Materinský jazyk – jazyk nášho detstva

Slovensko, 31. 3. 2008 (Verejná správa 6/2008)

Prednedávnom som v diskusii po prednáške o jazykovej kultúre dostal otázku, ako by som charakterizoval materinský jazyk. Neodpovedal som hneď, ale otázku som vrátil do pléna. Navrhol som však, aby sme najprv uvažovali, čo (ktorý) je náš materinský jazyk. Odpovede sa rôznili. Postupne však vyústili do všeobecne prijateľného názoru, že naším materinským jazykom je slovenčina. Pripustil som, že je to v podstate pravda, zároveň som však pripomenul, že táto odpoveď je veľmi všeobecná. Slovenský jazyk, slovenčina je síce náš základný dorozumievací prostriedok, je však otázne, či ho možno považovať za náš najvlastnejší materinský jazyk. A tak som nabádal diskutérov, aby sa pokúsili uvažovať konkrétnejšie. Toto moje konštatovanie účastníkov diskusie zaskočilo, nenachádzali iné riešenie. V ich očiach som čítal, že s napätím očakávajú moje riešenie a argumentáciu.

Keďže predpokladám, že ide o problém, ktorý by mohol zaujímať aj čitateľov nášho časopisu, rozhodol som sa svoju odpoveď uverejniť aj v ňom. Skôr ako svoju úvahu rozvediem, skúste, vážení čitatelia, porozmýšľať, čo vy považujete za svoj materinský jazyk.

Na prvý pohľad je myšlienka, že naším materinským jazykom je slovenčina, jednoznačná a nespochybniteľná. Slovenský jazyk viac alebo menej dokonale ovláda každý Slovák, je to jeho dorozumievací prostriedok. Všetci pri formulácii svojich myšlienok využívame výrazové prostriedky tohto jazyka a v rámci medziľudskej komunikácie ich odovzdávame iným ľuďom. V tomto zmysle ho, ako sa zdá, oprávnene považujeme za svoj materinský jazyk.

V tejto súvislosti bude však vhodné pripomenúť pojem národný jazyk. Aj slovenský národný jazyk je vnútorne členený systém, ktorý sa skladá z viacerých zložiek a prvkov. Základné je členenie národného jazyka na jednotlivé formy, variety, ktoré predstavujú osobitné kódy s vlastným súborom výrazových prostriedkov. Značná časť týchto prostriedkov však patrí do arzenálu všetkých foriem národného jazyka, niektoré sa líšia svojou tvarovou podobou a časť z nich patrí iba do jednej formy národného jazyka. Z tohto hľadiska stoja na opačných póloch spisovný jazyka a nárečia. Porovnajme si napríklad hornoipeľské nárečie a národný jazyk. Aj v nich je mnoho slov identických, napríklad: oblok, stena, nebo, ruka. Viaceré slová sa líšia iba svojou tvarovou podobou: rebe – ryby, dobrej – dobrý, misín – musím. V hornoipeľskom nárečí sú však i pomenovania, ktoré sa v spisovnom jazyku nenachádzajú: trpó – teraz, keriňa – žrádlo pre svine, friško – skoro (rýchlo), firhang – záclona.

A tu sa dostávam k odpovedi na otázku, čo považujem za náš materinský jazyk. Domnievam sa, ba som presvedčený, že je to jazyk nášho detstva, že sú to prvé slová a prvé jednoduché vety, ktoré nás očarili vo chvíľach, keď sme pomocou nich začínali nielen poznávať, ale aj pomenúvať veci, ktoré nás obklopovali. S údivom sme si uvedomovali, že tieto veci i ľudia existujú nielen v pominuteľnej chvíli, keď ich vnímame zrakom, ale že žijú v našej pamätí prostredníctvom svojho pomenovania.

Pri pohľade do slovníkov slovenského jazyka, zistíme, že základným významom slova materinský je „súvisiaci s materstvom, matke prislúchajúci, súvisiaci s matkou, od matky pochádzajúci“ A teda právom môžeme povedať, že aj prvý jazyk v našom živote pochádza od matky. Je to ten jazyk, ktorý sme, obrazne povedané, nasávali s materským mliekom. To je ten skutočný materinský jazyk, pomocou a prostredníctvom ktorého sme sa postupne včleňovali do spoločenstva svojich blízkych, svojej rodiny, rodnej dediny alebo mesta, do širšieho okolia i národného spoločenstva. Týmto prvým jazykom, jazykom našej matky sme vnímali svet, prostredníctvom neho sme vrastali do spoločenských a kultúrnych vzťahov a kontextov. Ak náš problém vnímame v takýchto súvislostiach jazyk našej matky je naším materinským jazykom. Nie je pritom dôležité, či je to jazyk spisovný alebo je to – najmä ak pochádzame z dediny – naše rodné nárečie. Iba dodávam, že aj mojím prvým, materinským jazykom bolo moje rodné hornoipeľské nárečie. Príbehy, ktoré som ešte v predškolskom veku s napätím a často aj so strachom počúval počas zimných večerov v kuchyni u Cerinov, bola vlastne prvá nepísaná literatúra, ktorá ovplyvnila moje vnímanie sveta, tvarovala môj ľudský, vecný, emocionálny i etický rozmer. Dodávam, že so spisovným jazykom som sa stretol až v škole.

Naznačené ponímanie materinského jazyka nechce poprieť myšlienku, že naším materinským jazykom je slovenčina, slovenský jazyk. Ak by sme totiž na náš problém nazreli z iného uhla pohľadu, pravdivé by mohlo byť aj konštatovanie, že materinským jazykom je náš národný jazyk. A potom v užšom zmysle by to napokon pre niekoho mohlo byť jeho rodné nárečie ako súčasť tohto národného jazyka. Pre mňa je a zostáva mojím materinským jazykom hornoipeľské nárečie.

Za nemenej dôležitý však považujem náš vzťah k jazyku ako k národnej a kultúrnej hodnote. Ten by nemal byť vonkajší, deklaratívny, ale hĺbkový, hodnotový. Lebo aj v naznačených súvislostiach platí konštatácia Daniela Heviera, že ak niekomu záleží na slovách svojho materinského jazyka, záleží mu na myšlienke. K tomu dodávam, že na Slovensku sa bezduchá myšlienka až príliš často vyjadruje vulgárnym jazykom.

Ján FINDRA

Späť