Aj úradníci niekedy vedia byť rýchli

Slovensko, 31. 3. 2008 (Verejná správa 6/2008)

Na verejného ochrancu práv sa veľmi často obracajú starší ľudia, aby mu vyrozprávali svoje strastiplné životné príbehy, s nádejou, že im pomôže. Listy sú často plné trpkosti z toho, že orgány verejnej správy akoby čakali na ich smrť, lebo problémy, s ktorými sa na kompetentných obracajú, ležia na úradoch aj niekoľko rokov bez povšimnutia. Žiaľ, v niektorých prípadoch sa svojho práva naozaj nedočkali a čakateľmi na spravodlivosť sa stali aj ich pozostalí.

Občan z východného Slovenska prežil počas vojny takmer rok v koncentračnom tábore. Na základe zákona č. 305/1999 Z. z. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov v znení zákona č. 126/2002 Z. z. požiadal jeho syn Jozef o odškodnenie po otcovi. Žiadosť zaslal doporučene aj s potrebnými dokladmi na príslušný odbor ministerstva spravodlivosti. Keď ani po viac ako dvoch rokoch čakania odpoveď stále neprichádzala, dovolil si ju urgovať. Márne. Po ďalších troch rokoch sa rozhodol obrátiť na verejného ochrancu práv.

Až záujem verejného ochrancu práv o tento problém dal veciam rýchlejší spád. To, čo sa nepodarilo na žiadosť občana vybaviť za päť rokov, sa po jeho zásahu vybavilo doslova za niekoľko dní. Ministerstvo spravodlivosti nám odpísalo, že prípad hneď prerokovali. Presne mesiac od nášho upozornenia ministerstvo expedovalo aj odpoveď žiadateľovi o odškodné po otcovi, deportovanom v rokoch 1944 – 45 do nacistického koncentračného tábora. Okrem toho sme dotyčného občana podrobne informovali tiež o tom, kto po smrti jeho otca patrí do okruhu osôb, na ktoré prechádza právo žiadať o odškodnenie. Išlo o manžela (manželku) a deti oprávnenej osoby, u všetkých s rovnakým dielom, ak ich niet, o rodičov oprávnenej osoby, ak boli ku dňu účinnosti zákona č. 305/1999 Z. z. štátnymi občanmi Slovenskej republiky a mali na jej území trvalý pobyt. Základnou podmienkou na uplatnenie si nároku na odškodnenie bolo podanie písomnej žiadosti, ktorá musela byť doručená ministerstvu spravodlivosti najneskôr do troch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti spomínaného zákona. V opačnom prípade nárok oprávnenej osoby na odškodnenie priamo zo zákona zanikol.

Sťažujúcemu si občanovi sme ďalej oznámili, že ak ministerstvo spravodlivosti jeho žiadosti nevyhovie alebo jej vyhovie len sčasti, môže sa domáhať odškodnenia žalobou na súde proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, najneskôr do jedného roka odo dňa doručenia stanoviska ministerstva.

Do podobnej situácie ako Jozef z východného Slovenska sa dostala aj Jana, obyvateľka Bratislavy. Aj ona sa domáhala jednorázového finančného odškodnenia po svojom nebohom otcovi, ktorý v roku 1941 zahynul v koncentračnom tábore Osvienčim. Keď ani po takmer dva a pol roku od odoslania žiadosti nemala v rukách žiadne vyrozumenie, napísala urgenciu na odbor rehabilitácií a odškodňovania ministerstva spravodlivosti. Svoju strastiplnú cestu za odškodnením opísala aj v liste ministrovi. Odpovede neprichádzali a ktovie dokedy by pani Jana ešte čakala, keby si nepozrela jednu televíznu reláciu. Z nej sa dozvedela, že žiadosti o odškodnenie podľa zákona č. 305/1999 Z. z. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov, by už mali byť vybavené. Keďže o vybavení tej svojej stále nemala doma žiadny doklad, obrátila sa tentoraz na verejného ochrancu práv s prosbou, aby jej záležitosť prešetril.

Postupovali sme rovnako ako v prvom prípade a rovnako úspešné bolo aj riešenie celého problému. Po vyžiadaní si písomného stanoviska od ministerstva jeho zamestnanci vec opäť začali riešiť veľmi rýchlo. Riaditeľ odboru rehabilitácií a odškodňovania ministerstva spravodlivosti nám odpovedal, že žiadateľku už vyzvali, aby predložila doklad, ktorý by preukázal, že patrí do okruhu oprávnených osôb na odškodnenie po zosnulom otcovi. Zároveň nám riaditeľ odboru prisľúbil, že po predložení tohto dokladu žiadosť meritórne prerokujú a občianke doručia svoje stanovisko.

V tomto duchu Kancelária verejného ochrancu práv pani Janu z Bratislavy následne informovala. Čoskoro nám znova napísala. Vo svojom liste okrem iného vyjadrila presvedčenie, že ministerstvo spravodlivosti sa s ňou skontaktovalo po tri a pol roku od podania žiadosti o odškodnenie iba na základe toho, že sme sa o jej prípad začali zaujímať.

Späť