kontinentom bezmocnosti? Postavíme pre ľudí tretieho veku dajaký Disneyland, za múrmi ktorého budú aj oni dôležitými hráčmi v hre o HDP?

Možno, áno. Čítal som nedávno názory akéhosi biológa. Slepý Jean-Paul Sartre, ktorý na staré kolena predával zakázané noviny Cause du Peuple v uliciach Paríža, bol pre neho príklad zlej staroby. Odsúdil ho za „radikálne názory“. V mladosti, keď toho tak málo vieme a tak veľa očakávame, máme názory extrémistické, nie radikálne – ísť až ku koreňom je výsada staroby. Posledné dielo Jana Patočku – Kacírske eseje o filozofii dejín – je jeho dielo najradikálnejšie (radikálnejšia bola už len jeho filozoficky zdôvodnená odbojná smrť). Edmund Husserl myslel skutočne radikálne až vo vysokom veku, kedy uveril, že našiel korene starej Európy; alebo Tomáš Masaryk, ktorý na staré kolená ušiel do cudziny, a tam našiel filozofické zdôvodnenie (vrchol radikalizmu vo filozofii) na rozbitie štátu, v ktorom český národ po stáročia prežíval.

Ako smie rozmýšľať človek v pozdnom veku v spoločnosti pozdnej doby? Aké vysoké budú ploty, ktoré oddelia budúci Disneyland staroby od ulíc Paríža, na ktorých starý Jean-Paul predával svoju zakázanú tlačovinu?

Je mi tiež nevoľno z toho, čím sa stala budúcnosť. Prichádza bez pozvania, je zabudovaná do automatizmu globálnej ekonomiky a mocenských štruktúr. Už sa o ňu nebojuje. A načo aj. Všetko sa automaticky reštrukturalizuje, obnovuje, prestavuje. Budúcnosť nás už nepotrebuje.

Pocit nevoľnosti je všadeprítomný, je úporný, aj keď nie je ktovieako silný. Nie, nie je nám zle, len je všetkého priveľa – informácií, jedla, odpadkov, ľudí, obalov, kníh, značiek, politických programov, miest, kam možno letieť na dovolenku, ponuky pôžičiek i priveľmi horúcich dní v roku. Musí byť nejaká medza, nejaká hranica, za ktorou už nemožno veci tohto sveta využívať a konzumovať, ale len uctievať. Kde je tá hrádza, nevieme, je nám len trochu nevoľno.

Agresívny moloch zábavného priemyslu

Ešte jeden zdroj nevoľnosti tu chcem pripomenúť. Svetová tlač pripísala Donaldovi Rumsfeldovi výrok, že „cieľ rozhoduje o tom, kto budú spojenci, nie spojenci o tom, čo bude cieľom“. Nech už to povedal hocikto, tento výrok ukončil epochu povojnovej demokracie, založenej na spojenectve („prelínanie Európy a Ameriky je jadrom dvadsiateho storočia,“ napísal Karel Čapek) Európy a Ameriky. Náhle sa začala epocha uniteralizmu, zo spojencov sa stali púhi „ochotní pomáhači.“ Spojencov spájajú spory o spoločné ciele; ciele, ktoré obstoja v tých sporoch sú rozumnejšie, ako by boli, keby o ne spojenci spory neviedli.

Krajina, ktorá nechce mať spojencov, ale len ochotných pomáhačov, je nebezpečná, jej ciele sú zákonite nerozumné. Je mi nevoľno z toho, že mnoho intelektuálov a politikov v postkomunistických štátoch ochotne vymenilo rolu spojencov za rolu ochotných pomáhačov. Ochotný prisluhovač je zlý priateľ, lebo len využíva silu svojho protektora. Je mi z toho nanič.

Slovo „nevoľnosť“ bolo veľkým filozofickým slovom existencializmu, o to sa zaslúžil Jean-Paul Sartre románom Nevoľnosť (tak sa v šesťdesiatych rokoch prekladal francúzsky titul Nauseé). Nevoľnosť sa zmocňuje hrdinu, keď sa svet stane „velikánskou absurdnou bytosťou“, človek si ani nemôže „položiť otázku, odkiaľ to všetko pochádza, ani ako je možné, že nejaký svet existuje“. Nevoľnosť vyvoláva v hrdinovi práve to, že „nie je nijaký dôvod, aby tá tečúca larva mala existovať“.

Nie je nijaký racionálny dôvod na to, aby všetkého bolo toľko, aby človek pil minerálku, ktorá za nim putuje tisícky kilometrov, aby lyžoval v lete a jedol čínsky cesnak namiesto cesnaku miestneho, aby vychádzali tisícky kníh, ktoré nikto nečíta.

Prežil som celý život na univerzitách, nikdy som nepracoval (ani nežil) mimo ich múrov. Je preto pre mňa zvlášť dôležitý ešte jeden zdroj nevoľnosti, o ktorom hovorím v rozhovore so Zdenkom Pavelkom. Mám na mysli expanziu akademickej „škváry“. Tak nazývam filozofickú produkciu, ktorá zostáva mimo verejného priestoru, chránená univerzitnou autonómiou pred záväznosťou rozdielov medzi relevantnými a nerelevantnými inštitúciami, ktorá sa presadzuje vo svojej dejinotvornej energii len v sporoch na chaotickom verejnom priestore demokratických štátov. V ňom sa ustavične vynárajú najrôznejšie otázky. Niektoré rýchlo končia v „ne-dejinách“, ako hovorieval priateľ Dušan Třeštík, sú zabudnuté. Iné naopak získavajú naliehavú závažnosť a po storočia orientujú život skupín, národov alebo dokonca celých civilizácií.

Dnes je však verejný priestor obsadený agresívnym molochom zábavného priemyslu, ktorý z neho vytláča akúkoľvek relevantnú otázku. To, čomu hovoríme „kultúra“, sú obyčajné cultural events, ktoré majú svojich manažérov,, svojich sponzorov, svoje logá. Zvyšky grecko-rímsko-kresťansko-meštianskeho logos šrotuje zábavný moloch na logá.

Vnímam filozofiu ako boj s týmto molochom o miesto vo verejnom priestore, nechcem pred ním ustúpiť za múry univerzít, kde sa zápasí o granty. Granty sú potrebné a užitočné, ale ja sa pokúšam udržať vo verejnom priestore filozofiu ako jeden z legitímnych literárnych (mediálnych?) žánrov. Filozofia z môjho pohľadu nie je hľadanie dajakej formulácie, ktorú by mali všetci ľudia ovládať, aby žili podľa Pravdy, Krásy a Dobra. Je to skôr vynachádzavé, provokatívne, žiadnu normu nerešpektujúce vystupovanie vo verejnom priestore, ktoré narúša ritualizované a epistemologickou políciou strážené predstavy o tom, čo je dôležité pre celok spoločnosti; je to pokus o obnovenie krehkej prepážky, ktorá delila relevantné inštancie od inštancií nerelevantných. Bavičský moloch rozmetal ten múrik, a tak sa jeden spoločný svet ľudí rýchlo rozpadá do prudko rastúceho počtu nezrozumiteľných fragmentov.

Fľaša hodená do rybníka...

Vo svojich úvahách často citujem Ludwiga Wittgensteina, ktorý napísal, že úlohou filozofie je „ukázať muche cestu von z fľaše, v ktorej uviazla“. Taliansky filozof Gianni Vattino komentuje tú slávnu definíciu filozofie takto: „Obávam sa, že myšlienka, podľa ktorej má filozofia ľudí niečo naučiť, niečo rozhodujúceho, čo by zmenilo ich situáciu, je súčasťou tej ideológie, ktorá definuje filozofiu ako hegemóniu, to znamená ako jednu z nespočítateľných podôb onej moci filozofov, o ktorej hovoril Platón. Táto ideológia je úzko spojená s platónskym odcudzením autentického sveta okolo fľaše od sveta predstierania, neporiadku a neautentickosti vo vnútri fľaše. Viacej sa mi preto pozdáva prirovnanie o sieti. Nemyslím však na ľudí ako na ryby v sieti, skôr ako na akrobatov. Sieť je pre mňa akrobatické náradie, spleť ciest, ktorými sa možno vybrať; ľudská existencia spočíva práve v tomto pohybe medzi okami siete, vnímanej ako pletivo možných spojov...

Dnes, „keď sa pravý svet stal bájkou“, nie je nijaká zaručená istota, vymedzujúca rozdiel medzi skutočnosťou a obyčajnou falošnou predstavou. Pletivo, v ktorom uviazla naša existencia, je súhrn odkazov, ktoré nám ľudstvo odovzdáva rečou a v rôznych „symbolických formách“. Filozofia, myslím si, nás musí naučiť pohybovať sa v spleti týchto odkazov a prežívať každý jednotlivý podnet a každú jednotlivú skúsenosť v ich vzájomnej prepojenosti, čo dáva skúsenosti zmysel.“

Želal by som si, aby tieto moje úvahy boli takou spleťou odkazov v ich vzájomnej spojitosti. Napísal som ich po česky, sú to preto odkazy vo fľaši hodenej len do rybníka, do anglicky hovoriaceho oceánu globálnej komunikácie nedoplávajú. Ale pre to, čo sa dá preložiť do angličtiny, sa ani neoplatí žiť. Nezostáva nič iné, iba dúfať, že niekto tú fľašu z rybníka vyloví, nadviaže na odkazy v nej a úryvky z nej zakóduje do svojich odkazov. Tak prežívajú odkazy.

Václav BĚLOHRADSKÝ

Späť