Neobyčajné čaro rozprávačského štýlu

Slovensko, 31. 3. 2008 (Verejná správa 6/2008)

Vincent Šikula výrazne ovplyvnil modernú slovenskú literatúru. Jeho neopakovateľný, lyricky vyznievajúci rozprávačský štýl mal neobyčajné čaro tajomného, a predsa zrozumiteľného humanistického posolstva. Dokázal preniknúť hlboko do podstaty človeka, nepochyboval o jeho dobrote a dokázal ho zachytiť aj v netušených momentoch, kedy sa stával tvorcom dejín.

Nositeľ Ceny Arthura Millera patrí dnes už medzi uznávaných klasikov slovenskej prózy. Bol majstrom dialógu, významovej skratky a láskavého humoru. Do čitateľského povedomia sa zapísal ako prívetivý tlmočník všetkého, čo intenzívne okolo seba vnímal a nenásytne prijímal. Šikulov pohľad na veci, a najmä na ľudí, bol poznačený zvláštnym druhom vrúcnosti. Ovplýval umeleckým trojtalentom, ktorý sa najviac prejavoval v próze a poézii, ale po celý život aj v písomne nezachytenej hudbe – jeho tretej vášni.

„Moja láska k literatúre kráčala, rástla cez hudbu a s hudbou. Veľa z toho, čo sa mi podarilo urobiť má v nej svoje korene, alebo si od nej požičalo krídla... Hudbou možno zobúdzať v človeku múdrosť, priateľstvo, no najmä neobyčajnú lásku k ľuďom. Komu sa raz podarí na takúto cestu natrafiť, veru sa jej nevzdá, veď by i bolo nemúdre, keby sa jej vzdal,“ povedal v jednom rozhovore Vincent Šikula, ktorý mal hudobné vzdelanie – vyštudoval hru na lesnom rohu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

Tvorivé nadväzovanie

Vincent Šikula bol výrazným predstaviteľom druhej povojnovej vlny slovenských prozaikov. Tvorivo nadviazal na tradície štyridsiatych rokov 20. storočia – na naturizmus Švantnera, Chrobáka a Figuli, ale jeho literárne korene viedli aj do blízkosti Hronského, Kukučína a Tajovského.

Jedinečný Šikulov talent sa prejavil hneď pri debute v roku 1964 – v zbierke poviedok Na koncertoch sa netlieska. Ešte v tom istom roku mu vyšla aj druhá poviedková kniha Možno si postavím bungalov. Šikulovým hrdinom v poviedkach je obyčajný človek so svojimi pocitmi, túžbami a problémami, ktorý netrpí zideologizovaným pohľadom na život. Poviedky sú založené na jednoduchom, prirodzenom rozprávačstve a príťažlivým spôsobom zobrazujú ľudí, často deti i starcov, ktorí si i v ťažkých životných situáciách dokážu udržať svoju ľudskú dôstojnosť. Kritika mu už pri týchto prvých knihách predurčila prívlastky rodený a netradičný rozprávač, „sujetový básnik“. Literárny vedec Vincent Šabík sa neskôr o Šikulovej tvorbe vyjadril: „Skôr pritlmuje drámy v človeku, ktorého vzorec hľadá, skôr ich naznačuje, než rozvádza. Metóda náznaku, mimovoľnosti, sa stala pre tohto autora typickou, neodmysliteľnou charakteristikou jeho štýlu.“

Po dvoch rokoch od prvotín mu vyšla novela S Rozarkou a poviedková kniha Nebýva na každom vŕšku hostinec. Po ďalších poviedkach Horská robota z konca sedemdesiatych rokov napísal románovú trilógiu Majstri, Muškát a Vilma. V Šikulovom diele má zvláštny význam a zároveň patrí medzi jeho najprekladanejšie diela. Témou románov je autorov pohľad na osudy obyčajných ľudí počas Povstania a druhej svetovej vojny z pozície „malého človeka“, ktorý tvorí „veľké dejiny“. Toto jeho nazeranie na zlomové momenty v slovenskej histórii sa u dobovej socialistickej kritiky nestretlo s pochopením, ale čitatelia ocenili autorom zdôraznenú potrebu ľudskosti aj v krutých vojnových časoch.

Významnou súčasťou literárnych záujmov Vincenta Šikulu bola tvorba pre deti a mládež. Kto by si nevybavil sfilmovaný príbeh desaťročného chlapca Vinca, ktorý sa stal členom dedinskej dychovky, a ktorému sa prostredníctvom kamarátstva so starými muzikantmi otvoril nový, nepoznaný svet? Film Otec ma zderie tak či tak bol nakrútený podľa knihy Prázdniny so strýcom Rafaelom, ktorá má autobiografický charakter.

Šikula mal neobyčajne vzácny dar pozerať sa na svet mladými očami. Jeho prednosťou bola autentickosť, s akou dokázal evokovať detské rozhovory a pocity. Stanislav Šmatlák to vystihol slovami: „Symbióza sveta detí so svetom dospelých je v Šikulových detských knižkách rovnako prirodzená ako prítomnosť detského zraku v jeho knižkách pre veľkých.“

Spisovateľ sa predstavil aj ako básnik zbierkami Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993) a Bubeník september (1998), ktoré sú vyznaním autorovej lásky k domovu a predkom, i vyjadrením obdivu ku kráse a premenám prírody, ktorú pociťoval ako súčasť vlastnej osobnosti.

Inšpirácia v odpočutom

Vincent Šikula sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre v rodine roľníka a lesného robotníka. Mal jedenásť súrodencov a každý z nich bol bol hudobne alebo literárne nadaný.

Hudobným vzdelaním sa živil iba na začiatku kariéry, keď pôsobil dva roky ako organista v Ivanke pri Dunaji a ďalšie tri roky ako učiteľ na Ľudovej škole umenia v Modre. Potom získaval tvorivé štipendiá, stal sa redaktorom literárneho mesačníka Romboid a v rokoch 1969 – 1973 bol dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby. Až do odchodu do dôchodku v roku 1992 pracoval ako redaktor pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. K svojej tvorbe sa staval veľmi kriticky, málokedy bol s ňou spokojný. Hovorieval: „Zdroj mojej vnútornej energie je mocnejší, ako si uvedomujem. Myslím si, že som samého seba nevyčerpal a že život – aj môj – je oveľa bohatší a má v sebe aj také prvky, ktorých som sa ešte možno ani nedotkol.“

Jeho veľkou záľubou bolo túlanie sa v prírode. A najmä v noci, nad ránom. „Vyberiem sa veľmi zavčasu, kdesi odstavím auto, a potom už idem a idem. Pozerám sa rád okolo seba, pozorujem svet okolo, vtáky, zvieratá, hory... to mám rád. A spievam si. Pesničky, ktoré som si sám zložil...“ Na svojich obľúbených potulkách málokedy nezašiel do krčmy, kde sa vždy veľa dozvedel. S potešením sa ľuďom prihováral, pozorne ich počúval, niekedy aj tak, že o tom ani sami nevedeli. Preto dosvedčoval: „Na poviedku mi stačí niekedy celkom málo. Stačí zaujímavý výrok, pesnička, či iba dotieravý popevok, detail, ktorý ma zaujme, a celú situáciu či atmosféru alebo aj celú postavu si už domyslím.“

Napriek tomu vyvracal, že by sa mu písalo ľahko. Tvrdieval: „Celý život mám pocit, že neviem nič napísať. Ale ako sa množia dni, mesiace a roky, vždy po mne niečo zostane. Sám sa tomu čudujem. Koľkokrát sa mi ani nechce veriť, že som to naozaj napísal ja. Ale človek sa pohybuje medzi ľuďmi a medzi ľuďmi sa toho nazbiera... Potom si zrovnáva, čo zažil sám, aj čo ľudia hovoria. Doma to váži a precedí a z toho vzťahu k ľuďom a ku krajine, v ktorej sa pohybuje, z toho všetkého nejaká knižka vznikne. Niekedy si ale pripadám ako žena, ktorá sa čuduje, že sa jej narodilo dieťa.“

Svojské prozaické dielo

Vincent Šikula sa už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia stal stálicou v prozaickej tvorbe, v sedemdesiatych rokoch patril medzi najčítanejších i literárne najproduktívnejších prozaikov. Podľa Alexandra Halvoníka sa „Šikulovi podarilo dopísať a vydať diela, na ktorých pracoval takmer celý život súbežne s publikovanou tvorbou, vracajúce sa cez intimitu hrdinu až do päťdesiatych rokov, ale ventilujúce celoživotnú generačnú traumu odcudzenia generácie socializmu.“

Po roku 1989 vyšli Šikulove knihy Ornament a Veterná ružica, ktoré začal písať ešte v šesťdesiatych rokoch, ale neprešli cez dobovú cenzúru, lebo ich témou boli osudy prenasledovaných kňazov a rehoľníkov na začiatku päťdesiatych rokov. Tematicky rovnako je zameraná aj nedokončená kniha Udri pastiera, ktorá vyšla z pozostalosti autora až po jeho smrti. Poslednú spisovateľovu knihu tvorí pätnásť novielok s názvom Pôstny menuet.

Autobiografické texty Tam, kde sa cesta skrúca a Požehnaná taktovka zostavila Šikulova manželka Anna Blahová z autorovej písomnej pozostalosti. Nie je to autobiografia v klasickom zmysle slova. Šikula nemal v úmysle napísať vlastný životopis, veď svoje zážitky šikovne poskrýval vo svojich príbehoch. V knihách sú zozbierané rôzne náčrty, spomienkové úvahy, portréty priateľov, poznámky o písaní, nekrológy, jubilejné články a denníkové záznamy.

O zbierke poézie Za odchodom orgovánu, ktorá vyšla dva roky po jeho smrti, Ivan Kolenič napísal: „Prekvapuje táto zbierka intímne ladených textov, lyrických miniatúr a spovedí človeka, ktorý rozumel vrtochom života a miloval ho všetkými desiatimi...“

Šestnásteho júna 2001 sa, žiaľ, musel umelec so životom v Modre rozlúčiť.

Šťastie považoval za viac ako veselosť. „Človek má byť taký, aby bol spokojný sám so sebou a aby prinášal pokoj aj iným ľuďom. A mne prinášajú iní ľudia pokoj...“

Majstrovi Šikulovi sú čitatelia vďační za to, že si ten pokoj môžu kedykoľvek vďaka jeho knihám navodiť.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť